Čerešňa na šľahačku

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

  Stála sama na terase, zhlboka sa nadychovala a upokojovala svoju myseľ. Okolitý les voňal sviežosťou a rastúcimi hubami, obloha bola plná hviezd, krajinu osvetľoval jasný mesiac.

   „Je tu krásne,“ nadchýnala sa. Strach z búrky prešiel, znova získala stratenú rovnováhu. Už-už chcela navoliť Milanovo číslo, keď sa jej telefón rozdrnčal v ruke.

   „Ahoj, práve som ti išla volať. Vidím neprijaté hovory, ale tu je zlý signál. Okrem toho sa práve prehnala silná búrka...“

   Milan dôverne poznal Esterin panický strach z búrok, nie raz ju upokojoval, keď ich zastihla niekde v prírode.

   „V rozhlase hovorili o smršti v tej oblasti, myslel som na teba. Chcel som vedieť, či si v poriadku. Na niektorých miestach vraj tak vyčíňal vietor, až povyvracal stromy a na niekoľko hodín vypadla elektrina...“

   „Ani tu nebola elektrina, ale len pár minút.“ Vôbec nemala predstavu, ako dlho to trvalo.

   „A nechýbal som ti? Bol by som ťa objal, skryl v svojej náruči a ochránil ťa...“

   „To vieš, že chýbal...“ zašeptala trošku rozpačito. Zachytil neistotu v jej hlase, nazdal sa, že ten dojem spôsobilo zlé telefonické spojenie.

   „Alebo tam bol niekto, kto to spravil za mňa?“ zjavne žartoval, no Ester cítila, ako jej očervenela tvár. Vôbec netušil, čo za pocity vyvolala jeho otázka. V zmysle „najlepšia obrana je útok“ zavrčala: „Nemusíš si robiť zo mňa žarty, nemám to rada!“

   „Prepáč, prepáč, nič som tým nemyslel. Len mi je smutno. Už aby si bola doma. Veľmi mi chýbaš.“

   „Beriem to, veď zajtra som späť,“ povedala zmierlivo. Začula buchnutie dverí. „Musím končiť, stráca sa mi signál, tak zajtra... Čau.“

   „Milujem ťa.“

   „Aj ja teba,“ povedala a rýchlo hovor ukončila. Nevedela, kto ide, bála sa, žeby Milan nechtiac začul niečo, čo nie je určené jeho ušiam.

   „Ester, žiješ ešte?“ oslovil ju pripitý hlas. Bola to Soňa. Ester sa otočila, v očiach mala... Sama by nevedela identifikovať, či prekvapenie, sklamanie alebo úľavu. Nezamýšľala sa nad tým. Soňa bola ako uragán v ľudskej koži. Keď spustila záplavu slov, nič ju nedokázalo zastaviť.

   „Prišla som ťa zachrániť. Alebo si čakala iného záchrancu?“

   „Nepotrebujem záchrancu. Pozri, ako je tu krásne. Hviezdy mi pripomínajú svätojánske mušky a mesiac visí na oblohe ako veľký lampión. Nadýchni sa, úžasná vôňa...“

   „Ó, aká romantická duša sa v tebe skrýva,“ zasmiala sa Soňa. „Pred chvíľou zelená od strachu, odrazu sa tu rozplývaš nadšením. Keby z niečoho iného, ale z pohľadu na mesiac?“

   „Netáraj, radšej sa poriadne nadýchni. Takýto ozón v meste nenasaješ.“

   Soňa sa zhlboka nadýchla: „Pre mňa zaujímavé... Ale kvalitná voňavka na svalnatom, vyšportovanom mužskom tele...“ vzdychla. „...to je iný kaliber!“

   „Tuším na iné ani nemyslíš, len na chlapov,“ zasmiala sa Ester.

   „Vôbec nie na chlapov, ale... Ako si to nazvala? Jáj, na ozón. Jedno je fakt, že tak, ako teba fascinuje vôňa prírody, tak mňa nadchýnajú značkové voňavky. A keď vidím dobre nahodeného chlapa, čistého a voňavého... Už len zavrieť oči a nechať sa unášať...“

   „Hľadáš princa na bielom koni?“

   „Blázniš? To možno ty. Ja by som si na koni nabila zadok. Mňa by skôr dostal únos na bielom mustangovi... Mám na mysli Ford Mustang, ale nie je podmienkou, uspokojím sa aj s mercedesom,“ bláznivo sa rozrehotala.

   „Len aby si si namiesto zadku nenabila niečo iné.“

   „Myslíš hubu?“

   „Nie, myslím dušu.“

   „A to je čo za strašidlo? Jáj, tá potvora, čo občas piští, keď nemám frajera? Tak tú mám pod kontrolou. Vždy včas zastavím jej hlodanie v mojej mysli.“

   „Si šťastná...“

   „Ako kedy. Dnes určite áno. Milujem veselé zábavy, dobré drinky a fešných chlapov... To všetko tu je, takže áno, som šťastná.“

   „Myslela som tým, že máš šťastnú povahu, takú bezstarostnú.“

   „Hlavne žijem, moja milá, neumáram sa zbytočnými myšlienkami. Užívam si život naplno. A kedy by som mala – keď budem stará? Užijem si, dúfam, že sa mi včas podarí ‚klofnúť‘ nejakého pracháča a život ako v raji... Vlastne, tam, tuším, bola len Eva s Adamom a to prekliate jablko, čo nás, Evy, uvrhlo do tohto sveta... Osobne mi to vyhovuje, v raji musela byť poriadna nuda... Ešteže sa tam ocitol ten zvodný, vlnivý hadík,“ dvojzmyselne sa rozrehotala.

