Kráľovstvo

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Zakopávam, to rozhodne. A odkedy som vytvoril náčrt tejto knihy, vždy zakopnem na tom istom mieste. Pokiaľ mám rozprávať o hádkach Pavla a Jakuba tak ako o hádkach Trockého a Stalina, nemám problém. O čase, keď som sa považoval za kresťana, sa mi hovorí ešte lepšie – keď rozprávam o sebe, vždy mi môžete veriť. No len čo ide o evanjelium, onemiem. Pretože je v ňom príliš veľa fantázie, príliš veľa zbožnosti, príliš veľa tvárí bez opory v realite? Alebo preto, že keby ma pri priblížení sa k týmto končinám nezachvátil strach a chvenie, nestálo by za to?

V máji 2010 sme s Hervém nahradili našu tradičnú jarnú cestu do Levronu výletom do časti tureckého pobrežia, ktorá sa kedysi nazývala Ázia. Obaja sme chceli vidieť Efez, ktorý sa však tak hmýril turistami a prachom, že sme sa tam dlho neohriali. Odviezli sme sa na polostrov Bozbodrum, na ktorého cípe sa nachádza Knidos, miesto dlho známe prvým zobrazením nahej ženy v antickom sochárstve. Každý sa jej chcel dotknúť, masturbovať pri nej, ukradnúť ju a vzhľadom na žiadostivosť, ktorú vzbudzovala, nikoho neprekvapuje, že dnes po nej zostali už len kópie. Žiadnu z týchto kópií nenájdete v archeologickom múzeu v Aténach, kde pri každej návšteve narážam na tú istú záhadu: Gréci po stáročia zobrazovali mužov nahých a ženy oblečené. Tí istí sochári, ktorí bez zábran oslavovali mužskú anatómiu, pri ženách všetok svoj talent nevkladali do oblúčikov ich pŕs či do ladných kriviek stehien, ale do záhybov ich šiat. Vo štvrtom storočí sa to zmenilo, no pokiaľ viem, príčiny tejto radikálnej zmeny neboli nijako vysvetlené. Vždy teda môžeme povedať, a to vo všeobecnosti tvrdia aj historici, že prechod k ženskému aktu bol plodom pomalého a podzemného dozrievania, no nech už bol ten prechod akokoľvek pomalý a podzemný, okamih, keď plod padne na zem, je okamih presný. Jedného krásneho dňa, ktorého dátum nepoznáme, ale ktorý bol práve tým krásnym dňom a žiadnym iným, nabral sochár, ktorý bol práve tým sochárom a žiadnym iným, odvahu, zhodil drapériu a znázornil nahú ženu. Ten sochár sa volal Praxiteles a živý model Afrodity mu robila kurtizána menom Fryné, jeho milenka. Už neviem, z akého dôvodu sa musela dostaviť pred súd, no jej advokát ju vo svojej obhajobe požiadal, aby si odstrihla vrchnú časť tuniky: mohol súd odsúdiť ženu s takými nádhernými prsami? Zdá sa, že tento argument zabral. Obyvatelia Kosu, ktorí si sochu objednali, ju odsúdili ako škandalóznu a odmietli ju. Obyvatelia Knidosu si ju vzali späť: na niekoľko storočí im zabezpečila bohatstvo. Lukáš v Skutkoch apoštolov spomína Knidos, ale nie jeho hlavnú atrakciu, a s poľutovaním musím povedať, že na ceste do Jeruzalema vietor nedovolil apoštolovi a jeho družine na polostrove pristáť. Škoda: scénu, ako Pavol čelí Afrodite, by som si veru nedal ujsť.

S Hervém sme sa zastavili v peknej prímorskej dedinke Selimiye, kde sme sa dva týždne kúpali, jedli jogurty s medom, pracovali každý na svojom balkóne a stretávali sa pri jedle. Načúvali sme len šplechotu vody, kotkodákaniu sliepok, híkaniu somárov a upokojujúcemu zvuku hrablí, čo po kamienkoch ťahal správca pláže, ktorý sa pri čakaní na turistickú sezónu o ňu staral, ako vedel. Boli sme v hoteli jediní hostia. Určite nás pokladali za pokojamilovných postarších homosexuálov, čo spia v oddelených izbách, pretože už veľmi nesexujú, no vychádzajú spolu dobre, aj keď sa spolu takmer nezhovárajú.

