Jeden výdych koňa

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Namiesto úvodu

Všetci vieme, že v škole sa okrem mnohých rozumných vecí učíme aj kopec úplne zbytočných blbostí. Nad niektorými z nich zostáva rozum stáť. Napríklad nad takou definíciou sekundy podľa medzinárodného systému jednotiek SI, ktorú sme sa učili na jednej z prvých hodín fyziky na strednej škole. Definícia znela takto: Jedna sekunda je 9 192 631 770 - násobok periódy elektromagnetického žiarenia, ktoré vyžiari atóm cézia 133 pri prechode medzi dvoma hladinami hyperjemnej štruktúry svojho základného stavu.

Túto riekanku skutočne nejaký mudrc presadil do učebných osnov a niektorí učitelia ju skutočne učili a skúšali. A našli sa študenti, ktorí sa ju vzorne naučili – naozaj ju vedeli naspamäť. Jano Veselý, spolužiak mojej sestry Zuzany, medzi nich nepatril. Keď ho pani učiteľka vyvolala a spýtala sa ho na definíciu sekundy, po krátkom zamys - lení odpovedal: „Jedna sekunda je jeden výdych koňa.“

Janova definícia sekundy je nielen krajšia ako tá školská, ona je najmä zrozumiteľnejšia, a tým pádom v nejakom zmysle správnejšia. Jedným z najnebezpečnejších bludov dodnes prežívajúcich v našom školstve je presvedčenie, že kritériom správnosti je presnosť, a nie zrozumiteľnosť vedúca k porozumeniu. O tom, aký je to nezmysel, sa môžeme ľahko presvedčiť už na tej sekunde. Skúsme si na chvíľku predstaviť, že by sme vôbec nevedeli, aká dlhá je táto časová jednotka. Definícia so žiarením atómu cézia by nám v takom prípade nijako nepomohla urobiť si o sekunde čo i len hrubú predstavu. Na druhej strane, definícia s výdychom koňa dáva celkom dobrý obraz o tom, aký dlhý čas máme na mysli. Stačí si spomenúť, koľko trvá jedno konské odfrknutie alebo zaerdžanie.

Janova definícia má v porovnaní s definíciou podľa medzinárodného systému jednotiek ešte jednu nezanedbateľnú prednosť – skrýva v sebe odpoveď na zaujímavú otázku. Zaujímavou otázkou totiž celkom určite nie je to, koľko sekunda trvá – to predsa všetci stredoškoláci dávno vedia. Ale stačí drobná zmena a z nudnej otázky sa môže stať niečo, čo dokáže podnietiť našu zvedavosť. Skúsme sa teda nepýtať, ako dlho sekunda trvá, ale prečo trvá práve toľko, koľko trvá.

Pri hľadaní odpovede na túto otázku si treba v prvom rade uvedomiť, že niektoré časové jednotky sú prirodzené a iné sú z nich viac alebo menej umelým spôsobom odvodené. Tými prirodzenými sú rok, mesiac a deň, ktoré súvisia s pohybmi Zeme okolo Slnka, Mesiaca okolo Zeme a Zeme okolo vlastnej osi. Menšie časové jednotky dostávame rozdelením tých prirodzených. To, ako ich delíme, je vecou dohody a historickým vývojom sme dospeli k tomu, že ich delíme pomocou nie desiatkovej, ale dvanástkovej sústavy. Takže deň delíme na dvadsaťštyri hodín, hodinu na šesťdesiat minút, minútu na šesťdesiat sekúnd. A tam sme sa zastavili. Prečo?

Nuž, asi preto, lebo sekunda je prirodzená z biologického hľadiska. Mnohé naše životné funkcie, ako napríklad tep srdca alebo dýchanie, prebiehajú práve na úrovni sekúnd. V zdanlivo banálnom pojme sekundy sa teda pozoruhodným spôsobom stretávajú astronómia a biológia. Tento dôležitý aspekt sekundy
oficiálna definícia vôbec nepostihuje, zatiaľ čo v definícii Jana Veselého je prinajmenšom implicitne prítomný.

