Ruzká klazika

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Keď sa Ivan Andrejevič Krylov, známy ruský spisovateľ, vrátil domov, musel si otvoriť fľašu vodky. Už ho unavovalo pátranie po tom, prečo jeho poviedky považujú všetci kritici aj čitatelia za bájky. Usmieval sa, keď mu to na literárnych soirée v salónoch hovorili, prikyvoval, keď o tom prednášali na univerzite a súhlasne mrmlal skromné odpovede na komplimenty, ktoré sa vzťahovali na jeho údajne bájkarskú tvorbu, ale nerozumel tomu. „Prečo moje poviedky všetci považujú za bájky?“ opýtal sa svojho najlepšieho priateľa, ktorý ticho prekĺzol dverami do jeho izby. „Netuším,“ odvetil mu jeho pes Dmitrij Fiodorič1 a poškrabal sa zadnou nohou za uchom. „Sú to idioti,“ dodal pes. Krylov len mávol rukou a pozeral oknom na brezový hájik v diaľke. „Čert ich ber. Čo už s nimi.“ Musel sa zmieriť s tým, že zásluhy za objavenie klasickej realistickej poviedky zhrabne namiesto neho nejaký netalentovaný diletant, ktorý o realite, o skutočnej realite, o všetkých jej vrstvách, záhyboch a labyrintoch nevie nič.

Krylov si nalial ďalší pohárik, pozerajúc sa von oknom na šíru krajinu. Schyľovalo sa k búrke. Brezami v háji kmásal vietor. Dmitrij Fiodorič úkosom zazeral na Krylova od sporáka. Poznal spisovateľa príliš dobre na to, aby vedel, že za jeho zlou náladou nie je len zlý úsudok, ktorý si o jeho tvorbe vytvorila literárna obec. Nie. Vedel, že Krylova oveľa viac sužuje neopätovaná láska Nadeždy Semionovny.

Dmitrij podráždene zavrčal. Hoci by si to otvorene nikdy nepriznal, žiarlil na túto lásku. Bola to, samozrejme, čisto duševná žiarlivosť. Dmitrij bol celkom normálny heterosexuálny pes, ktorý už obskočil nejednu fenu na okolí a nikdy ho nepriťahoval susedov vlčiak Bojar, hoci to bol skutočne výstavný, čistokrvný pes s lesklou srsťou a mocnými behmi. Čo sa však duševných pút týka, nárokoval si jazvečík celú Krylovovu lásku aj pozornosť. Vedel, že Nadežda Semionovna je oveľa sčítanejšia a rozhľadenejšia ako on, ale aj tak nechápal, ako mohla Krylova okúzliť tak, že pre ňu často zabúdal na svojho najlepšieho priateľa. Dmitrij tým trpel. Oči mal smutné a chvost stiahnutý hlboko medzi zadné nohy. Keby boli nablízku deti, iste by ich pohrýzol.

„Čo je to dnes s vami, Ivan Andrejevič?“ opýtal sa svojho pána.

„Nič“ zahundral Krylov od okna.

„Prežili sme spolu kus života... nemali by ste mať predo mnou tajnosti. Ak vám niečo prekáža, povedzte to rovno. Čo sa stalo?!“

„Nič,“ zopakoval Krylov svoju odpoveď, teraz o poznanie podráždenejšie.

„Môže za to Nadežda Semionovna?“ opýtal sa pes na rovinu. Cítil, že trafil klinček po hlavičke. Krylov namiesto odpovede zobral z vešiaka kabát a vybral sa do záhrady. Dmitrij dobre vedel, kam ide. Pochytila ho náramná žiarlivosť. Začal štekať, ale bájkar si ho nevšímal. Bol preňho vzduch. Ťahalo ho to za jeho láskou. Zúfalý Dmitrij chytil do zubov Krylovovu nohavicu odhodlaný nepustiť ho ďalej ani o krok, ale ruský bájkar reflexívne odkopol psa, takže neveľký jazvečík odletel do záhonu ruží. Takáto krutosť ich oboch prekvapila. Dmitrijovi sa zaliali oči slzami. Nie pre bolesť z kopanca, ani pre ruže, ktoré ho celého dodriapali. Oveľa viac ho mrzela zrada. Krylova prenikla ľútosť, keď videl smutný pohľad svojho verného psa, zahanbil sa, ale nemohol konať proti svojim citom. Nechal Dmitrija Dmitrijom a utekal za svojou láskou.

