Sloboda tlače – pilier demokracie a hlas utláčaných

Keď sa 3. mája pozastavíme pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, pripomíname si jednu z najcennejších a zároveň najkrehkejších hodnôt, ktoré môžeme mať v modernej spoločnosti. Sloboda tlače nie je len abstraktným pojmom zakotveným v medzinárodných dohovoroch, zmluvách a ústavách jednotlivých krajín, ale hlavne živým prejavom ľudskej túžby po pravde, spravodlivosti a možnosti vyjadriť svoj názor bez strachu z prenasledovania. Je to právo, ktoré sa mnohým z nás v demokratických krajinách môže zdať ako samozrejmosť, no tisicky novinárov po celom svete každoročne pripomínajú svojím utrpením, väznením či dokonca životmi, že ide o privilégium, za ktoré sa oplatí bojovať.

Odvážne svedectvá dejín

História novinárstva a žurnalistiky je plná osobností, ktoré nebojácne stáli za svojím presvedčením aj vtedy, keď to znamenalo riskovať ich vlastnú slobodu alebo život. Jedným z najvýznamnejších symbolov novinárskej odvahy bol ruský spisovateľ a disident Alexander Solženicyn. Jeho dielo „Súostrovie Gulag", systematicky odhaľujúce hrôzy stalinského režimu, vznikalo v tajnosti a šírilo sa prostredníctvom samizdatu – ilegálneho publkovania a distribuovania písomností v krajinách, kde vládla cenzúra. Napriek prenasledovaniu a vyhnanstvu sa nevzdal svojho poslania a jeho tvorba sa stala svedectvom o význame slobodného slova v boji proti totalite.

Podobným hlasom svojej doby bola aj laureátka Nobelovej ceny Anna Politkovská, ruská novinárka, ktorá neúnavne odhaľovala porušovanie ľudských práv počas vojny v Čečensku. Jej kniha „Ruský denník" je mrazivým svedectvom o tom, že aj v 21. storočí môže odvážna žurnalistika znamenať rozsudok smrti. Politkovská bola zavraždená vo výťahu svojho domu v Moskve v roku 2006, v deň narodenín Vladimira Putina, o ktorého vláde písala.

Z našich slovenských reálií nemožno nespomenúť Jána Kuciaka, mladého investigatívneho novinára, ktorého vražda v roku 2018 otriasla nielen Slovenskom, ale aj celou Európou. Jeho práca odhaľujúca prepojenia medzi organizovaným zločinom a politikou ukázala, že ani v srdci Európskej únie nie je sloboda tlače nedotknuteľná. Kuciakova nedokončená reportáž o talianskej mafii pôsobiacej na Slovensku, ktorú po jeho smrti dokončili kolegovia, sa stala nielen jeho novinárskym odkazom, ale aj mementom pre celú spoločnosť.

Literárne svedectvá o význame slobody slova

Význam slobody tlače a slova sa neodráža len v priamej žurnalistickej činnosti, ale aj v beletrii a umení. George Orwell vo svojom dystopickom románe „1984" vytvoril vizuálne intenzívny obraz spoločnosti, v ktorej „Ministerstvo pravdy" kontroluje všetky informácie a prepisuje históriu podľa aktuálnych potrieb vládnucej strany. Orwellove pojmy ako „newspeak" (novoreč) a „doublethink" (dvojmyseľ) sa stali súčasťou slovníka používaného na popis manipulácie s informáciami v reálnom svete.

Ray Bradbury vo svojom diele „451 stupňov Fahrenheita" zasa predstavil spoločnosť, v ktorej sú tlačené knihy zakázané a pálené, pretože nezávislé myslenie je považované za hrozbu pre sociálnu stabilitu. Táto metafora cenzúry a potláčania intelektuálnej slobody zostáva aktuálna aj v digitálnom veku, keď sa formy obmedzenia slobody prejavu stávajú sofistikovanejšími.

Z novších diel stojí za zmienku historické romány od Kena Folletta, situované do stredovekej Európy, ktoré okrem iného ukazujú, ako kontrola nad informáciami umožňovala cirkevnej a svetskej moci udržiavať svoj vplyv. Prostredníctvom príbehu mnícha, ktorý sa snaží rozšíriť pokrokové myšlienky v dobe temna, Follett demonštruje, ako prístup k poznaniu a možnosť šírenia myšlienok formuje nielen individuálne životy, ale celý vývoj spoločnosti.