O tom, aká dobrá je definícia cez výdych koňa, svedčí aj to, že nie je príliš závislá od takých detailov, ako je výber desiatkovej alebo dvanástkovej sústavy. Ak by sme pri definícii hodiny, minúty a sekundy používali desiatkovú sústavu a delili deň na dvadsať hodín, hodinu na sto minút a minútu na sto sekúnd, dostali by sme inú sekundu, ktorá by trvala 0,864 našej sekundy. Definícia podľa medzinárodného systému jednotiek by v takom prípade vyzerala, samozrejme, inak. Ale Janova definícia by sa vôbec nezmenila.

Inou časovou jednotkou, ktorá nezávisí od používania desiatkovej či dvanástkovej sústavy, je týždeň. Z hľadiska tejto knižky je to dôležitá jednotka, pretože všetky tu uverejnené texty vyšli pôvodne v týždenníku .týždeň. K práci v tomto časopise som sa dostal takto: Keď Štefan Hríb zakladal v roku 2004 nový časopis, stretla moja už spomínaná sestra Zuzana nášho spoločného kamaráta Juraja Kušnierika a pri rozhovore dostala nápad, že by som v takom časopise mohol mať na starosti rubriku venovanú vede. Mne sa ten nápad páčil. Nie preto, že by mi otváral príležitosť písať o vede, ale preto, lebo som považoval .týždeň za mimoriadne dôležitý projekt a veľmi som si želal „byť pri tom“. Nuž a písanie o vede bolo asi jediné, čím som mohol prispieť. Od samého začiatku som vedel, že by som o tej vede chcel písať podobne, ako Jano Veselý definoval sekundu. Čiže zaujímavo, zrozumiteľne, a zároveň pravdivo. Nevedel som však, či to dokážem a či sa to bude hodiť do spoločensko-politického magazínu. Tak sme sa so Štefanom a Jurajom dohodli, že napíšem na ukážku dva-tri články a potom sa uvidí. Napísal som, ale nebol som si istý, či je to ono. Poslal som to Jurajovi, ktorý si to prečítal a tiež si nebol istý, či je to ono. Takže to poslal Štefanovi, ktorý do pol hodiny odpovedal, že to je ono.

Keď som si uvedomil, že naozaj budem pravidelne písať do .týždňa, zľakol som sa, že rýchlo miniem všetky atraktívne témy a po krátkom čase nebudem mať o čom písať. Tak som sa rozhodol nevymýšľať jednotlivé články, ale viac či menej monotematické série piatich článkov. Aby, keď už nejaký nápad dostanem, som mal pokoj s vymýšľaním ďalších tém nie na týždeň, ale aspoň na mesiac.

Táto knižka obsahuje prvých deväť takýchto sérií v chronologickom poradí, v akom postupne vychádzali v .týždni (v roku 2005 a čiastočne 2006). Ako desiata je k nim pridaná jedna neskoršia séria. Ide o sériu venovanú prípadu Cervanová, ktorú považujem za ďaleko najdôležitejšiu zo všetkých, ktoré som napísal.
Texty uvádzame v pôvodnom znení s titulkami. Pod pôvodným znením myslíme, že zásahy sme sa snažili obmedziť na minimum – len kde-tu sa nájde mierne zmenená formulácia, občas nová poznámka alebo opravená vecná chyba. Pod titulkami myslíme, že sme zachovali aj takzvané medzititulky, bežne používané v časopiseckých textoch.

Články na seba väčšinou žiadnym spôsobom nenadväzujú a možno ich čítať v ľubovoľnom poradí. Ak sa napríklad niektorý z nich ukáže byť príliš zložitý, možno ho pokojne preskočiť – nijako by to nemalo ovplyvniť čitateľnosť a zrozumiteľnosť tých ostatných.

Je v kraji zvykom písať na záver úvodu poďakovanie. Štandardné klišé predstavuje veta o chápavom prístupe a obetavej pomoci najbližšej rodiny. Dnes viem, že to nie je klišé. Mne sa dostalo nielen podpory, ale aj veľmi aktívnej pomoci. Všetky texty prečítala a často výrazne – naozaj výrazne – vylepšila moja žena Saša.

A ešte by som chcel napísať toto: V posledných rokoch sa môj život odohráva v troch rôznych prostrediach – v rodine, na katedre teoretickej fyziky bratislavského matfyzu a v redakcii .týždňa. V každom z týchto prostredí som obklopený úžasne talentovanými, rozumnými a príjemnými ľuďmi, so skvelým zmyslom pre pravdu a pre humor. Neviem, čím som si to zaslúžil. Ďakujem.