Nanebonevzatie

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Tieňohra

„To bol naozaj sprostý nápad,“ povedala polohlasne.
Slnko ťahalo svoj žeravý prst po obrysoch predmetov. Niektoré nechtom zvýraznilo, vyrezalo, takže ostro vystupovali do popredia, iné bruškom ukazováka rozmazalo, rozochvelo do mäkkého mihotavého oparu.
„To bol ssskutočne sssprostý nápad,“ zopakovala vetu, pritláčajúc jazykom na podnebie sykavky tak, ako to robil ten nepríjemný redaktor z vydavateľstva. Ak by mu nebola sľúbila, že do septembra odovzdá rukopis prekladu, mohla sa teraz vyvaľovať niekde na kúpalisku. Keby aspoň nebolo tak horúco...
Bublinky z minerálky na jej stole vyskakovali von ako ryby z teplej vody rybníka a lapali po dychu. Na čistý papier napísala veľkými tlačenými písmenami: MONIKA HANSMANN. Na začiatočné M si sadla mucha a chvíľu sa tam vyzývavo pretŕčala. Rozťahovala nohy a veľavýznamne sa usmievala. Nemusela čakať veľmi dlho, pretože zo vzduchu sa k nej okamžite zniesol muší samček. Spolu sa presunuli na ONI a začali kopulovať. Pelešili sa, mechrili a zúrivo pritom bzučali. Keď bolo po všetkom, samček ihneď odletel hľadať si ďalšiu partnerku. Mucha sa blažene pomrvila, pretiahla, narovnala si pokrčené krídla, pretrela oči a tiež vzlietla.
Žena sa pozrela na hodinky. Päť, a ešte stále je tak dusno. Znovu sa zadívala na papier a perom obkreslila muchami znesvätené meno autorky Moniky Hansmann. Najradšej by to všetko zabalila, ale čas sa krátil, vydavateľstvo čaká, a ona zatiaľ nemá ani jednu básničku, hoci v hlave ich má preložené všetky a už dávno.
To bol fakt stupídny nápad nechávať si to na dovolenku. Spočiatku mala veľa práce a potom sa jej nechcelo. Stále si hovorila: zajtra, zajtra... Celý deň sedí nad prázdnym hárkom a čaká. Tá bieloba ju desí! Možno keby si na chvíľu odpočinula, nadýchala sa... Vstala a prešla sa po izbe. Ponaťahovala si stŕpnuté kríže, potom podišla k oknu. Vzduch sa plazil po ulici ako smädný po púšti. Bol taký hustý, že zo svojho štvrtého poschodia v ňom dokonca videla plávať špinavé mastné škvrny, v ktorých sa chodci pražili ako rybie filé.
Vrátila sa k prekladu a chvíľu sa pohrávala so slnečným odrazom, ktorý vrhal lesklý vrchnák jej čínskeho pera. Prasiatko skákalo po nábytku, odrážalo sa od stien ako pingpongová loptička. Keď ju hra prestala baviť, sledovala moľu, ktorá vyletela zo šatníka. Inokedy by zúrivo vyskočila a prenasledovala ju dovtedy, kým by ju nerozpučila v dlani, ale teraz iba ospanlivo sedela a pozerala sa, ako moľa ťažkopádne poletuje po izbe. Jej medenozlaté krídla sa vznešene leskli. Moľa vletela do roja múch. Vyzerala medzi nimi ako nejaká dáma, ktorá sa v bohatej a ťažkej karnevalovej róbe prediera pomedzi svoje čierne otrokyne. Žena ešte raz obkreslila písmená na papieri, potom hrotom pera začala pichať do knihy básní ležiacej pred ňou.
Moniku Hansmann obdivovala, milovala ju. Vždy sa s ňou chcela stretnúť, túžila po tom, ale autorka tvrdohlavo odmietala akýkoľvek kontakt. Uzavrela sa pred svetom, nenávidela novinárov a zvedavcov. Aby im ušla, každú chvíľu menila miesto svojho pobytu, neustále sa sťahovala, blúdila po svete a nikto netušil, kde sa práve nachádza.
Kniha sa pomaličky kĺzala po sklenenom povrchu stola.
Milovala jej poéziu, každý verš. Neraz si pri čítaní jej básní aj poplakala. Hansmannová písala o nej a jej živote, všetko bolo tak dôverne známe. I tak sa však miestami nemohla zbaviť neodbytného pocitu, že jej predsa len čosi z autorkinej poetiky uniká.
Keď kniha narazila na prekážku a zastala, zaprela sa do jej odstávajúcej obálky a znovu zatlačila. Kniha sa opäť pohla.
Aby ešte lepšie pochopila Hansmannovej básne, minulé leto sa vybrala po jej stopách.
Kniha sa už približovala k okraju stola, ale ona neprestávala tlačiť.
Navštívila tie isté mestá, bývala v tých istých hoteloch, jedla v rovnakých reštauráciách, zostávalo už len jedno...
Zaujato pozorovala, ako sa kniha vysúva najprv jedným rohom a potom celou svojou polovicou ponad stôl. Postrčila ju ešte trošku. Kniha sa pomkla, na chvíľu akoby zostala visieť vo vzduchu a potom sa s rachotom zrútila na dlážku. Na toto tupé buchnutie sa prebrala.
Milovala Moniku Hansmann, zbožňovala ju.
Zodvihla knihu, oprášila a namiesto ospravedlnenia ju pohladila, z obálky sfúkla vlas. Nakoniec starostlivo prezrela dvojstránku, na ktorej sa kniha pri páde otvorila:

