Milo Urban

Milo Urban (pseudonymy Ján Rovňan ml., Podbabjagurský a i.) (* 24. august 1904, Rabčice - † 10. marec 1982, Bratislava) bol slovenský prozaik, prekladateľ a novinár, jeden z najvýznamnejších reprezentantov modernej slovenskej literatúry.

Narodil sa v rodine hájnika a vzdelanie získal v Zázrivej, Polhore, Trstenej a v Ružomberku. Z rodinných dôvodov musel štúdium prerušiť a pracoval ako pomocný redaktor a úradník v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Napokon sa rodinná i finančná situácia zlepšila a on mohol pokračovať v štúdiu na Štátnej vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, no štúdium predčasne ukončil pre finančné problémy. Pracoval v časopise Slovenský národ v Bratislave, v roku 1927 však ostal po zániku časopisu nezamestnaný a venoval sa hlavne vlastnej literárnej činnosti. Bol redaktorom v časopise Vatra, neskôr pracoval v periodiku Slovák. Od roku 1940 bol šéfredaktorom fašistického denníka Gardista. Pred koncom 2. svetovej vojny emigroval do Rakúska, no v roku 1947 bol postavený pred ľudový súd a o rok neskôr odsúdený na verejné pokarhanie. V roku 1974 sa presťahoval do Bratislavy, kde sa venoval najmä prekladaniu a neskôr pokračoval vo vlastnej literárnej tvorbe.

Urbanova prozaická tvorba patrí k trvalým hodnotám našej spisby. Písal realistické poviedky a novely zo života horalov, romány z obdobia 2. svetovej vojny. V trilógii Živý bič, Hmly na úsvite a V osídlach zachytil osudy obyvateľov hornooravského kraja v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Umeleckou a dokumentárnou hodnotou vynikajú najmä jeho knihy spomienok. Prekladal z poľskej, nemeckej (Thomas Mann) a českej literatúry (Karel Čapek). Na jeho dielo mali vplyv hlavne Martin Kukučín a Svetozár Hurban Vajanský, ale tiež Ján Kalinčiak a Pavol Országh Hviezdoslav, zo zahraničných autorov potom Fjodor Michajlovič Dostojevskij, Endre Ady, Petr Bezruč či Jiří Wolker.