V noci budem tvoja

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Pohyby a gestá slečny Edgertonovej Verea fascinovali. Ako sa pohráva s volánikmi na rukávoch. Ako sa dotýka svojich hebkých, lesklých vlasov, akoby k nim chcela úmyselne pritiahnuť pozornosť. Ako počúva Freddieho, s ukazovákom na brade, mierne predklonená, takže budí nevtieravý, ale jednoznačný dojem, že sa k nemu túži dostať bližšie. Najväčšmi zo všetkého však Verea vzrušoval a zároveň odpudzoval jej úsmev. Keď sa usmiala, srdce mu proti jeho vôli poskočilo. Rozdávať úsmevy, ktoré vyzerajú úprimne, hoci sa za nimi neskrýva nijaký cit, je veda i umenie. Aj on vedel vyčariť úsmev prakticky kedykoľvek, bez ohľadu na to, čo práve cítil. Ale ona bola neprekonateľným vzorom dokonalosti, od ktorého sa každý mohol učiť. 
Kde sa v nej berie ten dievčenský šarm a oslnivé čaro? Ako si dokáže udržať úprimný, naivný pohľad v očiach a príjemný, uvoľnený výraz v tvári? Jej úsmev bol natoľko očarujúci, až Vere niekedy zabúdal, ako vyzerá bez neho. 
Ale vtedy, keď pri hre zistila, že sedí na jeho kolenách, sa neusmievala. Neusmiala sa ani raz v priebehu deväťdesiatich minút, počas ktorých ju opileckými výlevmi držal v potrebnej vzdialenosti od izby pani Douglasovej. Neusmievala sa naňho ani teraz, keď jej predostrel nelichotivú pravdu o jej príbuzných. A pre slečnu Edgertonovú neusmievať sa bolo rovnako nezvyčajné ako pre inú ženu vyjsť z domu bez spodničiek. 
To predsa chcel, nie? Rozčuľovať ju a dorážať do nej, až kým nestratí trpezlivosť. Prečo sa mu to zrazu nepáči? Zlostil sa dokonca aj na Freddieho, ktorého si očividne zvolila za objekt svojej náklonnosti, hoci on na jej zvádzanie nereagoval. To bolo dosť nezvyčajné, keďže na brata sa takmer nikdy nehneval. 
„Idem na chvíľku hore, Penny,“ povedal Freddie a vstal. Odkedy slečna Edgertonová odišla, sedel za stolom a písal list. „Potrebujem puzdro na navštívenky.“ 
„Pôjdem s tebou,“ odvetil Vere. „Aj tak nemám čo robiť.“ 
Dlhé hodiny sa pokúšal rozšifrovať dokumenty z Douglasovho trezoru. Ako pomôcku využíval nenápadné písmenká v rožtekoch kariet, ktoré neustále presúval hore-dolu, a snažil sa odhaliť kľúč k šifre. Nedarilo sa mu a nakoniec ani na nič neprišiel, pretože sa celý čas vôbec nedokázal sústrediť. Navyše, slečna Edgertonová teraz striehne kdesi v dome. 
„A načo ti bude puzdro na navštívenky? Chceme niekoho navštíviť?“ opýtal sa cestou po schodoch. 
„Nie. Píšem list Leovi Marsdenovi. Vracia sa z Indie,“ odpovedal Freddie. 
„Kto je Leo Marsden?“ 
„Určite si ho pamätáš, počas štúdia na Etone s nami býval. V puzdre na navštívenky mám jeho adresu.“ 
V izbe Freddie otvoril zásuvku na nočnom stolíku a poškrabal sa po brade. „To je čudné. Nie je tu.“ 
„Kedy si ho videl naposledy?“ 
„Dnes ráno.“ Freddie sa zamračil. „Možno si to zle pamätám.“ 
Freddie bol veľmi zhovievavý – väčšina mužov by hneď podozrievala služobníctvo. Vere mu pomohol prehľadať izbu, no bezvýsledne. 
