Budem tvojimi očami

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Narovnala sa. Uvoľnenosť, s akou do tej chvíle sedela v kresle, zmizla. 
„Prepáč. Nedomyslel som to,“ ospravedlňoval sa. Hneval sa sám na seba za to, že ju takto prepadol. Prepadol...? Hej, počkať! Tento dom je predsa jeho. „Keď som vošiel, začul som hudbu. Nedalo mi,“ vysvetľoval, pričom rukou ukázal na dvere. Akoby ho mohla vidieť! Zhrozený z vlastnej necitlivosti spustil ruku ku stehnu. Nerád by sa jej dotkol, urazil ju... Došľaka! Veď ťa nevidí! Spamätaj sa! napomenul sám seba. Nezvládal neistotu, ktorá sprevádzala jeho prvé stretnutie s Elenou, jeho prvé stretnutie so slepcom „zoči-voči!“. 
„Daniel?“ spýtala sa potichu. Na kresle dlaňami nahmatala opierku na ruky, postavila sa. 
„Mhm, ja.“
Ticho. Bolo by dobré, keby niekto niečo povedal – čokoľvek, len nech prerazí to trápne ticho, do ktorého Zagorová naďalej spievala: Je naprosto nezbytné, aby nebe bylo blankytné... 
„Si tu dlho?“ zisťovala Elena. Celým telom sa otočila za hlasom, ponorená do tmy.
„Viem ja? Päť minút?“ 
„Aha.“ Nervózne si siahla na výstrih, rukou brnkla do slnečných okuliarov, ktoré viseli zavesené na tričku. Strhla si ich a rýchlo si nasadila okuliare na oči. Našťastie si ich aj dnes zobrala so sebou – verného spojenca, ktorý jej pomáhal vyjsť medzi ľudí. 
Ošíval sa, rukou si uhládzal pramienky dlhých vlasov, ktoré sa mu vzdorovito uvoľnili z chvostu, stieral si pot zo šije, obzeral si miestnosť, aj keď nič z nej nevnímal... nič či nikoho okrem ženy, stojacej uprostred. Chcel jej poskytnúť aké-také súkromie, nezízať na ňu, dožičiť jej priestor na prepotrebnú úpravu zovňajška. 
Elena akoby si spomenula, že je v cudzom dome bez vedomia či pozvania majiteľa, navyše používa cudzie veci – na gramofóne sa ďalej krútila lesklá vinylová platňa, izbou sa šíril hlas speváčky, jednoducho, cítila sa prichytená pri čine. Odlepila sa od kresla a zamierila ku stolíku pod oknom, na ktorom ležal staručký prístroj. Odhodlaná zastaviť platňu, ubrala na ostražitosti, jej vnútorný zrak zoslabol. Narazila do prvej prekážky na trase medzi kreslom a oknom. Stojanová lampa, o ktorej za normálnych okolností vedela, dokonca si pamätala farbu a vzor tienidla, sa po náraze zakolísala. Zbehlo sa to tak rýchlo, že ani Elena, ani Daniel nestihli zareagovať. Mosadzná lampa zrachotila na kamennej podlahe bez koberca, ktorý by aspoň čiastočne stlmil jej dopad. 
„Fajn, fajn! To je dobré. Som v poriadku!“ Na ramene pocítila jeho ruku. Pevne ju chytil, pomohol jej nájsť stratenú rovnováhu. 
„Určite?“