Nauč ma umierať

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Razili z nej cigarety a láska

Snívalo sa mi, ako mi ráno do bytu vošla mama a našla tam všetky dôkazy úpadku mojej bytosti. Tu už nešlo o moje bežné nedostatky. To bol pokles, dekadencia, krach, bankrot a začiatok rozpadu celej mojej osobnosti. Vedel som, že to chce zmenu, ale mama mi nedovolila rozmýšľať. Najprv mi pod nos vopchala krvavý tampón a potom našla aj kladivo ovenčené prezervatívom. Hrozný sen, čo vám budem klamať.
    – Jakub? Jakub, počuješ ma?
    Otvoril som oči. Predo mnou stála mama a v ruke naozaj držala kladivo v zoschnutom kondóme.
    – Vieš mi to vysvetliť? – spýtala sa prísne.
    Zavrel som oči a položil si otázku dňa: „Však je to len sen? Len ide odzadu – najprv mama, potom výstrek, kladivo, prezervatív, tampón, fernet, Diana, telefonát,“ vymýšľal som si bezbolestné vysvetlenie.
    Mama ma v tom sne podrgala za rameno. Opäť som pustil svetlo na moju sietnicu.
    – Mami, vravel som ti, že keď k nám budeš chcieť prísť, máš mi vždy dopredu zavolať. Ak si dobre pamätám, mala si nám po dovolenke vrátiť kľúče. Veď to už je pol roka...
    – Kde je Betka? – skladala si mama z mojich odpovedí pravdu.
    – Na služobke, – odvrkol som a vstal z postele. Na hlave som si niesol maketu malého obilného poľa po búrke a v nej prázdno, ktoré sa spamätávalo zo včerajšieho pitia. Keď Diana odišla, dopil som tú sedmičku sám. Pol litra pálenky teda skončilo v mojom bruchu a ja som sa snažil vyhnúť maminej blízkosti, aby som ju svojím dychom nezrazil o parkety.
    – A toto je čo? Prívesok z jarmoku? – neprestávala mama s otázkami a opatrne za šnúrku zodvihla krvavý tampón. Diane sa včera končili krámy, takže tej krvi tam našťastie nebolo veľa.
    Vyklonil som sa z kúpeľne a utvrdil sa, že sa stalo to najhoršie. Vyšetrovateľ skutočne našiel všetky dostupné dôkazy.
    – To je tampón. Používajú to ženy pri menštruácii... Odliv cez ženský princíp, ktorý ich krásne čistí, – povedal som poeticky a pustil si na hlavu chladnú vodu.
    – Čí je, ak smiem vedieť?
    – Dianin. Tej kamarátky... už som ti o nej vravel. Končili jej mesiačiky, – odpovedal som cez hučiacu vodu.
    Nastalo ticho, ktoré trvalo niečo medzi tromi sekundami až dvomi storočiami. Na presnejšie udanie času sa môj otupený mozog nezmohol.
    – Sľúbil si, že to s ňou skončíš, – vyslovila mama rázne, keď jej konečne zabrala infúzia reality.
    – Nič som nikomu nesľúbil. S Betkou spolu nespávame, udelila mi sexuálne embargo. Potrebujem sex. Som normálny zdravý jedinec. Radšej by si chcela, aby som míňal peniaze v erotických salónoch alebo nebodaj niekoho znásilnil?
    – A s týmto si čo robil? Som veľmi zvedavá, čo sa dozviem, – postavila sa mama do stredu izby a v ruke držala kladivo.
    Chvíľu som stál vo dverách kúpeľne a zízal na ňu ako Ind na tlakový hrniec. Rozmýšľal som, čo odpoviem, aby to vyznelo aspoň trošku duchaplne, keď už som mal v gatiach neodškriepiteľne nasrané. Ako prvá sa mi natískala pravdivá odpoveď, že moji anjeli nezleteli, ale naopak, zjebali sa priamo do kaluže mojich zvratkov. To osemenené kladivo v maminych rukách bolo však silným argumentom, tak som to radšej preformuloval, aby som celú situáciu ešte viac nezhoršil.
    – Každý má právo vykonať to svoje, i keď to okolie bude nazývať hriešnym, skazeným či nemorálnym, lebo ináč nespozná, čo spoznať má. Každá duša dostane presne tú lekciu, ktorú potrebuje. Ty si ma to predsa učila. Ak si po čase neuvedomím, že to bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť a ak mi to nedocvakne, umriem sprostý. Takisto si mi vravela, že kým si muž neskúsi všetky prasačinky, o ktorých sníva, neskončí to s ním v manželstve dobre a nemôže začať ani duševne rásť, – odmlčal som sa na chvíľku. – Mami, som v ťažkom srabe, prežívam totálnu krízu. Beriem však tento momentálne neriešiteľný stav ako výzvu, šancu a príležitosť. Snažím sa neutekať pred svojím strachom, a tak sa ho dotýkam. Všetkého, aj toho skazeného. Rozumieš mi aspoň trošku?
