Václav Havel (1936) spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, posledný prezident Československa a prvý prezident Českej republiky
Václav Havel vyrastal v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine, spätej s českým kultúrnym a politickým dianím dvadsiatych až štyridsiatych rokov. Tento fakt sa stal dôvodom, prečo mu komunistická moc po ukončení povinnej školskej dochádzky v roku 1951 nedovolila ďalej študovať. V prvej polovici päťdesiatych rokov preto nastúpil do štvorročného učebného odboru chemický laborant a zároveň večerne vyštudoval gymnázium (ukončil ho v roku 1954). Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu z vysokých škôl humanitného smeru, a preto sa rozhodol študovať na škole technickej. Ekonomickú fakultu Českého vysokého učenia technického ale po dvoch rokoch opustil.
Kultúrna tradícia rodiny orientovala Václava Havla k humanistickým hodnotám českej kultúry, v päťdesiatych rokoch potlačovaným. Po návrate z dvojročnej vojenskej základnej služby pracoval ako javiskový technik, najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. V rokoch 1962 až 1966 študoval diaľkovo dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení a svoje štúdiá zakončil komentárom k hre "Eduard", ktorý sa neskôr stal základom hry "Sťažená možnosť sústredenia".
V roku 1956 sa zoznámil s Olgou Šplíchalovou, a hoci obaja pochádzali z odlišného prostredia, čoskoro sa veľmi zblížili. Po osemročnej známosti sa v roku 1964 vzali a odvtedy sprevádzala Olga Havlová svojho manžela najťažšími životnými skúškami. Václav Havel o nej neskôr často hovoril ako o svojej nenahraditeľnej životnej opore.
Od svojich dvadsiatich rokov publikoval Václav Havel štúdie a články v rôznych literárnych a divadelných periodikách. V Divadle Na zábradlí boli uvedené jeho prvé divadelné texty, medzi ktorými mala zásadné miesto hra "Záhradná slávnosť" (1963). Toto predstavenie sa stalo výraznou súčasťou obrodnej tendencie v československej spoločnosti šesťdesiatych rokov.
Občianske sebauvedomovanie, ktoré sa do histórie zapísalo ako Pražská jar, vyvrcholilo v roku 1968. V tejto dobe sa Václav Havel angažoval nielen ako autor ďalších divadelných hier „Vyrozumenie“ (1965), „Sťažená možnosť sústredenia“ (1968), ale aj ako predseda Klubu. Od roku 1965 pôsobil v nemarxistickom mesačníku Tvár.
Po potlačení Pražskej jari obsadením Československa vojskami Varšavskej zmluvy, vystupoval Václav Havel proti politickej represii, príznačnej pre roky komunistickej normalizácie. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Husákovi, v ktorom upozornil na nahromadené rozpory v československej spoločnosti. Vyvrcholením jeho činnosti však bolo v januári 1977 publikovanie Charty 77, textu, ktorý prepožičal názov i charakter hnutia protestujúcej časti československých občanov. Václav Havel bol jedným zo zakladateľov tejto iniciatívy a jedným z jej prvých troch hovorcov. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Za svoje občianske postoje bol celkom trikrát uväznený a vo väzení strávil takmer päť rokov.
V tejto dobe bolo československými úradmi znemožnené publikovať všetky Havlove texty. O takmer kompletné vydanie sa v starostlivosti jeho vtedajšieho literárneho agenta pána Klausa Junckera postaralo nemecké vydavateľstvo Rowohlt so sídlom v Reibeku pri Hamburgu.
V druhej polovici osemdesiatych rokov, v čase nadväzovania dialógu medzi Sovietskym zväzom a západnými demokraciami, bol aj v československej spoločnosti viditeľný nárast otvorenej nespokojnosti s vedením štátu. Občania boli stále menej ochotní prijímať represívnu politiku komunistického režimu, a zatiaľ čo Chartu 77 podpísalo pôvodne iba niekoľko sto ľudí, k petícii Niekoľko viet, ktorej spoluautorom bol aj Václav Havel, sa v roku 1989 už prihlásili desaťtisíce občanov.
Začiatkom zásadných spoločenských zmien sa stala pokojná manifestácia študentov 17. novembra 1989, vo výročný deň uzavretia českých vysokých škôl nacistami, ktorú komunistický režim tvrdo potlačil policajným zásahom na Národnej triede v Prahe. Do čela následného občianskeho vystúpenia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v Činohernom klube 19. novembra bolo zriadené Občianske fórum, na ktorého pôde sa zjednotili jednotlivci i skupiny, ktorí sa usilovali o zásadné politické zmeny v Československu. Václav Havel sa od počiatku stal jeho vedúcim predstaviteľom. Spoločenský pohyb potom vyvrcholil 29. decembra 1989, kedy bol ako kandidát Občianskeho fóra zvolený Federálnym zhromaždením za československého prezidenta. Vo svojej inauguračnej reči sľúbil priviesť krajinu k slobodným voľbám, čo v lete 1990 splnil. Druhýkrát ho do funkcie prezidenta republiky zvolilo už nové Federálne zhromaždenie 5. júla 1990.
Václav Havel si svojimi postojmi v rokoch totality získal postavenie uznávanej morálnej autority. Hĺbkou názorov na problémy súčasnej civilizácie a premyslenosťou ich formulácií sa stal aj v novej ústavnej funkcii rešpektovanou osobnosťou, medzi politikmi ojedinelou.
*5.10.1936
Vyhľadávanie