Novinárstvo v ére dezinformácií

V súčasnom svete čelí sloboda tlače novým výzvam. Dánsky fyzik a nositeľ Nobelovej ceny Niels Bohr kedysi povedal: "Truth and clarity are complementary" - „Pravda a jasnosť sú komplementárne veličiny." Táto myšlienka nadobúda nový význam v dobe, keď sa novinárstvo musí vyrovnávať nielen s tradičnými formami cenzúry, ale aj s problémom informačného preťaženia a cieleného šírenia dezinformácií.

Timothy Snyder, americký historik a autor knihy „O tyranii: Dvadsať ponaučení z 20. storočia", zdôrazňuje, že v dnešnej dobe je jednou z najväčších hrozieb pre demokraciu práve narušenie spoločného informačného priestoru a rozpad schopnosti spoločnosti zhodnúť sa na základných faktoch. V jeho knihe „O slobode" popisuje, ako autoritárske režimy 21. storočia využívajú moderné komunikačné technológie nie na priame umlčovanie novinárov (hoci aj to sa stále deje), ale na zaplavenie informačného priestoru protichodnými alternatívnymi verziami pravdy, čím vytvárajú atmosféru cynizmu a relativizmu.

Maria Ressa, filipínska novinárka a spolulaureátka Nobelovej ceny za mier z roku 2021, vo svojej knihe „How to Stand Up to a Dictator" (Ako sa postaviť diktátorovi) opisuje svoju skúsenosť s vedením nezávislého spravodajského portálu Rappler v prostredí narastajúceho autoritárstva. Ressa bola opakovane zadržaná a čelí viacerým súdnym procesom, ktoré mnohí považujú za politicky motivované. Jej príbeh ilustruje, ako sa v digitálnom veku útok na slobodu tlače často odohráva nielen prostredníctvom priameho násilia, ale aj zneužívaním právneho systému a cielených online kampaní na diskreditáciu novinárov.

Rozmanité tváre obmedzenia slobody tlače

Keď hovoríme o porušovaní slobody tlače, často si predstavíme dramatické scény zadržiavania novinárov alebo cenzúru autoritárskych režimov. Reality sú však často komplexnejšie. V knihe „Handbook of Global Media Ethics" (Príručka globálnej mediálnej etiky) editorovanej Stephenom J. A. Wardom sa zdôrazňuje, že sloboda tlače môže byť ohrozená aj jemnejšími, no rovnako nebezpečnými spôsobmi.

V mnohých krajinách vrátane tých s formálne demokratickým zriadením pozorujeme koncentráciu vlastníctva médií v rukách úzkej skupiny podnikateľov alebo politikov, čo vedie k subtílnej, no efektívnej kontrole redakčného obsahu. Tento fenomén popísali Edward S. Herman a Noam Chomsky v diele „Manufacturing Consent" (Výroba súhlasu), kde predstavili propagandistický model médií, podľa ktorého aj v zdanlivo slobodných mediálnych systémoch existuje systematická tendencia k produkcii obsahu, ktorý podporuje záujmy ekonomických a politických elít.

Ďalšou hrozbou, ktorú identifikuje bývalý editor The Guardian Alan Rusbridger vo svojej knihe „Breaking News: The Remaking of Journalism and Why It Matters Now" (Prelomové správy: Pretváranie žurnalistiky a prečo na tom záleží), je ekonomická neudržateľnosť tradičného novinárstva v digitálnom veku. Keď redakcie bojujú o prežitie, investigatívna žurnalistika – časovo a finančne náročná, no pre demokraciu nevyhnutná – často padá za obeť tlaku na rýchlu a lacnú produkciu obsahu.

Novodobí bojovníci za slobodu tlače

Napriek týmto výzvam stále existujú novinári a organizácie, ktorí vzdorujú tlakom a udržujú ideál slobodnej tlače pri živote. Julian Assange, zakladateľ WikiLeaks, sa stal kontroverznou, no významnou postavou súčasného boja za transparentnosť a právo verejnosti na informácie. Bez ohľadu na rozdielne názory na jeho metódy, publikovanie dokumentov odhaľujúcich vojnové zločiny a diplomatické tajomstvá otvorilo dôležitú debatu o hraniciach štátneho tajomstva a o tom, čo všetko majú občania právo vedieť o činoch svojich vlád.