    Znova si na odpoveď nechala nejaký čas. Otvorila dokorán okno, zapálila si cigaretu a sadla na parapetnú dosku.
    – Veľa ľudí odo mňa žiada rady, ale zistila som, že moje slová sú zbytočné. Už im nič múdre nevravím. Všetci sa chcú iba vyžalovať, ale nik na sebe nechce začať pracovať. Aj tak si to svoje musí každý z nás odžiť a vstrebať sám. Ja len dúfam, že toto tvoje obdobie dotýkania sa nerestí nebude trvať dlho. Mali by ste sa s Betkou porozprávať. Čas pracuje proti vám, – povedala von oknom a až potom sa otočila ku mne: – A pred tým strachom sa zastav a objím ho.
    – Mami, ľúbim ťa.
    – Aj ja ťa ľúbim.
    – Len tie cigarety mi k tebe nejako nepasujú. Kto začne duchovne rásť a uvedomí si svoje prebudenie, automaticky sa začne zaujímať aj o zdravé stravovanie a šport. Vnútro si to samé vyžiada, ide to vraj spontánne a bez prekonávania. Toto jediné u teba neviem pochopiť. A ešte otca. Už dávno si mala byť s iným mužom.
    – Jakub, mne sa k tebe zasa nehodí cudzia žena a nieto ešte s kladivom a cez menštruáciu, tak sa uč neposudzovať iných. Otca prijmi, lebo práve to je cesta k tvojmu pokoju. Čo to nechápeš? Mám ti to všetko prezrádzať ja? Koľko chceš ešte trápiť seba aj okolie?
    – Už to nebude dlho trvať, cítim to.
    – Pozerala som sa na teba dnes ráno cez karty. Áno, už to nebude dlho trvať. Zapamätaj si ale, čo ti má táto situácia našepkať, prečo sa deje a ktorú časť tvojej duše to zrkadlí. Veď vieš, že všetko, čo si priťahujeme, sme vlastne my sami.
    – Maminka, ja nie som tvoj ezoterický klient. Poď radšej ku mne, chcem ťa objať.
    – Fajčím... – vyslovila mama do otvoreného obloka.
    – To mi vôbec nevadí. Ty si ma tiež neprestala ľúbiť kvôli kladivu a po¬užitému tampónu.
    – Aké to bolo? – vyzvedala mama zrazu s úsmevom moje čerstvé erotické skúsenosti.
    – Nie, mami. Toto zo mňa nedostaneš, – odvetil som a objal ju.
    Razili z nej cigarety a láska.
   
Všetko čisté sa deje bez potlesku
   
    Človek postihnutý chorobou nepotrebuje ľutovanie ani žalospevy. To očakáva len ten, kto je chorý aj na mozog. Chorému treba pomôcť, nie nad ním plakať. Za naše zdravie nemá zodpovednosť nik iný ako duša, ktorá v ňom prebýva. Telo je len viditeľná duša a duša je neviditeľné telo. Aj keď ide o vrodenú zdravotnú chybu, nemá v tom prsty nikto iný než ona sama. Duša si ešte pred narodením vyberá telo, prípadne aj stupeň poškodenia, pretože chce v určitej oblasti rásť. Napríklad slepota jej dáva dispozície dosiahnuť v jednom živote to, čo by si musela odžiť a naučiť sa povedzme počas troch narodení.
    Chromý človek potrebuje, aby ho zhodili z vozíka, podkopli mu barly. Kedy sa ľudstvo odosobní od ľútosti, ktorá len berie, spútava a zaväzuje? Vynadať do kriplov je to správne klopanie na bránu duše. Teda okrem hladkania vnútra. Víla totiž často chodila za mnou do nemocnice.
    – Videl som ťa, – povedal som jej raz.
    – Je to možné. Bola som za tebou veľakrát, – odvetila.
    Sedela pri mojej posteli a z očí sa jej sypalo dobro rovno na moje nefunkčné nohy. Netušila, že ja tie toky energie vidím.
    – Aj si plakala. Vtedy, keď ma doktor opäť masíroval cez elektrické výboje, – usmial som sa na ňu.
    – Počas tých štyridsiatich troch dní ťa oživovali niekoľkokrát, akoby si sa nevedel rozhodnúť, či sa vrátiš alebo nie.
