Mucholapka

Dominik Dán

SLOVART2010/06 SVK Slovensky

Kniha: Mucholapka - Dominik Dán
Katalógové číslo: 82248
Ušetríte až 1,96 € z bežnej ceny 14,95
A navyše získate 12 vernostných bodov
Séria kníh: Slovenské krimi Dominika Dána
Slovenské krimi Dominika Dána
Titul je zaradený v tejto sérii
12,99
Do Vianoc: ÁNO
Vyexpedujeme do 7 dní
Skladom u dodávateľa

Kniha: Mucholapka

Od vraždy Cley Petresku ubehol presne rok. Opäť bolo leto, opäť boli prázdniny a ľudia sa tešili na dovolenky a zaslúžený oddych pri vode. Na oddelení vrážd sa nikto netešil a odniesť dovolenkový lístok šéfovi sa každý bál. Naozaj vtedy nebol vhodný čas na záhaľku, práce bolo vyše hlavy. Prišlo obdobie Beštie a muž vraždiaci staršie ženy priamo v ich bytoch ich zásoboval prídelom stále nových a nových prípadov. V jeho tieni sa pohyboval aj iný muž a nebyť toho, že pracovali v rovnakom období, a nebyť toho, že Ondrej-Beštia bol o niečo pracovitejší, bol by aj on zožal slávu najmasovejšieho vraha v histórii Nášho Mesta. Nezožal. Flákal sa a zostal druhý. No i keď zavraždil iba päť žien, aj tak napísal celkom pekný príbeh a chlapci zo starej vraždárskej partie o ňom rozprávali vždy, keď sa stretli na pive a nostalgicky spomínali na staré časy. Krauz nespomínal, Krauz zúril, lebo jemu šéf dovolenku podpísal, a tým sa to vlastne všetko začalo...
Úryvok z obsahu knihy ...

Clea Petresku bola stále mŕtva.

Aj na konci roka 1990 a neskôr tiež.

Začal sa rok 1991 a bol to zvláštny rok.

Nový minister vnútra sa rozhodol zreorganizovať políciu a vrhnúť do priepasti zabudnutia všetky skostnatené štruktúry. Ako sám povedal, „ani jeden socialistický náčelník neostane na svojom mieste, ani jeden bývalý totalitný funkcionár si nezachráni stoličku", a tak sa každý posunul o stoličku vyššie.

Bolo to obdobie sťahovania sa a premaľovávania nápisov. Na mohutnom kamennom schodisku novovzniknutého policajného riaditeľstva dávali úradníci náhliaci sa s plnými diplomatkami dole schodmi prednosť tým, čo vláčili stoly a skrine hore, všade zavadzali kvetináče a roky nepresádzané kancelárske kvety, chodby dláždili voľne porozsýpané spisy a všade vládol chaos. Vznikali nové oddelenia a z ich skratiek mal mišung každý vrátane tých, čo ich vymýšľali. Zo starého odboru násilnej kriminality vzniklo samostatné oddelenie vrážd a samostatné oddelenie lúpeží a samostatné oddelenie... bolo ich ako maku. Všade bolo treba nových vedúcich a zástupcov a funkcionárov a sekretárky a po chodbách sa vtedy motalo veľa nových tvárí a hľadalo niekoho, kto by ich prichýlil.

Aj na oddelenie vrážd prikvitli. V jedno mrazivé januárové ráno napochodoval do kancelárie číslo stoštyridsaťjeden chudý chlapík a suverénnym „Čaute, ja som Ivan Canis..." si zakoledoval o výprask. Dostal by ho, za starých mládeneckých časov, keď si mladý Richard Krauz a Mirec Stehlík, neskôr zvaný Boss, očúravali hranice svojho územia, by ho dostal určite, ale vtedy sa to už nenosilo, vyrástli, a tak Ivan Canis prežil bez úvodnej bitky.

„Je to pravda, myslím to, čo sa hovorí, som bývalý eštebák, a chcem aby ste to vedeli odo mňa. Na chodbové reči sa vyserte, ak chcete niečo vedieť, spýtajte sa priamo mňa a ja vám odpoviem," začal Canis.

Vedel odpovedať, na každú otázku mal odpoveď.

