Prebaľovala som génia (s podpisom autorky)

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

– Ale veď máš iba pätnásť rokov! Nemôžem ťa pustiť samého do Thajska! – protestovala mama hlasno.

– Chcete zbuntošiť celý dom? Čo je to tu za krik? – do kuchyne vošiel Dušan iba v pyžamových nohaviciach.

– Vieš, kam sa chystá? – otočila sa na muža a na chlapca ukázala rukou.

– No, povedz ockovi, kam sa chystáš! – obrátila sa na syna a rukou hodila na manžela. Ten nadvihol obočie, čím naznačil, že čaká odpoveď.

– Idem do Thajska, – oznámil aj jemu tak presvedčivo, akoby to bola tutovka.

– Aha. A načo tam ideš?

– Na celosvetovú chemickú olympiádu.

– Dobrýýý, – zatiahol Dušan uznanlivo, na čo ho Janka štuchla lakťom. Nič si z toho nerobil a pokračoval ďalej v otázkach:

– A to ideš len tak, bez poriadnej prípravy? Také niečo má predsa postupnosť, – pripomenul otec logicky.

– Veď má. Najprv vyhrá školské kolo chemickej olympiády, potom krajské, potom celoštátne a potom pôjde do Thajska, – vymenovala Janka a v tom rozrušení si ani neuvedomila, ako smiešne to vyznelo. Dušan sa ani neunúval pripomenúť, že už len zvíťaziť v školskom kole medzi staršími a skúsenejšími študentmi nebude žiadna sranda.

– No to je jasné. A kedy sa to koná? – nedalo mu.

– O necelé dva roky.

– Aha. Takže vy mi chcete povedať, že tu o pol dvanástej v noci po sebe kričíte preto, lebo ty ho nechceš o dva roky pustiť niekam, kam ešte vôbec nie je isté, či tam pôjde? Tak dobrú noc, – pokrútil hlavou a odišiel do spálne. Janka so synom tam zostali stáť a pozerali na seba. Najprv sa jeden na druhého začali usmievať, postupne im bolo vidieť zuby a o chvíľu sa kuchyňou rozliehal ich hlasný smiech.