    – Nie, moja duša dobre vedela, že si tam hore potrebuje len odbehnúť. Niečo si ujasniť, spomenúť si na svoje predsavzatia. Šikovne sa vyhýbala naplánovaným úlohám. Preto tu teraz ležím a tryská zo mňa energia do celého sveta. Vďaka mojim dreveným nohám sa zažala hviezda, ktorá mi neustále svieti na nebi a ukazuje smer.
    – Ako vieš, že som za tebou chodila? – spýtala sa Víla zrazu rozpačito, akoby jej to došlo až teraz. – Nevedela som na teba z nejakého dôvodu prestať myslieť... – povedala, vstala a dokráčala k oknu bez toho, aby dokončila myšlienku.
    – Čo si cítila, keď si ma prvýkrát stretla? Na tom cintoríne... – vyslovil som jemne.
    – Že k sebe patríme, že ťa poznám, že sa pri tebe cítim dobre... Vlastne som nikdy nestretla takého človeka... zvláštneho, prirodzeného, – hovorila Víla tlmene, skôr sama sebe ako mne.
    – Óóó, vyspelá duša, je mi cťou. Pocity sú najlepšími ukazovateľmi, – povedal som, – poznáme sa už dlho, nemohlo sa stať ináč.
    Vonku začali biť kostolné zvony. Víla sa symbolicky otočila ku mne:
    – Rozišla som sa s Romanom.
    – Áno? Prečo? – zostal som pokojný.
    – Cítila som sa vo vzťahu s ním spútaná. Žila som jeho život, nie svoj.
    – Málo žien to vie takto dopredu vnímať. Väčšinou musí prísť tretí človek, ktorý to rozotne. Potom to bolí oveľa viac. Lepšie je, ak to duša intuitívne vycíti a rozum pevne ukončí, ešte kým príde katalyzátor v podobe inej osoby.
    – Roman veľmi pracuje na svojom duševnom raste. Cvičí jogu, je horlivý vegetarián, pestuje si vlastnú zeleninu, číta množstvo ezoterických kníh, behá denne päť kilometrov, drží počas splnu hladovku...
    – Znie to pochvalne. Duševný rast nie je hra pre každého, – povedal som.
    – Napriek tomu som nadobudla dojem, že sa to všetko míňa účinkom. Všetko vie, len žitie mu akosi nejde. Nežije spontánne, už sa nevie sa radovať z obyčajných vecí, nie je naplnený šťastím, radosťou. Neustále plánuje a ja plánovanie neznášam. V konkrétnej sekunde sa rozhodujem, čo budem robiť ďalšiu minútu. No on vedel, čo budeme robiť aj minimálne týždeň dopredu...
    – ... a keď to nevyšlo, bol sklamaný.
    – A nervózny, – doplnila ma Víla.
    – Sklamanie? Nervozita? Joga v dennom živote, hehe, – zasmial som sa.
    – Zistila som, že toto nie je človek, s ktorým chcem stráviť celý život. Že to nedokážem... že sa pretvarujem... že to už nie som ja... že som si nasadila masku. Kvôli nemu. Ja som šialená, veselá, spontánna. Milujem si kupovať všelijaké čačky-mačky. Drobné vecičky, ktoré potom chytám do ruky a teším sa z nich. Milujem život.
    – Ty si radosť sama.
    – Aj ty. Jakub, ja neviem ako to robíš, ale obdivujem ťa. Prišiel si o možnosť chodiť a ty sa smeješ.
    – Ja budem chodiť. Raz vstanem z vozíka a darujem ho nejakému postihnutému bezdomovcovi. Čo sa dá povedať, to sa môže taktiež stať. Čo sa stať nemôže, to sa nedá ľudstvu ani vysloviť. Aha, počúvaj, ako to znie: Ja bu-dem cho-diť, – vyslabikoval som.
    – Bola som v knižnici a našla si o tom knihy. Každá bunka má v DNA zakódovanú reverzibilitu. Je to návrat k normálnej funkcii. Telo si vie dokonca vytvoriť sekundárne tkanivá aj pri úplnom poškodení...
    – Víla, nemusíš mi o tom rozprávať.
    Zmĺkla. Cítil som, že sa trochu preľakla, či len nečakám na zázrak odmietajúc odbornú literatúru.
    – Budem chodiť. Vieš prečo?
    – Prečo? – spýtala sa ticho.
    – Lebo chcem. Vieš, na čom to stojí? – pokračoval som v diktáte otázok.
    Neodpovedala. Trpezlivo si počkala na koniec mojej rečníckej pauzy.
