Kráľovstvo Elmet

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Tato vstal, vzal ju za ruku a posadil na vedľajšiu stoličku. Opýtal sa jej, čo sa stalo.

 Pozrela naňho a ja som zbadal, že sa jej do očí tisnú slzy. Pomaly, nebadane, kvapky to ešte neboli, ani slané hrachy, ale ja som si ich všimol. Suché oko sa od mokrého líši asi tak ako okno v tmavom byte od okna s tmavou roletou, za ktorou sa svieti, alebo ako čosi neživé od živého. 

 Najprv ani nemukla a sedela v úplnej tichosti. My takisto. Celá rodina. Tato sa jej viac nepýtal, ani starká, a aj ja som mlčal ako hrob. 

 Asi po minútke ticha jej začalo šklbať hruďou. Zrejme čká, napadlo mi, lenže sťahy prichádzali prirýchlo jeden za druhým, tón nabral na výške a sestra vybuchla do sĺz. Hotové slzavé údolie. 

 Nariekala ako malá. Dychčala. Nádych pripomínal vlnobitie, a keď vydýchla, vyznelo to tak, ako keď sa voda preleje ponad morskú hrádzu alebo keď dievča z plných pľúc zaduje do harmoniky.

„Bola som bezmocná, tato,“ vytlačila cez slzy. „Došlo mi, že ich nič nezmení a nič im ani neublíži. Nemyslím tak, ako keď oni ublížili mne, to nie. Mohla som ich mlátiť, ale ani to by nepomohlo. Keby si vedel, akí boli hnusní, tato. O bolesť nejde, ale keby si vedel, ako strašne mi ublížili vnútri. V tomto ich neporazím, to sa nedá!“ 

„Porazila si ich. Bojovala si a vyhrala. Ochránila si bračeka. Čo inšie si mala robiť?“ 

Tato si prstami oboch rúk prehrnul vlasy a potom aj bradu, akoby v nich hľadal slová. 

„Ale nič sa nezmení, či nie? Všetko bude ako doteraz, vôbec nič sa nezmení a zase bude bitka, a čím ďalej, tým horšia. Oni mi nikdy nedajú pokoj, podľa mňa...“

Tato si stále prehrabával vlasy. Takého ustarosteného som ho ešte nevidel. „A keby si to požalovala učiteľke?“ opýtal sa. „Možno by pomohlo, keby si jej povedala, že ti robia zle.“

„Veď som jej to hovorila,“ odvetila Cathy, „ale podľa nej sú to slušní chlapci.“