Úvod do teórie chaosu

Názov knihy úplne vystihuje jej obsah. V jej druhej polovici som sa strácala. Začalo to veľmi dobre, páčila sa my myšlienka. Záchrana posádky kozmickej lode, ktorá havarovala kdesi v oceáne. Pozvali na ňu aj odborníka na prežitie pod morom Peta Murraya – ktorý sa, paradoxne, nikdy nepotopil pod hladinu, lebo trpí fóbiou z tlaku. Dostane sa na jednu zo záchranárskych lodí, ktorá patrí armáde. Dozvedá sa, že havarovaná kozmická loď mala za úlohu robiť špeciálny experiment. A nová kapitola opäť opisuje prílet Peta na loď a všetko sa začína od začiatku, len je trošku pozmenený dej. Ten sa dostane do určitého bodu a opäť nová kapitola a Pete opäť prilieta na záchranársku loď. A všetko sa opakuje. Podstatou príbehu je, že prístroj na kozmickej lodi spôsobí prienik paralelných vesmírov, ktoré existujú vedľa seba, je ich nespočetné množstvo, ale v každom z nich sa príbeh niečím odlišuje. Pete musí ten prístroj vypnúť, všetci vravia, že to dokáže len on. Len nie jasne je napísané, že prečo práve on. (Asi preto, že to už urobil nejaký iný Pete v inom vesmíre? ) A všetci Peteovia sú zrazu prepojení a každý z nich zažíva strach aj bolesť všetkých ostatných, aj ich zomieranie. Vlastne sa potvrdí, že všetkému vládne chaos a žiadne zákony fyziky neplatia. Miestami sa kniha čítala veľmi dobre, mala spád a miestami som mala v tom ten chaos. Niečo mi na hlavnej postave Peta chýbalo. Vlastne celkovo postavy boli také ploché. Ani jednu som nemala ako favorita. V čítaní je aj dosť odborných vecí. V jednom mieste je opäť to známe klišé – láska ako najsilnejší cit, ktorý prebíja aj strach zo smrti. Je to také psycho-hororové sci-fi. Knihu som dočítala, ale nesadla mi.