Sviňa život

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Počul jemné šťuknutie, zámok povolil. Stiahol z pleca ruksak, vhodil do neho planžetu a znovu si ho prevesil cez rameno. Opatrne poodchýlil vchodové dvere a s maximálnym sústredením načúval. Z tmy domu sa ozýval iba prenikavý tikot hodín, zdalo sa mu, akoby vytrvalé ručičky odmeriavali čas priamo v jeho hlave. Ohlušujúci rachot, ktorý mu drvil mozog, však spôsoboval v prvom rade šialený cval jeho vystrašeného srdca. Ruka v trochu veľkej koženej rukavici mu mimovoľne vyletela k hrudníku, silno do neho zatlačil, snažil sa dostať ten protivný strach pod kontrolu. Prekĺzol úzkou štrbinou vo dverách a celkom nečujne ich za sebou zatlačil. Krátko vydýchol. Ocitol sa v tmavej predsieni. Vo vrecku našmátral baterku, prstom párkrát zatlačil do prepínača, cez čiernu látku nohavíc sa vtedy predral slabý svetelný kruh. No ešte ju nevytiahol, ešte mal strach zviditeľniť svoju nežiaducu prítomnosť v cudzom dome. Oči mu postupne navykli na tmu, už sa mu nezdala taká nepriehľadná. Popod oblúk oddeľujúci vstupný priestor od obytnej časti, sa šikovne prešmykol do rozľahlej miestnosti so širokými oknami. Nadväzovali na seba a ťahali sa v súvislom rade po obidvoch stranách obvodových stien, kde ukončovali ich púť presklené dvere, pravdepodobne vyúsťujúce niekam do záhrady. Pootvorené žalúzie prepúšťali dnu chabý jas mesiaca, oblizoval mohutný nábytok, reťaz obrazov na stenách, dlhý jedálenský stôl v strede miestnosti, objemné kreslá, odrážal sa od množstva mosadzných váz a rôznych artefaktov naukladaných všade naokolo. Podišiel k drevenému schodisku, ktoré sa týčilo priamo pred ním. Vedel, že spálňa je na poschodí, to mu povedali. A aj to, kde leží trezor.
Schody ukrutne vzdychali, nohy v zodratých teniskách presne odmeriavali ich šírku a neodvratne sa blížili k cieľu. Stačil si všimnúť, že na stene nad schodiskom visia rodinné portréty poväčšine starých ľudí, žiadne fotografie, ale olejomaľby. Pripadalo mu to ako v nejakej stredovekej pevnosti. Celý dom na neho tak pôsobil, teda aspoň podľa toho, čo mal v šere možnosť vidieť. Táto pevnosť presiaknutá skrz naskrz snobstvom musí ľudom žijúcim v ňom tlačiť na mozog. Pokýval nechápavo hlavou a tápavo sa chytil dreveného zábradlia.
Posledné zapraskanie schodu a ocitol sa na úzkej chodbe s minimálne štvoro dvermi. Mali by to byť tie posledné napravo. Dvere do spálne. Nejasne sa črtali. Tu hore bolo menej svetla ako na prízemí. Vytiahol teda baterku a zapol ju. Žltý kužeľ pred ním naliehavo poskakoval, isto ho viedol k cieľu. Jemne našľapoval po mäkkom koberci ako pružný jaguár zakrádajúci sa ku koristi. Počul iba svoj vlastný dych a neutíchajúci tlkot srdca. Stlačil kľučku a dúfal, že izba bude naozaj prázdna, že v nej, Kristepane, nenájde spať nejakých zabudnutých členov rodiny. Bol by stratený.

Podvedome si prstami prešla po dlhých jazvách pod tričkom, stiahla ešte viac rukávy k dlaniam a nechala sa viesť jej novými kamošmi do ďalšej skazy. Keď stretla týchto ľudí, sľúbili jej zažiť nový a perfektný zážitok, ak pôjde s nimi. Sama uvidí, aká bude veselá a šťastná... A to ona potrebovala. Šťastie. Išla... vedome a svojvoľne. Nikto ju nenútil. Navyše sa cítila poctená, že ju vzali medzi seba, veď boli od nej o dosť starší.