Podvod so zvitkami od mŕtveho mora

Dokumenty nájdené v jaskyniach neďaleko Jeruzalema v rokoch 1947 – 1956 sa súhrne označujú ako Zvitky od Mŕtveho mora a polstoročná história ich výskumu a (ne)zverejňovania sa zvykne nazývať „najväčším vedeckým škandálom XX. storočia“. Kniha Michaela Baigenta a Richarda Leigha, spoluautorov Svätej krvi a svätého grálu, podrobne dokladuje, ako si poznanie napokon predsa len nachádza cestu nielen k samotným dokumentom, ale aj k pochopeniu ich významu.

Prvá časť knihy odhaľuje najmä čudesné „vedecké“ praktiky tzv. medzinárodného výskumného tímu, ktorý sa zmocnil kumránskych zvitkov takmer hneď po ich objavení a dlho neumožnil prístup k nim iným vedcom. Ďalšie časti osvetľujú dôsledky, ktoré má neskreslený výskum zvitkov na objasnenie dejín rímsko-katolíckej cirkvi. Ukazuje sa totiž, že Zvitky od Mŕtveho mora zďaleka nie sú iba „vnútornou záležitosťou“ uzavretej okrajovej náboženskej sekty, ale patria skôr medzi dokumenty protirímsky odbojného prúdu judaizmu, v rámci ktorého pôsobili Ježiš Kristus i jeho brat Jakub. Porovnaním textov zvitkov s textami evanjélií či Skutkov apoštolov, bádatelia začínajú vidieť v novom svetle pôsobenie sv. Pavla a jeho úlohu pri vzniku ranej cirkvi.