Organizácia Reportéri bez hraníc každoročne vydáva Svetový index slobody tlače, ktorý mapuje situáciu v 180 krajinách a územiach. Ich dlhoročná práca nielen dokumentuje porušenia slobody tlače, ale aj mobilizuje medzinárodnú podporu pre prenasledovaných novinárov. Podobne funguje Výbor na ochranu novinárov (Committee to Protect Journalists), ktorý poskytuje priamu podporu novinárom v ohrození a vedie databázu zabitých novinárov, čím zabezpečuje, že ich obete neupadnú do zabudnutia.

Sloboda tlače ako verejné dobro

V eseji „Sloboda tlače" z roku 1937 britský spisovateľ a novinár George Orwell napísal: "If liberty means anything at all, it means the right to tell people what they do not want to hear." - „Ak sloboda vôbec niečo znamená, tak znamená právo hovoriť ľuďom to, čo nechcú počuť." Táto myšlienka zachytáva podstatu, prečo je sloboda tlače tak dôležitá – nie je to luxus, ale nevyhnutná podmienka zdravej spoločnosti.

Kniha „On Liberty" (O slobode) od Johna Stuarta Milla, hoci napísaná v 19. storočí, stále poskytuje jeden z najsilnejších argumentov pre slobodu prejavu a tlače. Mill tvrdil, že aj keby bol potláčaný názor pravdivý, spoločnosť by jeho cenzúrou stratila príležitosť vymeniť omyl za pravdu. A aj keby bol potláčaný názor nepravdivý, spoločnosť by stratila živšie pochopenie pravdy, ktoré vzniká z jej konfrontácie s omylom.

Záverom

Pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače si musíme pripomínať, že táto sloboda nie je len abstraktnou hodnotou, ale živým princípom, ktorý vyžaduje neustálu ochranu a podporu. Ako napísal Albert Camus: „Slobodná tlač môže byť dobrá alebo zlá, ale určite bez slobody môže byť tlač len zlá." ("A free press can, of course, be good or bad, but, most certainly without freedom, the press will never be anything but bad.")

V časoch, keď autoritárske tendencie narastajú aj v krajinách s dlhou demokratickou tradíciou, keď sa hranice medzi faktami a fikciou stierajú a keď ekonomické tlaky ohrozujú samotnú existenciu kvalitného nezávislého novinárstva, je dôležitejšie než kedykoľvek predtým pripomínať si príklady tých, ktorí riskovali svoje životy v mene práva verejnosti na informácie.

Knihy ako „Sila bezmocných" od Václava Havla alebo „Prečo demokracie zanikajú" od Stevena Levitského a Daniela Ziblatta nás učia, že sloboda tlače je nielen odrazom stavu demokracie, ale aj jej kľúčovým ochranným mechanizmom. Keď sloboda tlače zaniká, je to často prvý príznak hlbších demokratických problémov.

Svetový deň slobody tlače nie je len pripomienkou minulých bojov a obetí, ale aj výzvou k osobnej zodpovednosti každého z nás. V dobe, keď sa každý používateľ sociálnych médií stáva do istej miery vydavateľom a distribútorom informácií, je kritické myslenie a mediálna gramotnosť dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Sloboda tlače totiž závisí nielen od odvážnych novinárov a vydavateľov, ale aj od vzdelaného a angažovaného publika, ktoré dokáže rozlišovať medzi faktami a manipuláciou, a ktoré si uvedomuje, že možnosť slobodne sa vyjadrovať a prijímať rôznorodé informácie nie je samozrejmosťou, ale výsadou, ktorú si musíme zaslúžiť a chrániť.

Eleanor Rooseveltová je známa výrokom o zodpovednosti a slobode, hoci jej často pripisovaný výrok "S veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť" je variáciou na tému, ktorú používala vo svojich prejavoch o občianskej zodpovednosti. Táto zodpovednosť je spoločnou úlohou novinárov, ktorí musia dodržiavať etické štandardy svojej profesie, politikov, ktorí musia rešpektovať a chrániť slobodu tlače aj vtedy, keď je pre nich nepohodlná, a občanov, ktorí musia byť pripravení hájiť túto slobodu pred akýmikoľvek pokusmi o jej obmedzenie.