Nech vojde ten pravý

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Žena ukázala na koniec haly, kde na malom stolíku ležal sivý telefón. Eli ešte vždy stála pred dverami, lebo nebola pozvaná. Rovno pred dverami ležala rohožka na čistenie topánok. Eli si starostlivo otierala obuv, aby maskovala neschopnosť vstúpiť do bytu.
– Naozaj mi to dovolíte?
– Samozrejme. Len poď dnu, poď.
Žena unavene potvrdila pozvanie gestom – Eli bola pozvaná. Bez ďalšieho záujmu o ňu sa pobrala do obývačky. Eli vnímala statické výboje z televízneho prijímača. A počula aj šuchotanie dlhej hodvábnej stužky, ktorou si žena zopla sivé vlasy a ktorá sa jej hompáľala na chrbte. Eli vošla do haly, vyzula si topánky, vyzliekla sveter a zdvihla telefónne slúchadlo. Vytočila náhodne číslo a predstierala rozhovor, potom slúchadlo položila. Zhlboka sa nadýchla. Pečene mäso, čistiace prostriedky, hlina, krém na topánky, zimné jabĺčka, vlhká bielizeň, elektrina, prach, pot, tapetové lepidlo a... mačací moč. Tak. V kuchynských dverách stala mačka čierna ako noc a syčala. Uši stiahla dozadu, kožuch sa jej zježil, chrbát zaguľatil. Okolo krku mala uviazanú červenú stuhu s malým kovovým puzdierkom, ktorý zrejme obsahoval lístok s menom a adresou. Eli vykročila k mačke, ktorá vycerila zuby a zamraučala. Jej telo sa pripravovalo na skok. Eli urobila ešte jeden krok. Mačka zaspätkovala, skrčila sa, no neprestavala mraučať a Eline oči ani na chvíľu nepustila z dohľadu. Od nenávisti sa tak triasla, že puzdierko poskakovalo. Navzájom sa premeriavali. Eli sa pomaly pohybovala dopredu a prinútila mačku zacúvať do kuchyne. Rýchlo za ňou zatvorila dvere. Mačka za dverami nahnevane vrčala a mraučala. Eli sa pobrala do obývačky. Žena sedela na koženej pohovke. Na nablýskanej koži sa odrážali svetlá z televízora. Sedela s vystretým chrbtom a nepohnuto civela na modravú obrazovku. Vo vlasoch mala žltú mašľu. Na stolíku pred ňou stála miska so sušienkami a lopárik s tromi druhmi syra. Vedľa neotvorená fľaša vína a dva poháre. Zdalo sa, že žena si Elinu prítomnosť vôbec nevšimla, zaujímalo ju, čo sa deje na obrazovke. Sledovala prírodopisný film. O tučniakoch a južnom pole.
„Samček nosí vajíčko na nohách, aby sa nedostalo do kontaktu s ľadom.“
Po ľadovci sa hojdavo pohybovala skupina tučniakov. Eli si sadla na pohovku vedľa ženy, ktorá sa ani nepohla, akoby televízor stelesňoval prísneho učiteľa, ktorý ju za vyrušovanie vyvolá k tabuli.
„Keď sa samička po troch mesiacoch vráti, samčekove tukové zásoby sú spotrebované.“
Dva tučniaky sa na pozdrav dotkli zobákmi.
– Čakáte návštevu?
Žena sa strhla a chvíľu nechápavo hľadela Eli do oči. Žltá stužka zvýraznila strhanosť jej tvare. Krátko zavrtela hlavou.
– Nie, ponúkni sa.
Eli sa nepohla. V televízii sa zmenil program, na obrazovke sa v sprievode hudby zjavila panoráma južného Gruzínska. Mraučanie mačky v kuchyni sa zmenilo na... prosebný nárek. V miestnosti páchla chémia. Žena vylučovala pot s nemocničnou vôňou.
– Príde sem niekto?
Žena sa opäť strhla, akoby ju práve vytrhli zo spánku, a obrátila sa k Eli. Tentoraz sa však pozrela podráždene a medzi obočím sa jej zjavila hlboká vráska.
– Nie, nikto sem nepríde. Jedz, na čo máš chuť. – Vystretý ukazovák namierila na syry a zaradom ich pomenovala: – Camembert, gorgonzola, rokfort. Jedz, len jedz.
Povzbudivo mrkla na Eli, ktorá si vzala sušienku, vložila si ju do úst a pomaly prežúvala. Žena prikývla a znova sa zadívala na obrazovku. Eli vypľula lepkavé cesto do dlane a nenápadne ho pustila na dlážku za operadlom.
– Kedy musíš odisť? – spýtala sa jej žena.
– O chvíľu.
– Zostaň, koľko sa ti žiada. Mne to neprekáža.
Eli sa prisunula, akoby chcela lepšie dovidieť na televízor, teraz sa im dotýkali lakte. So ženou sa niečo stalo. Striaslo ju, zhrbila sa a spľasla ako prederavené vrecúško. Pohľad, ktorý na Eli uprela, bol nežný a zasnený.
– Kto si?
Eline oči na ňu hľadeli zo vzdialenosti niekoľkých centimetrov. Zo ženiných úst vychádzal dych plný nemocničnej vône.
– Neviem.
„Na jar cele Gruzínsko rozkvitá do nevídanej krásy...“
Žena prikývla, načiahla sa za diaľkovým ovládačom na stole a vypla zvuk. Mačací nárek sa teraz ozýval veľmi nástojčivo, no žena akoby ho nepočula. Ukázala Eli na kolena a spýtala sa: – Smiem?
– Samozrejme.
Eli sa trochu odtiahla od ženy, ktorá sa otočila, zdvihla nohy na pohovku a hlavu si položila na jej kolena. Eli ju začala jemne hladkať po vlasoch. Chvíľu takto sedeli. Na obrazovke sa z hladiny nečakane vynorili veľrybie chrbty, vytryskla z nich fontána vody a vzápätí zmizli.
– Rozprávaj mi niečo, – povedala žena.
– A čo?
– Niečo pekné.