My děti ze stanice ZOO

My deti zo stanice zoo je už dnes kultový román o drogách. Prvý krát vyšiel v roku 1979 v Nemecku. Christiana opisuje svoj život od detstva po 15 rok života. Ako sa žilo v rokoch keď veľa ľudí bolo treba ubytovať v Berlíne. Z toho dôvodu sa stavali obrovské panelové sídliská. Nikde ani kúsok zelene. Keď už nejaká zeleň na sídlisku bola, tak sa na nej deti nesmeli hrať. Všade boli cedule. Christiana žila v Gropiusstadtu 40 tisícovom sídlisku. Krutá výchova otca a zamestnaná matka. To všetko ovplyvnilo dospievanie Christiany. Je až zaražajúce, že evanielickí duchovní v dome Stredu tolerovali drogy. Bolo to jediné miesto kde sa mladí ľudia mohli stretávať po škole. Christiana v knihe bez ostychu popisuje čo všetko bola ochotná urobiť aby sa dostala k dávke heroínu. Cez drobné krádeže až po prostitúciu. Poznávame jej charakter. Ako bola vo svojich 12 rokoch ovplyvniteľná. Ako ju postupne heroín ničil. Aké hrozné boli abstinenčné prízraky. Následné odvykanie. Niekoľko krát sa Christiana pokúšala skončiť s heroínom. Neúspešne. Vždy bola poruke výhovorka prečo si ešte pichnúť. V Berlíne bola stanica Zoo kde sa narkomani stretávali. Predávali svoje telá a kupovali drogy. V tých časoch nebol nikto, kto by mladistvým narkomanom pomohol. Boli tu liečenia len pre dospelých aj tých bolo žalostne málo. V tých časoch bol heroín v Nemecku veľmi rozšírený. Neboli žiadne informácie o tom ako týmto ľudom pomôcť. Ani štát si nevedel rady. Stále v novinách písali o mladistvom predávkovanom narkomanovi. Na druhej strane je tu pohľad Christianinej matky. Robila všetko aby dcére pomohla. Prečo robila vo výchove dcéry chyby. Christiana bola dobrá klamárka. Takže bolo ťažké odhaliť je klamstvá. Na konci knihy je doveto prekladateľky o ďalšom živote Christiany do roku 1998. Od roku 1979 sa o drogách popísali iné knihy ale tento príbeh zo stanice Zoo vie aj po toľkých rokoch človekom otriasť. Práve v týchto dňoch vychádza pokračovanie knihy pod názvom Christiane F. - Můj druhý život.