Sudoku lásky

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Ako sa blížil čas odchodu, Sandrino nadšenie opadávalo. Zrazu sa jej nechcelo ísť opäť do tej horúčavy, a navyše, celkom cudzej osobe. Bála sa to povedať otcovi, veď sama navrhla, aby dnes išli. Mohla radšej vybrať kupko, aj keď ísť tam s otcom nebola zábava. Váhavo obchádzala obývačku, kde odpočíval a pozeral telku. Neprestajne na ňu pokrikoval, aby sa už chystala, že už budú musieť ísť. Napokon jej neostalo nič iné, len vyjsť s pravdou von. Nakukla do izby a váhavo zastala, opretá o veraje dverí. Viktor hneď spozornel, prestal sledovať televíziu a spýtavo zdvihol obočie.
„Si hotová? Ideme?“
„Veľmi by si sa naštval, keby som ostala doma? Už sa mi nechce ísť nikam.“
Zahľadel sa na ňu a premýšľal, či jej má vynadať alebo sa potešiť. Trocha ho nahnevala, mohli ísť k vode, okúpať sa, ale v kútiku srdca ho jej odmietnutie aj potešilo, lebo mal v pláne skúsiť pozháňať Kristíninu adresu.
„Fajn, a ja ťa tu čakám ako somár! A môžeš mi prezradiť, čo tu budeš robiť? Prečo si zrazu zmenila názor, keď si to sama navrhla? Hm?“
Tón, ktorým to hovoril, ju upokojil.
„Vonku je taký hic, že sa mi už nikam nechce. Budem tu sedieť a pozriem si nejaký film na notebooku. Aj tak to lepšie vybavíš sám, si šikovný,“ lichotila mu.
Viktor mlčky vstal a chystal sa odísť, keď si všimol Sandrin prekvapený pohľad, ktorým si ho premeriavala od hlavy až k pätám.
„Čo sa robí? Prečo si ma tak obzeráš?“ nechápal.
„Vážne chceš ísť k tej Ruske v bermudách? Vyzerá to dosť čudne,“ usmievala sa a provokatívne upierala oči na jeho mužsky krivé nohy.
„Nehovor jej Ruska! Ešte sme ju ani nevideli. Myslíš, že sa to nehodí? Veď ju nejdem zbaliť, idem si tam dať opraviť obraz.“