Predurčená

Starkov sen sa začal príjemne. Ocitol sa na nejakej úžasnej bielej pieskovej pláži a pred ním sa rozprestierala priezračná modrá voda. Slnko ho vôbec nepálilo. Vlastne mal podobný pocit ako predtým, než bol označený, a dotyk slnka na tvári a pleciach mu bol príjemný. Strieľal šípy do veľkého terča, ktorý ich zázračne pohltil a potom sa znovu zjavili v piesku vedľa neho, takže mohol strieľať donekonečna.
Práve mu preblesklo hlavou, aký úžasný by bol ten sen, keby sa na pláži zjavila Zoey v bikinách. Alebo keby to bola európska pláž, Zoey by sa tam premávala v bikinách bez podprsenky. To by bolo ešte lepšie.
Lenže potom, ako sa to vo sne často stáva, sa scéna zmenila a odrazu sa tam skutočne objavila Zoey, ibaže už neboli na pláži. Chúlila sa v jeho náručí, teplá a mäkká, a krásne voňala. 
„Hej,“ usmievala sa naňho, „si hore, a slnko ešte nezapadlo.“
„Áno,“ uškŕňal sa na ňu. „Ukážem ti, ako som sa už prebral.“ Pobozkal ju a chutila úžasne. Jej telo sa dokonale zladilo s ním. Trochu zastonala ako vždy, keď sa cítila naozaj dobre.