Bobby Conroy vstává z mrtvých a jiné strašidelné příběhy

Myslím si, že názov tejto knihy je troška zavádzajúci, pretože hororových poviedok je v knihe ako šafránu, ale to nevadí. Joe Hill ako syn Stephena Kinga zdedil po otcovi ohromný talent na písanie, avšak razí si svoju vlastnú cestu ako zaujať čitateľa. Niekoho môže odradiť, že Hill niektoré poviedky ukončuje ako keby v polke vety, ale priznám sa, že aj napriek tomu ma poviedka Pop Art skoro dohnala k slzám, takže už len kvôli nej neľutujem kúpu tejto knihy.

Všetky poviedky z tejto zbierky sú plné fantázie a skvelých nápadov. Joe Hill je tu naozaj zákerný vo svojej rafinovanosti, no kým si poviedky neprečítate, bude to pre vás len prázdna fráza. Kým totiž mnoho súčasných autorov vsádza na jeden osvedčený štýl, Joe ich skúša veľa a zaručene sa aspoň jednou z poviedok trafí do vašich strachov. Už len tým, že nikdy nebudete vedieť, do čoho sa s každou novou poviedkou púšťate. Navyše sa s čitateľom vie pohrať a píše tak, že od prvého okamihu cítite k postavám presne to, čo on chce, aby ste k nim cítili. Hoci poviedky boli dobré, niektoré dokonca perfektné, párkrát sa stalo, že Hill ich nedokázal dôstojne ukončiť, nechával ich nedopovedané, akoby si v polovičke vety zmyslel, že v nich už nebude pokračovať. Otvorené konce mi nevadia, dokonca ich vítam, no niekedy je potrebné dopovedať aspoň niečo, poskytnúť čitateľovi aspoň malú barličku, o ktorú sa môže oprieť, keď si bude domýšľať záver príbehu. Táto drobná chybička na krásne však nedokáže pokaziť zážitok z čítania poviedok, ktoré i dlho po odložení prečítanej knihy rezonujú v myšlienkach. Joe Hill sa už dávnejšie svojimi románmi zaradil medzi autorov, ktorých knihy musím mať, nezáleží na tom, o čom sú. Do svojich fantastických poviedok vložil toľko realizmu, že sa možno pristihnete pri tom, ako sa v kine pozeráte na vedľajšie sedadlo, či tam nesedí nejaká obdoba Imogene a nechce sa porozprávať o filme, ktorý práve sledujete. (Shaola / Fantasy-svet.net)