Nadeždu Semionovnu našiel v záhrade. Zase mu rozhrabávala hriadky. Keď prišiel, hodila po ňom krátky, znudený pohľad a znova sa pustila do hrabania. Zdalo sa, že je trochu rozladená, pretože ju bájkarov príchod vyrušil a dážďovka, ktorú už-už držala v zobáku, sa medzitým zaryla hlbšie do zeme. V prítomnosti Nadeždy Semionovny Krylova opustila odvaha a výrečnosť. Darmo bol vychýrený spisovateľ, ktorého čítala celá Európa, pri tejto sliepke celkom stratil slová. Nevedel, ako s Nadeždou Semionovnou nadpriasť rozhovor. Mal rešpekt k jej klasickému vzdelaniu, ktoré spolu so základmi hry na klavír dostala ešte v rodičovskom dome. (Nadežda Semionovna bola pomerne slušná klaviristka, hoci do kláves ďobala len zobákom, takže po koncerte – zvlášť po Mozartovi – mávala vždy príšerné migrény.)

„Prečo?!“ hlesol nakoniec Krylov základnú otázku svojho života.

„Čo prečo?“ otočila sa na neho Nadežda.

„Prečo ma nedokážete milovať? Celé dni sa mi vyhýbate... Nemôžem jesť, nemôžem spať. Som známym, i keď nepochopeným spisovateľom, mal by som tvoriť, ale nemôžem, pretože mám plnú hlavu vás! Prečo ma nedokážete milovať?! Vysvetlite mi to! Zaslúžim si odpoveď!!!“

Ale Nadežda Semionovna sa Krylovovým zúfalstvom nedala vyviesť z miery. Dážďovku, ktorú medzitým úspešne ulovila, presekla zobákom na dva kusy a až keď oba zmizli v jej gágore, otočila sa na Krylova a odpovedala mu: „Viete, čo napísal Roland Barthes o psoch, Ivan Andrejevič?“

(Keďže Krylov zomrel v roku 1844 a Roland Barthes sa narodil v roku 1915, nemohol mať Krylov, prirodzene, ani potuchy o tom, čo napísal francúzsky štrukturalista, a nemohla to vedieť ani jeho sliepka, akokoľvek dobrého vzdelania sa jej v rodičovskom dome údajne dostalo. Ale toto je len jedna z mnohých nepresností, ktoré falzifikátorov ruskej klasiky vôbec netrápia. – pozn. red.)

„Neviem, či ho odcitujem presne,“ pokračovala Nadežda Semionovna, „ale ak si dobre spomínam, napísal čosi v tomto duchu: ‚Po dlhých diskusiách dospeli vedci k záveru, že zvieratá samovraždy nepáchajú, nanajvýš niektoré druhy – kone a psy – majú sklon k sebamrzačeniu.‘ Barthes videl v tomto sklone znak psej a konskej ušľachtilosti, Ivan Andrejevič. Myslel si to aj Goethe. Čo si o tom myslíte vy?“

„Neviem,“ hlesol Krylov, netušiac, kam tým Nadežda mieri. „Prečo zahovárate?!“ rozčúlil sa. „Položil som vám jasnú otázku, na ktorú očakávam rovnako jasnú odpoveď.“

„Ja nezahováram,“ povedala sliepka pokojne. „Práve vám na vašu otázku odpovedám, len si ma musíte vypočuť až do konca. Myslím si, že Barthes aj Goethe sú idioti, ak sebamrzačenie psov a koní vysvetľujú ich ušľachtilosťou. Prečo by mal byť pes ušľachtilejší ako tiger, ktorý samovražedné sklony nemá? Alebo lev, kráľ zvierat? Majestátny a všetkými obávaný? Alebo orol, ktorý sa pyšne vznáša vysoko nad hlavami ľudí v nedostižnej výške? Nie, pes a kôň nie sú o nič ušľachtilejší. To, čo privádza koňa a psa k pokusom o samovraždu, nie je ich ušľachtilosť, ale niečo iné. Viete, čo to je?“

„Život s človekom?“ hádal Krylov.

„Veľmi správne,“ povedala sliepka a uznanlivo zakotkodákala. „Vedela som, že ste chytrý človek. Zdá sa, že vaša odpoveď je dostačujúca. Ale je to tak naozaj?“

Krylov mlčal. Vedel, že jeho sliepka má záľubu v rétorických cvičeniach a rada kladie básnické otázky, na ktoré nemá zmysel odpovedať.

