Útek z tieňa

Ján Nagajda je skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii.

Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného.

Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Útek z tieňa sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá.

„Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom, gráciou, no i bonvivánstvom hodným jedného z posledných bohémov. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Keby Nagajda písal o očiach modrých ako obloha – čo samozrejme nepíše – uverili by sme mu. Pretože presne tak by to i myslel. Vieme, že na to je príliš skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť.

Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii.

Poézia Jána Nagajdu je v tejto zbiertke básní jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľubostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok, ktoré lemujú to mystické spolužitie muža a ženy, lebo všedný život predsa nie je zakaždým iba lúka milencov presvetlená svitom luny.

V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.