„Mal by si povedať slečne Edgertonovej, že ti zmizlo.“ 
„Asi máš pravdu.“ 
So slečnou Edgertonovou sa však stretli až oveľa neskôr, keď sa všetci hostia vrátili a pri čaji si vymieňali zážitky. Bola ohromená a zdesená, že sa čosi také prihodilo v jej dome, a prisľúbila im, že urobí všetko, čo bude v jej silách, aby sa puzdro na navštívenky našlo a vrátilo k svojmu majiteľovi. A zatiaľ čo ich s nevinným výrazom jahniatka a sladkým úsmevom na perách ubezpečovala, že sa o tú nešťastnú záležitosť postará, Vere začal podozrievať ju. Netušil, načo by jej mohlo byť Freddieho puzdro na navštívenky. Vedel len, že keď sa neusmieva, v očiach má tvrdý, takmer krutý pohľad. A jeho inštinkty ho dosiaľ skoro nikdy nesklamali. 

Správanie lady Averyovej počas večere Verea ešte väčšmi znepokojilo. Veľmi dobre ju poznal – muž s jeho povolaním by bol hlúpy, keby nevyužil taký hodnotný zdroj informácií. Všimol si jej krvilačný výzor. Privreté oči a chvejúce sa nozdry naznačovali, že vetrí vo vzduchu šťavnatý škandál a je pripravená s potešením sa naň vrhnúť. 
Niečo sa dialo. To by samo osebe nebolo zvláštne, ale očividne sa to začalo diať náhle. Pri čaji lady Averyová nejavila nijaké známky rozrušenia, iba spokojne kŕmila slečnu Melbournovú a slečnu Duvallovú klebetami nevhodnými pre ich dievčenské uši. 
Ako je možné, že je zrazu taká ostražitá? Dievčatá boli síce mladé a rady sa zabávali, ale nebolo veľmi pravdepodobné, že sa zapletú do nejakého škandálu. Slečnu Melbournovú zaujímala predovšetkým vlastná postava, slečnu Duvallovú zase hudba. Slečna Beauchampová pociťovala silnú náklonnosť k svojmu vzdialenému bratrancovi, ktorý momentálne nebol prítomný. Slečna Kingsleyová, napriek tomu, že flirtovala s Conradom, oveľa väčšmi stála o štúdium než o manželstvo a v októbri mala opäť nastúpiť na Girton. Čiže ostávala už iba ich hostiteľka. 
Vere sa držal pri Freddiem, no nič sa nestalo. Večera prešla, večerná zábava bola pokojná a primeraná. Dámy sa v patričnom čase odobrali do postele. Keď hodiny odbili pol dvanástej, začínal veriť, že možno naozaj prehnane reagoval a to, čo považoval za zvýšenú citlivosť svojich inštinktov, bola v skutočnosti prílišná a neopodstatnená podozrievavosť. O dve minúty neskôr vošiel do prijímacieho salóna ospalý lokaj nesúci strieborný podnos s Freddieho puzdrom na navštívenky a zapečateným lístočkom. 
Vere vyskočil, rozbehol sa cez miestnosť a zastal práve včas, aby nezrazil lokaja z nôh. Podarilo sa mu však vyraziť mu z ruky podnos. „Prepáčte!“ vykríkol a zohol sa, aby pozbieral časti zásielky určenej pre Freddieho. Potom sa vystrel a potľapkal lokaja po pleci. „Prepáčte mi, dobrý muž! Od radosti som sa neovládol. To puzdro sme hľadali celý deň. Viete čo, choďte si ľahnúť, ja ho bratovi zanesiem. Za ním ste chceli ísť, nie?“ Ukázal na Freddieho. 