Čím viac sa blížil koniec pobytu, tým viac som sa tešil, pretože som sa chystal na festival v Cannes, kde som mal byť členom poroty. Ústranie s Hervém, nato virvar v Cannes: ten diametrálny rozdiel sa mi páčil. Bol som spokojný so svojím životom, a to bolo pre mňa nové. Povedal som si, že ak budem obozretný, malo by byť možné vyhrávať na oboch scénach. Byť serióznym umelcom, priateľom hĺbok, a zároveň byť úspešný, užívať si to, nepľuť na slávu a sexepíl. Ako povedal Seneca, keď mu vyčítali, že káže askézu a sám je miliardár: ak na svojom majetku nelipneme, čo je na tom zlé? Hervé pokrútil hlavou: aj tak buď opatrný. Kým ja som odlietal späť do Paríža, kde ma čakala Hélène a kufre plné večerných šiat, on premýšľal o tom, že bude pokračovať na juhovýchod, preskúma lýkijské pobrežie a potom bude hľadať loď, ktorá by ho odviezla na Patmos, kde v ťažkých časoch dospievania zažil chvíle pokoja, ba dalo by sa povedať až extázy. Práve dokončoval svoju knihu Veci také, aké sú o všednom budhizme, ktorej rukopis mi mal dať prečítať na jeseň nasledujúceho roka v Levrone. Ja som si počas pobytu robil poznámky k Lukášovmu evanjeliu, ktorými som zaplnil celý zošit.

***

Po troch rokoch som si tie poznámky prečítal znova. Sú protikladom tých, ktoré som si pred dvadsiatimi rokmi napísal pri čítaní Jánovho evanjelia. Už neverím, že to, čo čítam, je Božie slovo. Už sa nepýtam sám seba, alebo aspoň nie v prvom rade, ako ma každé z tých slov môže viesť v mojom živote. Namiesto toho si pred každým veršom kladiem otázku: odkiaľ berie Lukáš to, o čom tu píše?

Sú tri možnosti. Buď to niekde čítal a prepisuje to – najčastejšie z Markovho evanjelia, ktorému sa všeobecne priznáva prvenstvo a ktorého viac ako polovica sa nachádza v tom jeho. Alebo mu o tom niekto rozprával, a ak áno, tak kto? Tu sa zamotávame do húštiny hypotéz: svedkovia z prvej, druhej, tretej ruky, jedna babka povedala... Alebo si to hádam úplne vymýšľa. Pre mnohých kresťanov je táto hypotéza svätokrádežou, no ja už kresťanom nie som. Som spisovateľ, ktorý sa snaží zistiť, ako si počínal iný spisovateľ, a to, že si často vymýšľal, mi pripadá ako samozrejmosť. Vždy, keď mám dobré dôvody na to, aby som do tejto škatuľky zaradil nejaký úryvok, cítim sa spokojne, o to viac, že niektoré tieto úryvky nie sú len kadejaké taľafatky: patrí sem Magnifikát, dobrý Samaritán, ušľachtilý príbeh márnotratného syna. Ako človek od fachu si takúto prácu vážim a mám chuť zablahoželať svojmu kolegovi.

K textu, ku ktorému som kedysi pristupoval ako veriaci, teraz pristupujem ako agnostik. Kedysi som si chcel osvojiť nejakú pravdu, tú Pravdu, teraz sa snažím rozobrať súkolesie literárneho diela. Pascal by povedal, že niekdajší dogmatik sa premenil na pyrrhonistu. Správne dodáva, že v tejto téme nemožno zostať neutrálny. Je to ako s ľuďmi, ktorí sa vyhlasujú za apolitických: v preklade to znamená, že sú pravicovo orientovaní. Problém je v tom, že ako neveriaci sa nemôžete ubrániť tomu byť pravicovo orientovaní, teda cítiť sa nadradení nad veriacich. A o to väčšmi, keď ste sami verili alebo chceli veriť. Pochádzate odtiaľ, poznáte to – ako kajúci komunisti. Výsledok: to silácke čítanie, ktorému som sa oddával počas nášho pobytu v Selimiye, celý šťastný, že sa vidím ako ten vážny, pokojný muž, ktorý sa, mimo sezóny, zaoberá komentovaním svätého Lukáša v nejakej dedinke na tureckom pobreží, a zároveň ako celebrita, ktorá bude o desať dní po Hélèninom boku stúpať po schodoch na festivale v Cannes v tej najlichotivejšej úlohe, akú si len dokážete predstaviť – pretože úprimne, okrem predsedu poroty je len málo situácií, ktoré sú tak spoločensky uspokojivé ako byť porotcom v Cannes. V tomto divadle večného ponižovania, kde sa robí všetko pre to, aby sa každému pripomenulo, že existujú dôležitejší, než je on, je porotca mimo dosahu, mimo súťaže, mimo zeme, umiestnený do empyrea polobohov, kde, keďže nesmiete povedať nič...