Schattenspiel

Mir sagt er
Lebewohl
und verschwindet hinter der Tür
und schickt von Reisen
mir nur Karten
(Madrid, Paris, Zürich)
Grüße Dich herzlich
es geht mir fein
(Helsinky, Moskau, Kiel)
und so treibt er nur sein Spiel
er weiß ich warte auf ihn
und ich weiß
werde ich das Licht anmachen
muß er
zurück zu mir
Mein Schatten.

Pri čítaní básne ju napadlo, že by mohla začať s prekladom práve týchto veršov, sú predsa jej najobľúbenejšie. Vzala do ruky pero a pod autorkino meno sa chystala napísať názov, no zaváhala. Schattenspiel. Ako to najlepšie preložiť? Tieňohra? Alebo Hra tieňov? Oba názvy sa jej páčili a odrazu sa nedokázala rozhodnúť. Pero odložila späť na stôl a začala sa pomaly prechádzať po izbe, pričom si nahlas opakovala: „Tieňohra, hra tieňov, tieňohra, hra tieňov, tieňohra...“ Počúvala ozvenu svojich slov a tipovala, ktorý z názvov znie lepšie. Na chvíľu sa pristavila pri okne a znovu sa zadívala von. Neďaleko, niekoľko metrov od jej paneláku, stavali hypermarket. Stavba rástla každým dňom, neuveriteľnou rýchlosťou. Podobná obrovskej agresívnej hube požierala pod sebou vysušený trávnik. Z hodiny na hodinu bola krajšia a dokonalejšia. Robotníci na nej pracovali celé dni, dvadsaťštyri hodín, dokonca i teraz, v tejto neznesiteľnej páľave. Pozerala sa na nich a mala pocit, že keby vystrčila ruku, mohla by sa ich dotknúť. Slnko zmenilo vzduch na obrovské zväčšovacie sklo, priblížilo ich k nej ako fatamorgánu. Robotníci jej pripomínali žaby, ropuchy. Nahé chrbty mali hnedé, opálené do čokoládova, ale bruchá smotanovo biele.
Názov si nechá na záver, potom sa rozhodne, či to bude Tieňohra alebo Hra tieňov. Pustila sa do prvých veršov. Ani sa nemusela pozerať do knihy, poznala ich naspamäť: „Mir sagt er Lebewohl und verschwindet hinter der Tür...“ Na papier napísala prvý hrubý preklad: „Povie mi zbohom a zmizne za dverami...“ Neskôr sa so slovami ešte trochu pohrá, aby plynuli hladšie. „... und schickt von Reisen mir nur Karten...“, „... a pošle mi z ciest iba pohľadnice...“ Lepšie by možno znelo: „... a z ciest mi pošle iba pohľadnice...“ Pre istotu si zapísala oba varianty. „... (Madrid, Paris, Zürich) Grüße Dich herzlich...“ Zastavila sa, pretože narazila na rým. Musí popremýšľať. Rozčuľovali ju kolegovia, ktorí tvrdili, že najľahšie sa prekladá voľný verš. Možno, ale iba vtedy, ak sú to verše nejakých slabých autorov, určite nie Moniky Hansmann. V jej básňach voľný verš odráža autorkin neviazaný životný štýl, nespútanosť. Istý rakúsky literárny vedec o tom dokonca napísal veľkú štúdiu. Hansmannovej verš obsahuje množstvo skrytých obrazov, odkazov, metafor a okrem toho nie je až taký voľný, často sa v ňom vyskytujú záludné, nečakané rýmy tak ako teraz...