„Áno, vaše lordstvo. Ale mám pokyny doručiť zásielku priamo do rúk lorda Fredericka.“ 
„Žiadny problém.“ Vere pomalým krokom podišiel k Freddiemu a podal mu puzdro. „Vidíte, doručené priamo do rúk.“ 
„Ďakujem, pane,“ povedal lokaj a odišiel. 
Freddie skontroloval obsah puzdra. „Rád by som vedel, kde ho našla.“ 
„Zajtra sa jej opýtaj,“ poradil mu Vere. „Teraz aspoň môžeš na list napísať Marsdenovu adresu.“ 
Niekoľko minút počkal, vyšiel z miestnosti a prečítal si zapečatený odkaz, ktorý mal skrytý vo vrecku. 

Najdrahší lord Frederick, 

tu je Vaše puzdro na navštívenky. Jedna zo slúžok ho našla na schodoch pre služobníctvo. 
Ak by ste boli taký láskavý a venovali mi pár minút Vášho času, rada by som Vám ukázala čosi, čo som objavila medzi vecami svojho otca. Ide o prekrásnu skicu podpísanú menom natoľko vznešeným, že sa ho ani neodvážim položiť na papier zo strachu, aby som sa nezosmiešnila. 
Mohla by som Vás poprosiť, aby ste sa na ňu prišli pozrieť? Od nadšenia nevládzem dlhšie čakať. Bola by som Vám nesmierne vďačná, keby sme sa mohli stretnúť o pätnásť minút v zelenom salóne. 

Elissande Edgertonová 

Elissande. Nádherné meno. Reže do jazyka ako čerstvo vybrúsené drahokamy. A pôvabná, prefíkaná Elissande sa chce stretnúť s Freddiem tesne pred polnocou, zatiaľ čo všetky ostatné dámy už dávno spia, ďaleko od miesta, kde sa zdržujú všetci džentlmeni. 
Schôdzka osamote vo vzdialenej časti domu a lady Averyová v stave napätého očakávania. Uvedomil si, že záujem slečny Edgertonovej o Freddieho hlboko podcenil. 

Elissande sa chvela. To ju znervózňovalo. Nikdy nebývala chúlostivá a roztrasená ako jej teta. Nepríjemným situáciám dokázala čeliť s pevnými rukami a bez mihnutia oka. 
Jej rozrušenie by nakoniec mohlo byť užitočné. Dáma, ktorá si dohovorí schôdzku s džentlmenom v nezvyčajnej večernej hodine, by sa predsa mala trošku chvieť, či nie? Jej náhly príval vášne bude vyzerať autentickejšie a možno lorda Fredericka podnieti k živelnejšej reakcii. Pohladila si ramená. 
Pod županom mala nočnú košeľu, ktorá visela doslova na vlásku. Prednú a zadnú časť držali pohromade nitky, voľne zaviazané na pleciach. Stačí jemne potiahnuť, nitky sa rozviažu a košeľa jej ladne skĺzne k nohám. 
Čo ste našli tentoraz? opýta sa jej lord Frederick. A ona naňho bude hľadieť ako na zjavenie. Ach, prepáčte mi, lord Frederick. Viem, že by som nemala, ale odkedy som vás spoznala, nedokážem myslieť na nič iné. 
Aspoň tá posledná veta je z väčšej časti pravdivá. 
Zhlboka dýchala. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Je čas ísť. Pritiahla si župan k telu a vybrala sa do zeleného salóna. Cestou sa modlila, aby sa jej nočná košeľa nerozpadla skôr, než nadíde správna chvíľa. 
V zelenom salóne sa svietilo. Steny zdobili japonské obrázky znázorňujúce ročné obdobia. Nefritové vázy a kadidelnice ladili s farbou lotosových kvetov na hodvábnych tapetách. Na špeciálnych podstavcoch stáli vo výške hrude široké, priehľadné fľašky obsahujúce zložité modely lodí. Aj tie lode boli uväznené, tak ako ona. 