Po nežnej revolúcii bol rok doma, ako všetci z bývalej ŠtB. Rok trvali previerky, ktorí sú použiteľní a ktorí nie. Canis mal šťastie, pracoval na odbore, ktorý sa zaoberal vonkajším nepriateľom, ako neskôr Krauz zistil, budoval agentúru v západnom Nemecku a potom sa doma zaoberal... Vlastne je jedno, čím sa v skutočnosti zaoberal. Vtedy bolo podstatné, že nepracoval na žiadnom z oddelení ŠtB, ktoré si za socializmu vybavovalo účty s farármi, utáranými riaditeľmi strategických podnikov, neposlušnými hercami a muzikantmi... jedným slovom, s vnútorným nepriateľom, s ktorým si účty vybavovať bolo treba. S eštebákmi z tých oddelení si chcel nový režim vybaviť účty prednostne, ale nikdy sa mu to nepodarilo.

Ivan nastúpil na vraždy a prišli sa schovať aj ďalší. Osušili si premočené krídla a frngli, ale Ivan ostal dosť dlho... a pomohol. Robil ako drak a vyznal sa, to musel uznať každý. Mal dobrú školu. Nebál sa nikoho a ničoho a nič nepovažoval za problém. Bol to živel a každú miestnosť, do ktorej vstúpil, zaplnil až po strop. Ovládal dva svetové jazyky, a to na oddelení vrážd dovtedy nepestovali. Vedel sa pohádať, ale ak bolo treba, aj trpezlivo argumentovať a vysvetľovať. Bol slušný a ohľaduplný, no vedel sa znenazdania zmeniť na arogantného neochotného odroňa. Trpezlivo sa venoval problému celé dni a potom zatelefonoval, že si berie dva dni dovolenky, lebo sa mu nechce. Žil sám, bez rodiny, a žil si po svojom, naozaj nič nepovažoval za problém. Nič, čo mu život postavil do cesty... až na poslednú zákernosť, ale proti takej chorobe sa bojovať nedá.

Kým zomrel, stali sa s Krauzom priatelia na život a na smrť. A v takomto zamestnaní sa to myslí doslova.

Canis nebol jedinou zmenou, ktorú chlapci na oddelení vrážd zažili. Majchrána vystriedal nový šéf Alexander Mayor, fičúr večne navlečený v obleku s neodmysliteľnou vestičkou, pozapínanou aj v najbesnejších letných teplotách.

Majchrán sa v normalizačných časoch neosvedčil, preto ho odvolali a urobili šéfom špecializovanej zásahovej policajnej skupiny, kde velil nie desiatim, ale sto ľuďom. Zvláštna logika, ale také boli vtedy časy.

Vo februári 1991 oficiálne vzniklo samostatné oddelenie vrážd v Našom Meste a Krauz sa stal jedným z jeho zakladajúcich členov. Bolo ich šestnásť. Krauz bol najmladší, ucho zelené, ale už mu tak nikto nehovoril.

Názov oddelenie vrážd odboru násilnej kriminality Mestského veliteľstva policajného zboru v Našom Meste mohli odvtedy používať celkom legálne a boli na to náležite hrdí. Škoda, že iba šesť rokov. Potom prišla nová vlna reorganizácie a po nej nová vlna reorganizácie a po nej nová... Ak by si však niekto myslel, že ministerstvo vnútra je pokusné laboratórium na vymýšľanie nových štruktúr a ich názvov, tak sa sakramentsky mýli.

Rok 1991 bol zvláštny nielen svojou porevolučnou atmosférou, ktorá porevolučne melancholicky postupne a nenápadne prechádzala do fázy vytriezvovacieho realizmu, ale aj zvláštnosťami naozaj zvláštnymi.

Kriminalisti v celej Českej a Slovenskej federatívnej republike zažívali na vlastnej koži zvláštnosť hrubú a neprofesionálnu, páchanú na ich egách tým najstupídnejším spôsobom, aký sa len dá v živote kriminalistu zažiť.

Pustili svine z ohrady.

Volá sa to totálna amnestia.

Dá sa to nazvať aj osraním roboty celej generácie detektívov zatvárajúcich svine, ktoré spáchali tie najbrutálnejšie a najsvinskejšie činy na živých ľuďoch. Pustili na slobodu nielen chlapov, čo ožratí zrazili chodca a nechtiac ho usmrtili pod kolesami auta, alebo chlapov, čo sa v krčme pobili a kamaráta švacli s krígľom po hlave tak nešťastne, že ochrnul, ale aj chlapov, čo premyslene a cieľavedome znásilňovali malé dievčatká cestou zo školy a zabíjali iných ľudí, pretože...

Najväčším chrapúnstvom totálnej amnestie na začiatku deväťdesiatych rokov bolo, že pustili na slobodu chlapov, čo zabíjali iných ľudí, pretože to mali radi.