„(Madrid, Paris, Zürich)
Grüße Dich herzlich
es geht mir fein“

Z pohára do drezu vyliala vyvetranú minerálku a naliala si čerstvú. Z mrazničky do nej vhodila tri kocky ľadu. Ľad praskal ako na Mateja a rozpadával sa na drobné kúsky. Orosený pohár si priložila na čelo. „... Srdečne zdravím, mám sa fajn...“ Čo sa rýmuje so slovom zdravím?
Na chvíľku sa opäť pristavila pri okne. Obloha bola jedovato modrá a murári na hypermarkete ešte stále pracovali. Robili tam i v noci. Vtedy im na prácu svietili obrovské reflektory. Jeden z nich bol namontovaný akosi čudne a žiaril jej priamo do spálne. Pred mesiacom sa na to bola sťažovať. Sľúbili, že to dajú do poriadku, ale zatiaľ sa nič nezmenilo. Spočiatku preto nemohla spávať, izba bola v noci plná modrobieleho svetla. Nepomáhali ani závesy. No postupom času si na to zvykla a začalo sa jej to páčiť. Kým zaspí, pozerá sa na stenu oproti oknu. Mihajú sa na nej tiene. Keď popred reflektor prejde niektorý z robotníkov, akoby prešiel aj cez jej spálňu. Vždy má izbu plnú hostí. Prichádzajú ihneď po západe slnka. Raz sú vysokí, od podlahy až po strop, inokedy maličkí ako nočný stolček. Sú to príjemní návštevníci, zdvorilí, slušní, nenároční. Tiene na jej premietacom plátne každý večer iba pre ňu predvádzajú nemé divadlo. Ukláňajú sa, kývajú rukami, podskakujú, tancujú. Zaspáva s pocitom bezpečia, pretože vie, že tiene ju strážia. Vôbec netuší, že keď zaspí, jeden tieň sa zastaví pri jej posteli a dlho sa na ňu díva, veľmi, veľmi, veľmi dlho a uprene.
Rím! So zdravím sa rýmuje Rím.

„(Madrid, Paríž, Rím)
Srdečne zdravím,
mám sa fajn“

Nesedí síce počet slabík, ale to sa stratí.
V Ríme ešte nebola, ale pred dvoma rokmi strávila dovolenku na Rimini. Úžasné! More, zlatožlté slnko a biele oblaky – nebo ako pápežská vlajka. A čašník! „Bonjorno, sinorina.“ Každý večer špagety. Vždy sa na ňu usmieval.
„Pasta?“ Spod košele mu ako čierne olivy presvitali tmavé hroty bradaviek. Extra Vergine di Oliva. „Buenno notte.“ „Buenno notte, Francesco.“ Niektorí si z hotela odniesli ručník, iní župan, ďalší zas popolník či striebornú lyžičku z jedálne, ona sa vyspala s čašníkom.
Pozrela sa na muchy, ktoré krúžili okolo lustra, jej mama ich nazývala meteorologičky, pretože vraj dokážu predpovedať počasie. Naďalej pekne a teplo. Aj murári na stavbe sa ako veľké rosničky šplhali po rebríkoch k slnku.