Bola tam sama. Nešlo jej to do hlavy. Plánovala prísť krátko po lordovi Frederickovi. Už tu mal byť, azda mierne prekvapený jej neformálnym oblečením, ale dychtivý a nedočkavý zistiť, na aký neuveriteľný poklad natrafila. 
Oheň v kozube nehorel. Po pár minútach zúrivého pobehovania po miestnosti si uvedomila, že sa trasie ešte väčšmi než predtým. Na vine nebol len chladný vzduch, ale aj náhly záchvat paniky, ktorý sa jej zmocňoval. Bez lorda Fredericka jej plán vyjde nazmar. 
Horlivo si ohrievala ruky nad sviečkou. Dýchala rýchlo a plytko. Vo vzduchu bolo cítiť terpentín z leštidla na nábytok, ktoré slúžky používali. Hodiny na kozubovej rímse odbili polnoc. Elissande od ľaku vyskočila. Polnoc. Čas, ktorý uviedla v lístočku so zlomenou pečaťou, akoby omylom pohodenom pred dverami lady Averyovej: O polnoci v zelenom salóne. Túžim po Vás. Vedela, že lady Averyová lístoček našla, pretože celý večer všetkých pozorovala a snažila sa zistiť, ktorý láskou ohlúpnutý pár si trúfol dohodnúť schôdzku priamo pred jej nosom. 
A všetko úsilie vyšlo navnivoč. Elissande otupene zhasla svetlo a vydala sa po chodbe smerom k strýkovej pracovni. Chcela sa vyhnúť lady Averyovej, ktorá pravdepodobne príde z opačnej strany. Za pracovňou sa nachádzali schody pre služobníctvo. Nimi sa vráti do svojej izby. 
Pred pracovňou zastala. Výslovne hostí upozornila, že do nej nemajú vchádzať. Ale dvere boli odchýlené a vnútri sa svietilo. Otvorila dvere dokorán. Lord Vere si hmkal a po jednom otváral skrinky. 
„Lord Vere, čo tu robíte?“ 
„Dobrý večer, slečna Edgertonová,“ odpovedal veselo. „Hľadám nejakú knihu. Viete, pred spaním rád čítam. Je to oveľa lepšie, než si dať laudanum. Dve strany – niekedy stačia aj dva odseky – a spím ako bábätko. Najlepšia je latinská poézia. Trochu latinskej poézie a pred desiatou nevstanem z postele.“ 
Prekvapilo ju, že vie vôbec čítať, nieto ešte v latinčine. „Je mi ľúto, ale ste v nesprávnej miestnosti. Knihy sú v knižnici.“ 
„Ach, pravdaže. Myslel som si, že som v nej. Práve som si hovoril, akú máte čudnú knižnicu.“ Vyšiel na chodbu. „A vy tu vlastne čo robíte, slečna Edgertonová? Nešli už všetky dámy spať?“ 
„Niečo som si zabudla.“ 
„O čo ide? Môžem vám to pomôcť pohľadať?“ 
Už-už mu chcela povedať, že to našla, no uvedomila si, že okrem sviečky nemá v ruke nič. 
„Nie, ďakujem, pohľadám to sama.“ 
„Prosím, dovoľte mi pomôcť vám.“ 
Posledné, čo potrebovala, bolo, aby ju lady Averyová prichytila s ním. Ale lady Averyová ešte neprišla. Nepočula navôkol nijaké kroky, čo znamenalo, že ani najbližšiu minútu či dve sa neobjaví. Dosť času, aby vbehla do zeleného salóna, zhrabla hocijakú starožitnú ozdobu, predstierala, že našla, čo hľadala, a zbavila sa lorda Verea. 
Presne to aj spravila a lord Vere ju nasledoval. Keď vošli do salóna, nezažala, so sviečkou v ruke vykročila rovno ku kozubu, zhrabla z rímsy prvú vec, čo jej prišla pod ruku, a povedala. „Už to mám.“ 
„Aké krásne ťažidlo,“ nadchýnal sa lord Vere. 
