Tu bola kedysi ulica

Pamäti Lea Kohúta sú pozoruhodné tým, že v prvej časti vovedú čitateľa do takmer neznámeho prostredia istým spôsobom zvonka i zdnuka uzavretej, už nejestvujúcej  bratislavskej židovskej enklávy na Podhradí. Sebareflexia Lea Kohúta odráža takzvané malé dejiny malých ľudí. Pred vznikom 1. ČSR a tesne po ňom, za druhej svetovej vojny, v  koncentračnom tábore. Ale hovorí i o viere v nové povojnové spoločenské zriadenie  (bratislavské židovské podhradie – to bola chudoba), strety s realitou socializmu, stratu  ideálov, smutné vytriezvenie, až po emigráciu.

V jeho knihe defiluje množstvo neznámych drobných ľudí i známych osobností, ktorých osudy sa dotkli jeho osudu. Leo Kohút sám seba neraz hodnotí kriticky, no na druhej strane sa dovoláva aj svedomia iných. Ale nemoralizuje.

Rozpráva (zaujímavo), uvažuje a nepriamo nabáda zamýšľať sa. Jeho knižka je iste zaujímavá i tým, že hovorí o „nevychladnutej“ minulosti.