„(Helsinky, Moskau, Kiel)
und so treibt er nur sein Spiel“

Znovu rým. „... a tak sa so mnou zahráva...“ Kiel – Spiel. Všetky mestá spomenuté v básni sú hlavné. Prečo tu Hansmannová odrazu použila bezvýznamné severonemecké mestečko? Žeby len kvôli rýmu? To by sa na ňu nepodobalo. Na okraj papiera napísala kratučkú poznámku a slovo zisti v nej podčiarkla dvakrát. Potom sa zamyslela: ako by sa tieto verše dali čo najlepšie preložiť do slovenčiny? Kiel bude musieť nahradiť asi niečím iným. Čo sa môže rýmovať so zahráva? Ktoré mesto? Zbytočne premýšľala, na nič si v tej chvíli nedokázala spomenúť. Akoby slnko nevysušilo iba zem, ale aj jej myšlienky. Práve chcela vybrať z knižnice atlas sveta, aby sa pozrela do registra, keď v zámke zaštrkotali kľúče. Dvere sa otvorili a do predsiene vošiel akýsi muž. Zložil si baranicu, z topánok otriasol sneh a do kúta postavil konopným špagátom zviazaný stromček.
„Tak som ju napokon zohnal. Presne, ako si chcela,“ usmial sa na ženu, „ale tiež si mohla povedať skôr, že chceš jedličku, a nie smriečok. Skoro všade už mali vypredané.“ Začal si rozopínať kabát.
„Kto ste?!“ vydralo sa jej z úst.
Muž sa prestal hrať s gombíkmi a nechápavo zodvihol hlavu.
„Kto ste?!“ zopakovala.
„Čo?“
„Čo tu chcete?!“
Muž na ňu chvíľu zarazene hľadel a potom sa rozosmial: „Dobrý fór!“ zohol sa a rozväzoval si šnúrky na topánkach. Potom len tak v ponožkách stúpil na koberec. „Kde mám papuče?“
„Stojte!“ vykríkla žena.
„Tak fajn, zasmiali sme sa...“ vykročil k nej, ale ona uskočila dozadu. Chrbtom narazila do stola. Rukou zašmátrala za sebou a do dlane uchopila prvé, čoho sa dotkla, prázdnu fľašu od minerálky. „Stojte!!!“ Zodvihla ju hrozivo nad hlavu.
„No, dobre, dobre, bol som vonku trochu dlhšie, ale kvôli tomu nemusíš robiť taký cirkus. Stretol som kamaráta, zastavili sme sa na pohárik...“ Muž sa opäť pohol k nej.
„Nepribližujte sa!“
„Dávno som ho nevidel...“
„Stojte!!!“ zajačala žena, ale muž sa nezastavil. Prudko kmitla rukou a fľaša sa mu šuchla tesne okolo ucha. S rinčaním sa roztrieštila o stenu.
Muž skamenel a neveriacky sa díval na črepiny, smaragdovú krv rozbitej fľaše, potom sa pozrel na ženu: „Vždy si bola hysterka, ale toto už preháňaš. O čo ti ide?!“
„Kto, do čerta, ste?!“ vyštekla žena, „vravte, lebo začnem kričať a o chvíľu sa tu zbehne celý panelák!“
Muž sa na ňu mračil.
„Počítam do troch,“ upozornila ho, „raz, dva...“ nadýchla sa, „tri.“
„Nebuď sprostá, čo robíš divadlo!“
„Kto ste?!“
Ešte stále nechápal, o čo ide: „Ja som predsa ja!“
„Kto ja?!“
„Tvoj manžel!“
„Ha!“ vybuchla.
„Aké ha?“
„Ja som slobodná!“
„Načisto ti preskočilo?!“
„Nepribližujte sa ku mne!“ opäť vykríkla a zo stola schmatla nôž. Zašermovala ním pred sebou ako stredoveký rytier a potom jeho hrot namierila na mužovo srdce. „A teraz pravdu, kto naozaj ste a čo tu hľadáte?“„Stratila si pamäť? Alebo ma chceš dráždiť? Asi pred tromi hodinami som šiel do mesta, pretože si si na poslednú chvíľu vymyslela, že na Vianoce chceš mať jedličku...“
„Nerozprávajte somariny. Ak ste ma chceli okradnúť, tak máte smolu, prichytila som vás. A okrem toho, v peňaženke mám len stovku. Tamto je kabelka, zoberte si ju a vypadnite!“
