Arnarove deti

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Symeon a jeho družina cválali krajinou. Hľadali tábor Vikingov. Symeon bol zvedavý, ako vyzerajú a či sú naozaj takí odstrašujúci, ako sa o nich hovorí. Vždy si myslel, že ľudia zveličujú skutočnosť. Prešli vôkol viacerých usadlostí, ale zdalo sa, že Vikingovia tam ešte nedorazili. Docválali na kraj lesa.

„Pane, chcete pokračovať ďalej?“ opýtal sa jeden z veliteľov.

Symeon sa ešte nechcel vzdať. Zamyslel sa. V tom započul akýsi zvuk, ktorý vychádzal z hory. Znelo to ako pravidelné búchanie. Zoskočil z koňa.

„Čšš!“ naznačil, aby boli ticho. „Počujete to?“

Muži nastražili uši a po chvíli prikývli.

„Niekto rúbe stromy. Veľa stromov,“ skonštatoval Symeon. „Priviažte kone. Ďalej pôjdeme pešo. Musíme ísť opatrne, aby nás nezbadali,“ povedal, priviazal koňa k stromu a vkročil do lesa. Ostatní ho nasledovali. Zakrádali sa horou ďalej a ďalej, ale stále nikoho a nič nezazreli. Tmavý les sa postupne rozjasňoval, až Symeon zbadal akýsi pohyb. Prizrel sa lepšie. Na čistine okolo jazera bola rozložená celá vikinská armáda. Rozšírili sa mu oči a reflexívne si čupol do hustého porastu. Ďalší sa schovali poza stromy.

Symeon s údivom hľadel na stovky mužov, sporo odetých do kožušín, s holými hruďami, dlhými vlasmi spletenými do vrkôčikov a zarastenými tvárami. Vyrúbané stromy, čo dovliekli z lesa, ďalej opracovávali. Narábali so sekerami, akoby boli súčasťou ich tela.

„Je ich azda päťsto, možno viac,“ zašomral jeden zo Symeonových mužov.

„Ja ich odhadujem na tisíc,“ odvetil Symeon.

„Čo urobíme, pane?“

„Rád by som videl, kto im velí. Počkajme chvíľu.“

„Nemali by sme riskovať, že nás tu niekto z nich nájde,“ pripomenul mu ďalší.

„Zostaneme,“ zavelil Symeon a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Tiež sa obával prezradenia, ale zvedavosť mu nedala. Zrazu zaznelo trúbenie rohu a muži sa rozbehli k jednému zo stanov. To Ívar Beznohý ich zvolával k obedu. Muži sa postavili do radu a kuchári im do drevených misiek naberali jedlo. Potom si posadali do trávy, jedli a diskutovali.

Symeon sa snažil dovidieť na muža bez nohy, ale bol príliš ďaleko. „Presuniem sa ďalej, bližšie k tomu stanu. Ide niekto so mnou?“

Jeho velitelia váhali.

„Dobre, zostaňte tu. Keby sa so mnou niečo stalo, utekajte, vráťte sa do Eoforwicu a povedzte kráľovi, čo ste videli.“ Symeon vykročil pomedzi krovie. Hľadal cestu, aby bol čo najviac krytý stromami a trávou. Podarilo sa mu priblížiť na niekoľko stôp od hlavného stanu a tam začul hlasy bratov Lodbrokovcov. Hovorili jazykom, ktorý mu tak trochu pripomínal vlastný, ale aj tak mu to trvalo nejaký čas, kým z útržkov slov čo-to porozumel.

„Zdá sa, že rebríky a vozy do večera postavia,“ povedal Ubbe Krásavec

„Zajtra ráno môžeme vyraziť k Eoforwicu a do večera sme tam,“ odvetil Bjorn.

„Dúfam, že sa našim mužom nič nestalo a sú bezpečne v meste,“ povedal Ívar a pustil sa do jedla.

Symeon sa pri poslednej poznámke strhol a o krok ustúpil. Zvuk praskajúceho konára vyrušil bratov v stane.

