Lϋneburský variant

Lϋneburský variant je kniha, ktorej podstatou je šach. Je prítomný od prvej po poslednú stranu. Ale je tak aj napísaná. Pomerne ťažko. Pre mňa, ako človeka, čo nehrá šach, bola kniha zbytočne natiahnutá. Je tu málo priamej reči a väčšina príbehu je rozprávanie jednej z postáv. Odohráva sa vlastne cestou vo vlaku, ale spomienky nás zavedú aj do minulosti.

Dieter Frisch je bohatý, vlastní firmu v Nemecku a býva pri Viedni. Dobre sa oženil, má všetko čo len môže chcieť, aj dvojitý život – doma striedmy, zásadový starší pán, vzorný manžel, v Mníchove si žije svoj voľnejší život s milenkou. Nadovšetko však miluje šach. Ten vypĺňa jeho život, vydáva o ňom svoje vlastné noviny. Jedného dňa je ale nájdený mŕtvy v záhrade svojho domu s prestrelenou hlavou. Okolo jeho smrti je veľa záhad.

Pred touto udalosťou sa tak, ako každý štvrtok, vracia vlakom z Mníchova do Viedne a do kupé si ku nemu a jeho priateľovi, s ktorým vždy cestou hrá šach, prisadne cudzí muž. A neprisadne si náhodou. Začne rozprávať príbeh. Príbeh o tom, ako sa dostal k šachu a ako ho šach pohltil. Spomína najmä na svojho učiteľa, Taboriho, ktorého stretol v jednej z pivární. Všetci mali pred ním obrovský rešpekt. Vravelo sa o ňom, že hral v samom pekle. Ale rozprávač sa stal za zvláštnych okolností jeho žiakom. Vyučovanie bolo veľmi drastické a tvrdé. Výsledok sa však dostavil. Lenže všetko to snaženie malo svoj cieľ. Tabori si vychovával svojho pomstiteľa. Bol totiž zachráneným Židom z koncentráku, v ktorom bol jedným z dôstojníkov nadutý Nemec, ktorého poznal ešte z doby spred vojny. Hrali spolu šach na jednom z turnajov ešte tesne predtým, ako sa začalo besnenie Hitlera. Nemec prehral, ale vlastne bol výhercom. Žid predsa nemohol vyhrať. A potom sa stretli v koncentráku, kde tiež hrali. Ale hrali o iné veci. Ak sa život človeka dá nazvať vecou. Keď sa Tabori dostal z koncentráku, začal Nemca hľadať. A aby sa uistil, že svoju pomstu dokoná, vychoval si následníka.

Pekná myšlienka knihy, zaujímavá. Opis toho, čo sa dialo v koncentráku je strašný. Len spôsob, ktorý autor zvolil sa mi veľmi nepáčil. Páčila sa mi postava Taboriho. Zahalená rúškom tajomna, až strašidelná. Jeho správanie a konanie bolo tiež záhadné, niekedy až kruté. Ale pochopila som ho, až keď som sa dostala k tej časti, kde píše, čo prežil. Ku koncu príbehu sa dozviete, aj prečo sa kniha volá Lϋneburský variant. Dozviete sa tiež čosi o šachu, čo nie je na škodu.

Na začiatku knihy je výstižná myšlienka, ktorá bola Frischa: „Na rozhodovanie o osudoch iných ľudí sa stačilo pozdvihnúť do istej výšky, a vtedy sa uhol pohľadu zmenil a človek sa mohol cítiť ako Boh. Súcit, milosrdenstvo, láska teda boli relatívnymi vlastnosťami, a nikdy nie absolútnymi. “ Na druhej strane bola pekná myšlienka Taboriho, ktorého otec neveril, že by sa im niečo mohlo stať: „Môj otec patril k tým, čo schybili svojim optimizmom. A pritom ho dvetisíc rokov dejín poúčalo celkom inak.“

Odporúčam prečítať, len nie je to ľahké čítanie. Aj čo sa týka formy, aj obsahu.

Copyright © 2020 Božena Hideghétiová