    – Na mne. Na nikom inom. Mám vôľu a tá vôľa CHCE! To je to najdôležitejšie. Vtedy sa priženie celý vesmír a stane sa mojím pomocníkom. Rád si odžijem dni úmornej driny, lebo za ten úsmev človeka, ktorý dostane môj vozík, mi to stojí. Tento obraz som si vytvoril. Mám neoblomný zámer. Môže prísť zemetrasenie, spadnúť celá nemocnica, ale ja zleziem z postele, nájdem ho, doplazím sa k tomu obrazu, oprášim ho a opäť si ho vložím do hlavy. Je to môj oltár, pri ktorom vykonávam celodenný obrad. Alfa aj omega záležitosti, ktorú ľudia neskôr nazvú zázrakom. Realita s nami spolupracuje. Čaká iba na okamih, na deň, keď s ňou začneme spolupracovať aj my. Dovtedy manipuluje ona s nami. Vesmír sa nebojí našich nukleárnych hlavíc, jeho existencia závisí od nášho úsmevu. Rast bolí. Tela, aj duše. Ale ak bolesť prežijeme pri zmysloch a pochopíme jej význam, ustane. Z každého problému sa totiž môžeme niečo naučiť. A nie je väčší dar ako prázdne dlane. Až vtedy, keď je človek skutočne rozhodnutý, môže vykonať krok dopredu. Zázrak? Nie, nejde o nič viac ako o obyčajnú vec, ktorú dokáže každá ľudská bytosť. A vieš prečo?
    – Rozprávaš nádherne, mali by ťa počuť všetci chorí ľudia planéty...
    – Pretože každý z nás je anjel, zvestovateľ, kúzelník, mág, liečiteľ, nositeľ svetla, bunka Boha, fyzické predĺženie najvyššieho. Všetko máme v sebe, narodili sme sa s tým. Človek je od prvopočiatku slobodný! Všetko vieme, len sme to akosi domotali, zabudli sme, odkiaľ sme prišli a kto sme. Je v nás celý vesmír, minulosť i budúcnosť. Všetky pravdy, ktoré nám majú byť odhalené. Ale systém a náboženstvá nám nedovolia prebudiť sa, ináč by zanikli. Oni totiž žijú zo spiacich. Preto sa joga nemohla na školách vyučovať. Preto štát nikdy nedá peniaze na celkovú očistu spoločnosti vo forme centier, kde by ľuďom poskytli psychologickú gramotnosť. Dozvedeli by sa tam o zdravej výžive, o duševnej samohygiene, o pozitívnom myslení, o sile úsmevu, o energii myšlienky. Naučili by sa meditovať, vložili by sa im do rúk kúzelnícke paličky. Armáda a vojny by zmizli bez podpisovania mierových dekrétov. Vieš, koľko ľudí na svete by prišlo o prácu? Prostitútky, politici, lekári, kňazi, vojaci – ľudstvo by ich už nepotrebovalo. Lenže sú to práve oni, ktorí majú moc. Je to hra. Je to matrix. Už len pre toto sa uzdravím, lebo po mne vstanú z vozíkov ďalšie desiatky chromých. Ďalšie stovky ľudí spália barly, ďalšie tisícky začnú počuť, vidieť, cítiť – prebudia sa! Víla, tu nejde o moje nohy. Tu ide o nový sen ľudstva. Pozitívny. Ide o raj na zemi. Svet je taký, akí sme my sami. A čo je v nás, to sálame, a to sa nám aj vracia. Veď ja som svojím správaním priam kričal do sveta, nech sa mi stane niečo zlé. Rozumieš mi?
    – Preboha, Jakub. Pripadám si vedľa teba ako mucha. Kam až môžu siahať ľudské myšlienky... kde sú hranice možností...
    – Myšlienky sú činy. Spáľ všetky hranice. Chceš byť bohatá a zdravá? Praj si, pros a dostaneš. Stačí myšlienka. Lúč, ktorý dokáže presvietiť celú existenciu. Je to také jednoduché... ťažko sa mi to vysvetľuje slovami. Kiežby som ti mohol požičať na pár sekúnd moju myseľ.
    Tentoraz sme mlčali dlhšie. Až keď k nám doľahol hluk podnosov s obedom, Víla opäť prehovorila:
    – Som nesmierne rada, že som ťa stretla.
    – Tak to malo byť. A ja som rád.
    Tak prebehol dialóg dvoch obyčajných ľudských bytostí v jedno slnečné zimné doobedie. Žiaden predvoj nadprirodzeného, len pár prekrásnych myšlienok. Napriek tomu sa narodili slová prinášajúce mier budúcim pokoleniam. Stalo sa to bez kadidiel, obradov, vyšívaných zlatých rún, čítania svätých kníh, moralistického kriku, naškrobených oblekov, politických klamstiev, reklamy, mediálneho vzruchu, policajnej ochranky, udeľovania cien, grantov, gratulácií, ďakovania. Všetko čisté sa totiž deje bez potlesku.