Posledného socialistického a zároveň prvého demokratického prezidenta ospravedlňuje iba to, či už je to fakt, alebo zbožné prianie, že konal z dobrej vôle a pod vplyvom vlastných zážitkov a skúseností, ale v tom prípade asi zabudol na rozdiel medzi politickým väzňom a sviňou.

Alebo tam tie roky odsedel zbytočne a žiadny rozdiel nenašiel.

To však neprekáža, pustili ich a totálna amnestia sa navždy zapíše do dejín kriminalistiky oboch našich republík - vtedy v spoločnom federatívnom zväzku - ako odstrašujúci čin nehodný nesledovania.

Prečo to všetko... Načo také nostalgické nokturno v molovej tónine?

Pretože vytriezvenie zaznelo v dur.

Tvrdo sme to obanovali.

Krauz si viedol poctivú a podrobnú štatistiku a čísla boli šokujúce. Tesne po vyhlásení totálnej amnestie bol nárast trestnej činnosti o tristo percent a nezmyselnosť tohto aktu potvrdil fakt, že do roka a pol sa osemdesiat percent prepustených väzňov vrátilo do väznice, pretože ich vonku jednoducho nikto nechcel, nikto ich nečakal a nikto s nimi nepočítal a ani oni so životom vonku akosi nepočítali.

Kašlať na zlodejov, tí veľa škody nenarobili. Horšie bolo, že tisíce žien znásilnili, stovky mužov dopichali a postrelili, stovky malých dievčat to zažili po prvý raz a nie dobrovoľne a nie s kyticami a s bonboniérami a s horúcimi vyznaniami lásky.

Najhoršie bolo, že pár z nich pri tom aj zomrelo.

Svine vypustené z ohrady začali znásilňovať a zabíjať.

Aj jedna.

Nikto nevedel, že píše príbeh.

Nikto nevedel, že je to príbeh.

Vyšetrovateľ polície si myslel, že je to iba trestný čin vraždy podľa paragrafu dvestodevätnásť trestného zákona, a detektívi si mysleli, že je to iba jedna z mnohých obyčajných pichačiek s nepodareným koncom.

Mýlili sa, bol to príbeh.

Bol to veľmi pekný príbeh.
 

Podrobnejšie info
Katalógové číslo
82248
Názov
Mucholapka
EAN/ISBN
9788080859374
Forma
Pevná s prebalom lesklá
Autor
Dominik Dán
Druh tovaru
Kniha
Rok vydania
2010/06
Rozsah
250
Rozmer
130×210×0
Hmotnosť
0,39
Stav
Skladom u dodávateľa
Dostupnosť
Vyexpedujeme do 7 dní
Sadzba DPH
10%
Zľava
13%

Hodnotenia zákazníkov

Podeľ sa s nami o svoj názor a my ťa odmeníme vernostnými bodmi. Pomôžeš iným zákazníkom s kúpou tohto titulu. Chceš viac informácií o našom vernostnom programe?

Najprv sa prihlás, za kvalitnú recenziu a hodnotenie Ťa odmeníme!
4.8 z 5.0
5
125.0%
(4)
4
500.0%
(1)
3
0%
(0)
2
0%
(0)
1
0%
(0)
Tvoje hodnotenie:
Odoslať

Petra 4 z 5
30.12.2013 20:15:12

spisovatel nesklamal,napínavé a desivé ako vždy,.pre milovníkov detektívok super čítane...


Gabriela 5 z 5
03.10.2013 08:53:50

Vyborna danovka. vacsinou ich precitam za dva dni. ani tato ma nesklamala.:-)


Mišo 5 z 5
21.08.2013 11:13:10

super, neodlizite, kym nedocitate


Zuzana
15.05.2013 21:22:28

Opat je tu seriovy vrah, ktory vsak pracuje rafinovane, premyslene...tato kniha je opat perfektna, ako vsetky "Danovky" a vrelo ju odporucam....


Rudolf 5 z 5
21.04.2013 20:14:14

Čo dodať, to je proste DÁN


Casion
10.04.2013 17:05:38

Opäť skvelá detektívka od Dominika Dána. Podotkla by som, že nadväzuje na knihu Mucha, takže najskôr by som odporúčala prečítať Muchu a až následne Mucholapku. Čo je však jedno z mnohých plusov tejto knihy, porozumie jej aj čitateľ, ktorý napríklad Muchu nečítal.


Koledon
12.07.2010 08:08:48

to už je proste klasika, by som povedal, ani táto kniha ma nesklamala.