Mŕtvy muž bol úplne vysušený. Sedel v kresle a rozďavené pery
odhaľovali jeho tmavé zažltnuté zuby. Z hlavy mu ešte vždy
viseli zaprášené chumáče odumretých vlasov. Pod pokožkou
na tvári sa rysovali bledé lesklé lícne kosti. Prsty sa zošúverili,
sčerneli a popraskali.
William Wisting si prezrel zvyšok fotografií od kriminálneho
technika. Muž musel byť pomerne malej postavy, tkanivo
sa scvrklo a odhnilo, takže telo pôsobilo ešte menšie, než aké
bolo zaživa.
Obal na spisy bol označený menom Viggo Hansen. Vyfotografovali
ho z rozličných uhlov. Wisting skúmal zábery takmer
mumifikovanej mŕtvoly. Podobné obrazy ho zvyčajne nechávali
chladným. Zvykol si na smrť a vypracoval si schopnosť odosobniť
sa od zmyslových vnemov. Na polícii pracoval vyše tridsať
rokov a videl toľko mŕtvych tiel, že ich už nedokázal spočítať.
Toto však bolo iné. Nielen preto, že niečo podobné ešte nezažil,
ale preto, lebo muža v kresle vlastne poznal.