Bál šialených žien

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Rozrušená Eugénie vystúpi, brat ju nasleduje. Keď už stojí na zemi, zdvihne zrak k impozantnej budove, pred ktorou zastali. Na priečelí otvorenej a oblúkovitej brány sa vynímajú dva kamenné stĺpy. Nad nimi je do kameňa vyryté „Sloboda, Rovnosť, Bratstvo“ . V strede je veľkými čiernymi písmenami na bielom podklade vytesaný nápis „Nemocnica Salpetriere“. Spod arkády v diaľke vidno na začiatku vydláždeného chodníka ešte skľučujúcejšie pôsobiacu stavbu – akoby pohlcovala všetok priestor naokolo – a nad ňou sa čnie tmavá a veľkolepá kupola. Eugénie cíti srdce až v krku. Ani sa nestihne otočiť a otcova ruka jej zovrie rameno.

„Nebudeme o tom diskutovať, dcérenka.“

„Otec... Nerozumiem.“

„Stará mama mi všetko povedala.“

Dievčine sa zatočila hlava. Nohy ju nevládzu niesť, pocíti ďalší dotyk, to ju nežnejšie za druhú ruku chytí starší brat. Zdvihne hlavu k otcovi, chce niečo povedať, ale nejde to. Otec na ňu pokojne pozerá – a ten pokoj ju desí viac ako prudkosť, ktorú mával vždy v pohľade.

„Nehnevaj sa za to na starú mamu. Nemohla si také tajomstvo nechať pre seba.“

„Nevymýšľam si, prisahám...“

„Tak či onak, na tom nezáleží. Veci, o ktorých si jej hovorila, u nás doma nemajú miesto.“

„Prosím vás, vyhoďte ma z domu, pošlite ma do Anglicka, hocikam, len nie sem.“