An Lan Dan

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

V obyčajnej miestnosti v nenápadnej budove sedel muž a spriadal veľmi neobyčajné teórie.

Zo všetkých strán ho obklopovali lesklé fľaštičky a banky s chemikáliami, grafy, meradlá a kôpky kníh ako hradby. Mal ich otvorené jednu cez druhú a neustále medzi nimi blúdil pohľadom, akoby sa snažil čítať viaceré naraz. Premýšľal, zapisoval, škrtal a vyhľadával informácie z histórie, chémie a geografie.

Sedel potichu, ozýval sa len škrabot jeho pera a občas si voľačo objavne zašomral popod nos. Očividne pracoval na niečom mimoriadne zložitom, no súdiac podľa jeho šemotenia a výkričníkov na papieri pomaly, ale isto napredoval.

Precestoval veľkú diaľku, len aby sa mohol venovať tejto práci. Bol do nej celkom zahĺbený, a tak mu trvalo hodnú chvíľu, kým si všimol, že sa okolo neho akosi neprirodzene rýchlo stmieva.

Okná zahalila čudná hmla a naokolo sa rozhostilo neobvyklé ticho – nebola to bežná neprítomnosť hluku, skôr akási dravá prítomnosť ticha.

Konečne zdvihol zrak. Pomaly položil pero a otočil sa na stoličke.

„Haló?“ ozval sa. „Pani profesorka? Ste to vy? Priviedli ste pani ministerku...?“

No odpoveď neprichádzala. Z chodby prenikalo čoraz menej svetla. Cez dymové sklo na dverách videl, ako tma naberá tvar. Pomaly vstal. Čosi zavetril vo vzduchu a vytreštil oči.

Popod dvere prekĺzli do miestnosti prúžky dymu. Načahovali sa cez štrbinu ako chápadlá.

„Takže,“ zašepkal muž, „si to ty.“

Odpoveď nedostal, no spoza dverí sa ozvalo akési tlmené hundranie, ktoré trochu pripomínalo smiech.

Muž preglgol a ustúpil od dverí, no odmietal si pripustiť pravdu.

Pozeral sa, ako dym okolo dverí hustne a valí sa naňho. Načiahol sa za poznámky. Rýchlo a zároveň čo najtichšie posunul stoličku pod mriežku vetracej šachty. Vyzeral vystrašene, ale odhodlane – alebo odhodlane, ale vystrašene.

Dym sa k nemu ďalej kúdolil. Už-už sa chcel vytiahnuť do vetracej šachty, keď znova začul dudravý smiech. Otočil sa k dverám.