Mohla vziať radšej niečo iné. Čokoľvek. Napríklad malachitový svietnik. Jednoduchú čínsku nádobu s trieskami na založenie ohňa. Ale ona si zobrala ťažidlo, sklenenú guľu, ktorá mala vnútri maličkú dedinku – kostol, hlavnú ulicu a drobné zasnežené domčeky. Posledný vianočný darček, čo dostala od tety Rachel. Pred ôsmimi rokmi. 
Pamätala si, že v ten deň snežilo. Strýko mal jednu z tých podivných nálad, ktoré sa ho z času na čas zmocňovali, a niekam odišiel. Zdravotný stav tety Rachel sa vďaka neterinej starostlivosti postupne zlepšoval a Elissande ju presvedčila, aby sa šli poprechádzať do záhrady. Postavili neforemného snehuliaka. A potom sa z ničoho nič začali guľovať. 
Oduševnene sa ohadzovali snehom a výborne sa pritom zabávali. Teta Rachel mala dobrú mušku – kto by si to bol pomyslel? Elissandin kabát bol celý pokrytý zvyškami snehových gúľ, ktoré presne zasiahli cieľ. Ale ani ona nezaostávala. Ako od nej teta Rachel s výskotom utekala, a potom sa hystericky rozosmiala, keď ju trafila rovno do zadku! 
V duchu videla, ako sa jej teta s ešte nezošedivenými vlasmi uvoľnenými z uzla a tvárou ružovkastou od príjemnej únavy zohýba po ďalšiu snehovú guľu a vzápätí zmeravie, keď si uvedomí, že jej manžel sa vrátil. 
Elissande nikdy nezabudla na výraz v strýkovej tvári – hnev, ktorý vystriedal desivý záblesk radosti a očakávania. Smiech, ružové líca a hravá veselosť tetu Rachel prezradili. Ešte ju úplne nezlomil, stále bola mladá a vitálna. Strýko, samozrejme, nemohol dopustiť, aby tento vážny priestupok ostal nepotrestaný. Od toho dňa teta Rachel nevyšla z domu. 
Elissande pozrela na lorda Verea. Zdalo sa, že je fascinovaný ťažidlom, ktoré ona nemohla ani vidieť. Stál tesne pri nej. Vnímala jeho široké ramená, silný krk i neuveriteľne dokonalé mihalnice. Dnes nevoňal cigarovým dymom, ale lístím. Až vtedy si všimla, že má v gombíkovej dierke pripnutú vetvičku s tvrdými zelenými bobuľkami. 
Mohla by sa zaňho vydať, keď vie, nemá v hlave jedinú rozumnú myšlienku? Dokázala by do smrti znášať jeho nekonečné táranie a chlipné pohľady? Bude schopná obdarovávať ho úsmevmi po zvyšok života? 
Pevnejšie zovrela ťažidlo. Myslela som, že to bude krajšie, povedala teta, keď ním Elissande prvý raz potriasla. Chcela som ti dať niečo výnimočné. 
Zúfalstvo. Celý život si myslela, že ho dôverne pozná. V skutočnosti ho však až do tejto chvíle nepoznala. V diaľke začula kroky. Prichádza lady Averyová. 
Položila ťažidlo i sviecu a usmiala sa na lorda Verea. Opäť sa chvela. Nevadí. Triaška sa vynikajúco hodila k slovám, ktoré jej vyleteli z pier. „Prepáčte, lord Vere. Viem, že by som nemala. Ale odkedy som vás stretla, nedokážem na vás prestať myslieť.“ Rozviazala si opasok a odhodila župan. 
Lord Vere vyvalil oči. Nestrácala čas a pevne prišliapla spodný lem nočnej košele. Nitky na pleciach sa roztrhli a košeľa jej s jemným zašušťaním skĺzla z tela.