   „Ty máš teda nápady,“ zasmiala sa Ester.

   „Aké nápady, to sú fak... teda fak-ty!“ povedala, trošku sa jej zaplietol jazyk. „Ale načo tu polemizujeme, ideme sa zabávať!“ chytila Ester pod pazuchu a ťahala ju dnu. „V tomto raji sa pre moju radosť nachádza slušný výber Adamov...“ chichotala sa.

   „Potrebujem ešte chvíľku ticha, akosi ma rozbolela hlava. Pokojne choď dnu. Ja si vybavím telefonát a hneď prídem,“ zaklamala Ester. Vnútorné pocity zmätené prežitými okolnosťami ju unavili, mienila sa tajne vytratiť a zaliezť do postele.

   „Ako si praješ, ale ja už nemienim strácať drahocenný čas, bežím za šťastím,“ zasmiala sa Soňa a tanečným krokom vošla dnu.

   Ester osamela, vychutnávala si ticho, naplno vnímala okolitú prírodu. Zhlboka sa nadýchla, vzduch voňal vlhkosťou po letnom daždi, vtáky spievali, akoby im voda padnutá z neba dodala spevavý elixír, les vôkol mierne šumel. Ester zatúžila natiahnuť sa na lôžku, otvoriť okno a zaspať pri koncerte ponúkanom prírodou. Zo sály prenikala divoká hudba, rušila jej myšlienky, nútila ju vrátiť sa do reality. Trošku jej to kazilo náladu, vôbec nemala vôľu  vrátiť sa do hlučnej sály. Vedela, že sa tomu nevyhne, na stoličke zostala prevesená jej kabelka, na stole kľúč od izby. Zámerne ho nechali v strede stola, aby ho mohla hocikedy použiť ona alebo Soňa. Čudovali sa, že na recepcii dostali len jeden kľúčik, dnes to už v hoteloch nebýva zvykom. Obmedzovalo to súkromie, keď jedna potrebovala odbehnúť do izby, druhá vždy o tom vedela. Dohodli sa, položili kľúč k ikebane s kvetmi, keď tam nebude, určite je spolubývajúca v izbe.

   Rozhodla sa. Rýchlo ako nenápadná šedá myška prekĺzne k stolu, zoberie všetko potrebné a tak tíško, ako prišla, sa aj vyparí. Ako obláčik dymu po Soninej cigarete.

   Otočila sa s úmyslom vojsť. Tesne pred sebou zbadala postavu muža. Preľakla sa. Vôbec nepočula buchnúť vchodové dvere, netušila, že už nie je na terase sama.

   „Chcel som si zapáliť, ale asi by bol hriech pokaziť takýto vzduch,“ zhlboka sa nadýchol a vložil cigaretu späť do škatuľky.

   „Fajčiari si zvyčajne neuvedomujú, že kazia vzduch,“ povedala trošku zmätene.

   „To je chyba. Ja som len taký príležitostný fajčiar. Moji známi hovorievajú, že fajčím, keď neviem, čo s rukami. Pravda je inde. Niekedy mi cigareta poskytuje priestor na rozmýšľanie, hlavne, keď potrebujem získať čas na dôležité rozhodnutia. Ale najčastejšie skĺznem k nechcenému zlozvyku pri pohári vína, kde všetci moji kamaráti dymia ako fabrické komíny,“ smial sa, Ester sa pridala.

   „Myslím, že je hlúposť byť príležitostným fajčiarom,“ vyhŕkla, potom sa zháčila. „Pardon, nechcela som nikoho uraziť, len mi pripadá ako zbytočnosť, kaziť si zdravie občasným fajčením.“

   „Takže radšej fajčiť intenzívne?“

   „To som nemala na mysli.“

   „Ja vlastne len počúvam dobré rady lekárov. Tvrdia, že pasívne fajčenie ešte viac škodí zdraviu. Ak chcem byť účastníkom pánskej jazdy s mojimi priateľmi, zapálenou cigaretkou si podľa doktorov zdravie chránim.“

   „Dobrá teória na ospravedlnenie slabosti.“

   „Slabosti?“

   „Sorry, ale inak som to nevedela nazvať.“

   Znova čiahol do škatuľky, tentoraz cigaretu vybral.

   „Aj teraz ide o nejaké dôležité rozhodnutie?“ spýtala sa.

   Uvedomila si jeho zvláštny pohľad.

   „Dočerta, dievča, keby si vedela aká si príťažlivá, len gay by zostal pri tebe ľahostajný,“ pomyslel si, zachveli sa mu prsty, vybral zapaľovač a pripálil si. „Možno,“ povedal. Zhlboka si potiahol, chvíľu vychutnával chuť drahej cigarety, potom vyfúkol dym na opačnú stranu od Ester. Vánok dym otočil a vniesol jej ho do nozdier. Rozkašľala sa.

   „Pardon, to som skutočne nemienil.“

   „Stala som sa pasívnou fajčiarkou, pôjdem radšej dnu.“

   „Fakt ma to mrzí, tomu sa hovorí zákon schválnosti. Keby nefajčiar stál na ktorejkoľvek strane, vždy sa dym zvrtne a ide smerom k nemu.“