Ticho v období hluku

Najtichšie miesto na svete, na akom som kedy bol, je Antarktída. Putoval som sám k Južnému pólu a v monotónnej rozľahlej krajine sa neozý­vali žiadne zvuky vytvorené človekom. Len tie, ktoré som vytvoril ja. Postupoval som po ľade, sám, ponáral som sa do veľkej bielej ničoty a ticho som počul aj cítil.

Keď mierite cez najstudenší kontinent sveta, kilometer za kilometrom ďalej na juh, celú cestu až k horizontu, všetko je ploché a biele. Pod nohami sa vám rozprestiera tridsať miliónov kubických kilometrov ľadu, tlačiaceho na povrch zeme.

Postupne som si začal uvedomovať, že všetko nie je celkom ploché. Ľad a sneh vytvárali malé a o čosi väčšie abstraktné formy. Jednotvárna biela sa menila na nespočetné odtiene bielej. V snehu sa objavila smietka modrej, trochu červenej, zelenej a svetloružovej. Cítil som, že príroda sa cestou mení, ale mýlil som sa. Podmienky sa nemenili, to ja som sa menil. „Doma som si ,odhrýzal veľ­ké hltyʼ. Tu som sa naučil tešiť sa z maličkostí. Z farebných odtieňov snehu. Utíchajúceho vetra. Tvarov mračien. Ticha.“, napísal som si na dvad­siaty druhý deň do denníka.