„Čo to bolo?“

„Asi nejaké zviera prechádza horou.“

„To pochybujem. Zvuk sekier a padajúcich stromov ich odohnal ďaleko odtiaľto.“

„Idem sa pozrieť,“ odvetil Ubbe a vyšiel zo stanu.

Symeon nemal čas na ústup. Schoval sa za kmeň stromu a dúfal, že sa Viking nebude príliš pozorne pozerať. Ale mýlil sa. Sčista-jasna sa jeho krku dotkla chladná čepeľ dýky.

„Ekki hregfa thig,“ zašepkal Ubbe hrozivo.

Znelo to ako – ani sa nehni. Symeon sťažka preglgol a ustrnul.

Ubbe pomaly predstúpil pred neho a obzeral si votrelca. „Bratia! Máme tu špeha!“ skríkol, aby ho dobre počuli. „Hver ertu?“ opýtal sa zostra.

Symeon mlčal. Nebol si celkom istý, či správne rozumie, ale predpokladal, že sa pýta na to, kto je. Nechcel vyzradiť svoju totožnosť, a tak vyčkával. Po chvíli dokrivkal Ívar a spolu s ním Bjorn.

„Pozrime sa?! Nevyzerá ako obyčajný miestny farmár,“ skonštatoval Bjorn.

„Si sám? Tak odpovedz!“ vyhrážal sa Ubbe a pritlačil dýku na Symeonov krk. Ten mierne pokýval hlavou, že je sám. Dúfal, že jeho muži sa dostatočne ukryli v húštine.

Ívar niečo zakričal. Muži, ktorí pracovali neďaleko na čistine, sa rozbehli do lesa. Bratia vzali Symeona do stanu.

„Čo s ním urobíme?“ opýtal sa Ubbe. Mysľou mu preletelo niekoľko nápadov, čo by s týmto Angličanom urobil.

„Počkáme, kým mládenec prehovorí,“ odvetil Bjorn.

„Zdá sa, že nemá jazyk, lebo zatiaľ nepovedal ani slovo. Azda by sme sa mali presvedčiť,“ zabŕdal Ubbe.

„Podľa jeho oblečenia usudzujem, že patrí medzi vyššie postavených,“ povedal Ívar.

Symeon si so záujmom prezeral týchto troch bratov. Vyzerali presne tak, ako si Vikingov predstavoval. Mal strach a zároveň cítil vzrušenie. Situácia, v ktorej sa ocitol, je vážna a možno sa už nikdy neožení s Rowenou. Ide mu o život.

Ubbe ho chytil zozadu pod krk. Symeon sa mykal, ale Vikingov stisk bol ako zovretie klieští. „Vezmite mu zbraň a prehľadajte ho,“ povedal Ubbe bratom, načo ho Ívar odzbrojil. Vytiahol meč z pošvy a prezeral si jeho rukoväť. Bol na nej znak kráľovskej koruny.

„Zdá sa, že tu máme nejakú výsosť,“ povedal ironicky Ívar a ukázal Bjornovi meč.

„Si kráľov brat?“ opýtal sa Bjorn a nahlas uvažoval. „Na brata si možno príliš mladý. Čo tak syn?“ A prenikavo sa zahľadel na Symeona. Ten uhol pohľadom. „Si dobre oblečený a podľa tvojho hrdého výrazu usudzujem, že mám pravdu. Bratia!“ zvolal Bjorn veselo. „Tu je naša vstupenka do pevnosti!“

Symeon sa strhol, lebo pochopil ich zámer. „Kráľ vám neustúpi! Je neoblomný!“ vykríkol.

„Uvidíme, či bude neústupný, keď uzrie svojho syna umierať pomalou a krutou smrťou,“ zašepkal mu do ucha Ubbe. Symeon sa znovu pokúšal vymknúť sa zo zovretia, ale nadarmo.

„Zavolajte silných chlapov. Nech ho zviažu a strážia vo dne v noci,“ prikázal Bjorn.

Ubbe odbehol splniť bratov príkaz. Už sa tešil, ako si s týmto holobriadkom pošpásuje.