„Ale ja som skutočne... pozri sa, pozri...“ muž zasunul ruku do kabáta.
„Čo to robíte! Nechajte to tam!“ zajačala žena a v panike sa naňho zahnala nožom, ktorý zvierala v pästi.
„Prestaň! Hľadám doklady,“ muž naozaj z kabáta vytiahol kožené puzdro a z neho občiansky preukaz. „Tak?“
Žena nechápavo hľadela na lesklú kartičku. Bydlisko bolo rovnaké a dokonca aj mužovo priezvisko sa zhodovalo s jej menom.
„Tak?“ opýtal sa netrpezlivo muž. „Už si sa ukľudnila?“
„To môže byť náhoda...“ zahabkala žena.
„Aká náhoda?!“
„Presťahovala som sa sem len nedávno, možno ste tu bývali predo mnou.“
„Bože,“ zaúpel muž, „a čo meno? Prečo by som sa volal ako ty?“
„Skúste si otvoriť telefónny zoznam, ľudí s takýmto menom sú tam dve strany.“
„Ale ja tu skutočne bývam a som tvoj...“
„To ste už vraveli!“ skočila mu do reči žena. „Ak nie ste zlodej, tak kto vás poslal? Jozef? To by sa naňho podobalo.“
„Nepoznám žiadneho Jozefa! Prestáva ma to baviť a je mi teplo!“ Muž si vyzliekol kabát a prehodil ho cez operadlo stoličky. „Neviem, čo sa tu deje... Človek pol dňa hľadá po meste vianočný stromček a doma zatiaľ...“
Pokým rozprával, žena si ho pozorne prezrela. Mohol mať asi štyridsať, nebol škaredý, hoci vlasy na temene mu už pomaly začínali rednúť. Zdalo sa, že sa ráno nestihol oholiť, pretože pokožku na tvári mal modrastú od vyrastajúcich chĺpkov. Keď gestikuloval, všimla si, že i chrbty rúk má pokryté tmavými chlpmi a rovnaké mu vykúkali i spod goliera. Na hrudi musí byť ako medveď, napadlo jej. „Ak ste skutočne môj manžel, ako tvrdíte, tak to dokážte,“ navrhla.
„Ako, keď ti nestačí občianka?“
„Skúste,“ hra ju začínala baviť, ale nôž aj tak nepustila z dlane.
Muž vložil ruku do vrecka nohavíc a usmial sa. „Mám predsa kľúče od bytu!“ Zodvihol zväzok do vzduchu a zaštrngal ním.
„Minulý týždeň som jedny stratila. Asi ste ich našli...“
Muž znechutene hodil kľúče na stôl. „Načo sa tu s tebou naťahujem?! Otvor skriňu a uvidíš, či som tvoj muž alebo nie.“
„Prečo skriňu?“ nepochopila žena.
„Sú v nej predsa moje veci.“ Nečakal, kým to žena urobí a sám sa pohol ku skrini. Prudko otvoril dvere a zostal stáť ako omráčený. „Kde si ich dala?!“ Poličky boli plné dámskej bielizne, na ramienkach viseli šaty, sukne, blúzky a kostýmy. „Kde sú moje nohavice?! Košele?! Čo si s nimi urobila?!“ reval rozčúlene muž.
„Nikdy tu neboli,“ odsekla.
„Zmizli aj moje tričká, trenky, ponožky! Snáď si ich nevyhodila?! Dokonca aj svetre? Veď si mi ich sama plietla!“ Muž sa zúfalo prehraboval v ženinom šatstve.
„To by stačilo!“ prudko pribuchla dvere na skrini, len-len že mu v nej neprivrela ruky. „Už ste sa presvedčili, že tu nebývate a teraz vypadnite. Sranda sa skončila, mám ešte prácu!“
„Počkaj! A čo poháre pod posteľou?“
„Aké zas poháre?“
„Vždy ich tam nechávam, keď sa večer pozerám na televízor. Ty sa na to strašne hneváš.“
„Odkiaľ viete, že mám televízor v spálni?“ opýtala sa prekvapene žena, ale muž jej neodpovedal. „Včera večer dávali hokej a pil som pivo. Určite tam ten pohár ešte stále bude!“ Muž sa plný nádeje rozbehol do spálne, ale ani pod posteľou nenašiel nič okrem chuchvalcov prachu.
„Dovidenia!“ Žena ukázala špičkou noža na dvere.