„Sú predsa aj iné zvieratá, ktoré žijú s človekom a neubližujú si,“ pokračovala. „Prečo si neubližujú svine, kravy alebo my, sliepky? Sviňa by mala mať oveľa pádnejšie dôvody k samovražde než pes, nie? Jej meno sa vo svete ľudí stalo nadávkou. Predstavte si, Ivan Andrejevič, že by sa vaše meno stalo vo svete nadávkou. A navyše by ste celý svoj život prežili po kolená vo vlastných výkaloch. Nakoniec by vás zabili, rozštvrtili a zjedli. Ak by tu mal niekto trpieť sklonmi k sebamrzačeniu, mali by to byť svine, nie?“

„Vy sa mi vysmievate, Nadežda,“ zašepkal zúfalo Krylov, lebo so sofistikovanými úvahami svojej sliepky nedokázal držať krok. „Povedzte mi, prečo ma nemilujete a netrápte ma.“

„Presne to práve robím. Na zložité otázky sú zložité odpovede, Ivan Andrejevič. Prečo sa nemrzačíme my, sliepky? Na našu výkonnosť sa kladú vysoké nároky. Ak nenesieš vajcia, ideš do polievky. Sliepky sú vlastne Japonci zvieracej ríše a so samovraždami by mali byť na tom rovnako zle ako Japonci. Ale nie sú. Alebo kravy. Predstavte si, že by vás niekto každý deň ťahal za prsia, Ivan Andrejevič, a vytláčal vám z nich mlieko, ktoré si schovávate pre vlastné potomstvo! Myslíte si, že je to sranda? Ale kravy napriek tomu znášajú svoj osud statočne a odovzdane, hoci väčšina z nich neverí ani v Boha a polovica kráv sa podľa posledného sčítania otvorene hlási k ateizmu. Prečo sa teda mrzačia len psy a kone, keď aj iné zvieratá žijú v prítomnosti človeka?“ opýtala sa Krylova jeho sčítaná sliepka a na chvíľu sa dramaticky odmlčala. „Ja vám poviem prečo – pretože psy a kone sú od začiatku ľudských dejín zahŕňané ľudskou láskou! Sklony k samovražde nemajú zvieratá, ku ktorým sa človek správa kruto a racionálne, ale psy a kone, ktoré zahrňuje citom. Ľudské city sú čosi desivé. Preto vás, Ivan Andrejevič, nemôžem milovať. A ani nechcem. Nie som toho schopná. Príliš si vážim, čím som a čo som v živote dosiahla. Možno nejaký hlúpy pes alebo kôň by zniesol vaše dotyky a vaše lichôtky, ale ja nie. Mám svoj život príliš rada na to, aby som s vami mohla žiť vo vzťahu,“ uzavrela svoj výklad Nadežda Samsonovna. Krylov chvíľu nehybne stál, pozoroval cynickú sliepku, ktorá sa bála citov, nakoniec sa otočil a bez slova odišiel. Zo záhonu ruží ho pri tom pozoroval zdrvený Dmitrij Fiodorič, jeho jazvečík.

EPILÓG

Krylov bol hore dlho do noci. Sedel za stolom a hoci duševne nevýslovne trpel, predsa sa len prinútil pracovať na svojej novej poviedke. Krátko po polnoci sa ozvalo škrabanie na dvere jeho pracovne. Krylov vstal od stola a nadávajúc na neznámeho votrelca, otvoril dvere. Keď za dverami uvidel šialený pohľad Dmitrija Fiodoriča, vedel, že sa stalo niečo strašné. Zreničky jeho jazvečíka boli rozšírené, okolo papule mal penu a triasol sa na celom tele. „Čo sa vám to stalo?“ opýtal sa ho Krylov, ale jazvečík sa namiesto odpovede len hystericky rozplakal. A plakal dlho, akoby sa v ňom otvorili stavidlá rokmi zadržiavaného citového vypätia. Potom zaviedol Krylova celkom na koniec záhrady a tam, pod jabloňou, ukázal mu bezvládne telo Nadeždy Semionovny, ktorú zo žiarlivosti zadrhol. Krylov na mieste omdlel. Keď sa na druhý deň prebral, jeho mačka Nina Pavlovna mu vymieňajúc obklady rozpovedala, ako sa o jeho bezvládne telo Dmitrij Fiodorič postaral a ako ešte ráno odišiel na policajnú stanicu, aby sa sám udal. Vraj so slzami v očiach žiadal úrady, aby ho rovno odviezli na Sibír, pretože inde vraj nenájde zmierenie a odpustenie, po ktorom túži jeho duša.

Krylov ešte niekoľko mesiacov preležal v posteli a žialil rovnakým dielom za svojou životnou láskou i za svojím najlepším priateľom.

1 Správne: Fiodorovič. Autor poviedky sa nenamáhal zistiť si ani takúto triviálnosť.