„Skúsme niekomu zavolať,“ muž sa potil. Na čele sa mu objavovali obrovské kvapky, ktoré sa spájali a stekali mu dole mostíkom nosa. „Všetci ti dosvedčia, že som tvoj manžel.“
„A komu?“ zaškerila sa žena.
„Hoci tvojej matke.“
„Je v kúpeľoch,“ zasmiala sa škodoradostne. „A ak ste môj manžel, viete, že nemá mobil.“
„Tak možno susedia...“
„Odkedy tu bývam, videla som dvoch. Tu nikto nikoho nepozná.“
Muž si zhlboka vzdychol. „Ale ja som skutočne... Na dnes si si zobrala dovolenku a včera sme boli spolu v meste. Zastavili sme sa v obchodoch, kúpili sme jablká, ale zabudli sme na toaletný papier, museli sme si preto so servítkami...“
Žena sa zamyslela a snažila sa spomenúť si, čo robila včera. Celý deň trčala v robote, o štvrtej si pobalila veci, na vrátnici sedel ten milý starý pán, pozdravila ho, opýtal sa, či jej už padla, chvíľu spolu žartovali, potom mu zaželala príjemnú službu a išla domov. Po ceste sa skutočne zastavila v obchode a kúpila jablká, a až keď prišla do bytu, zistila, že zabudla zájsť do drogérie. „Špehovali ste ma?“
Muž si sadol a privrel oči. „Pred dvoma rokmi sme sa takmer rozviedli. Ani na to si nepamätáš?“
„Naozaj? A prečo sme sa chceli rozviesť?“ opýtala sa so záujmom žena.
Trel si unavene čelo: „Kvôli dovolenke a tomu čašníkovi.“
„Akému čašníkovi?“
„Vysoký, čierny, celý čas si sa naňho lačne usmievala. Tak posteľovo...“
„Ja?“
„Strašne sme sa vtedy pohádali, ale ty si mi tvrdila, že sa medzi vami nič nestalo.“
Žena si ho podozrievavo premerala.
„Mal som taký pocit, ale keď si prisahala, uveril som ti.“
„Odkiaľ viete o Francescovi?!“ opýtala sa ho žena pomaly a dôrazne.
„Volal sa Francesco? Hm, ty si ešte pamätáš jeho meno?“
„A prečo nie?“
„Napokon, možno si sa s ním predsa len...“
Žena chvíľu váhala a potom rovnako ako pred chvíľou pokojne a dôrazne povedala: „Áno, vyspala som sa s ním.“
„Takže som sa nemýlil,“ muž otvoril oči, leskli sa mu. „Celý čas som to tušil. Prečo?“
„Ale už mám toho dosť!“ vybuchla žena.
„Prisahala si mi a ja som ti uveril!“
„To by hádam stačilo!!!“
„Prečo si mi to urobila?“ opýtal sa smutne.
„Vypadnite a okamžite!“
„Veril som ti...“
„Vypadnite!“ kričala. „Okamžite vypadnite!“
Muž sťažka vstal. Zo stoličky si zobral kabát. „Miloval som ťa.“
„Zmiznite, zmiznite!“ ziapala žena, bordová od zúrivosti.
„Celý čas,“ zašepkal a vsunul nohy do topánok, ani si ich nezaviazal a pomaly vyšiel von. Dvere za sebou pribuchol. V rohu predsiene nechal stáť nerozbalený vianočný stromček. Aj žena chvíľu bezradne stála uprostred prázdnej izby, potom si sadla k stolu. V hrdle mala sucho, z pohára sa napila vyvetranej minerálky a do rúk vzala pero.
So slovom zahráva sa predsa rýmuje mesto Ottava.

„(Helsinky, Moskva, Ottava)
a tak sa so mnou zahráva“

„er weiß ich warte auf ihn
und ich weiß
werde ich das Licht anmachen
muß er
zurück zu mir
Mein Schatten.“

„vie že ho čakám
a ja zas viem
že keď zažnem svetlo
musí
sa ku mne vrátiť
Môj tieň.“

V izbe sa akosi zošerilo, vstala a podišla k oknu. Na zem sa ako veľké tučné muchy zlietali snehové vločky. Konečne sa rozhodla. V lete pôjde do Španielska, a aby už definitívne a dokonale pochopila Hansmannovej básne, splní to jediné, čo jej ešte zostávalo urobiť. Nájde si v Madride milenca. Rovnako ako ona, nie nejakého čašníka, ale toreadora.