Slovenské zámky a kaštiele

Zostavila Kristína Váradyová

Na Slovensku sa nachádza vyše 400 kaštieľov a zámkov. Do tejto knihy sme vybrali 35 z nich – tie, za ktorými stoja najzaujímavejšie osudy, najprekvapivejšie zvraty a príbehy, ktoré sa čítajú jedným dychom. Kto tu prežil veľkú lásku? Kto prišiel o majetok, meno aj pokoj? Ktorá grófka odmietla odísť zo svojho sveta a ktorý kaštieľ sa stal miestom, kde sa rozhodovalo o budúcnosti krajiny?

Slovenské zámky a kaštiele poznajú príbehy, ktoré by si zaslúžili vlastný román. V ich salónoch sa prijímali vzácni hostia, uzatvárali manželstvá, plánovali prestavby, riešili dlhy, dedičstvá aj rodinné spory. Niekde zostali po majiteľoch nádherné knižnice, parky a umelecké zbierky, inde len torzá slávy, staré fotografie a spomienky, ktoré sa zachovali v miestnych rozprávaniach.

Táto kniha vás zavedie do sídiel, kde sa veľká história stretáva s úplne osobnými osudmi. Spoznáte mocné rody, výnimočné ženy, výstredných pánov, prezidentské návštevy, lásky s trpkou príchuťou aj škandály, ktoré sa kedysi držali pod zámkou. Každý príbeh odhaľuje iný kúsok Slovenska: noblesný, dramatický, zraniteľný aj prekvapivo živý.

Je to pozvanie na cesty na miesta, okolo ktorých často prechádzame bez tušenia, čo všetko sa v nich odohralo. A možno aj dôvod vybrať sa tam osobne. V knihe nájdete aj tipy na výlety v okolí, aby sa z čítania ľahko stal plán na víkend.

Ukážka:

ZEMIANSKE KOSTOĽANY

Dedina, kde sa kaštiele volajú po ženách

Zemianske Kostoľany predstavujú jedinečný šľachtický mikrosvet. Na pomerne malej ploche tu vyrástol renesančný kaštieľ, niekoľko menších kaštieľov aj kúrií, ktoré patrili rozvetvenému rodu Kostolányiovcov. Dodnes ich miestni poznajú pod ľudovými názvami Karolka, Kišasonka či Jožička. Každý z nich ukrýva vlastný príbeh.

„Choďte ku Karolke,“ poradí vám starší pán na ulici. O pár domov ďalej vás ďalšia obyvateľka pošle ku Kišasonke a napokon ešte k Jožičke. Cudzinec by si mohol myslieť, že hovorí o troch susedkách. V Zemianskych Kostoľanoch však tieto mená označujú historické šľachtické sídla. Len málokde na Slovensku sa zachovala taká osobná spomienka na dávnych majiteľov. Miestni si kaštiele nepamätajú podľa rodových erbov ani podľa architektov. Zapamätali si ženy, ktoré v nich žili.

Čierny kaštieľ, srdce zemianskeho rodu

Najstarším a najvýznamnejším sídlom obce je renesančný kaštieľ Kostolányiovcov, ktorý miestni dodnes nazývajú aj Čierny kaštieľ. Ľudové pomenovanie pravdepodobne vzniklo podľa jeho niekdajšej tmavej fasády. Kaštieľ vyrástol v druhej polovici 16. storočia ako opevnené rodové sídlo so štyrmi nárožnými vežami, uzavretým nádvorím a mohutnými kamennými múrmi, ktoré mali chrániť rodinu i hospodárstvo v časoch tureckého ohrozenia.

Zemianske Kostoľany sa už v 16. storočí stali jedným z významných centier reformácie na Hornej Nitre. Kostolányiovci patrili medzi jej horlivých podporovateľov a evanjelická tradícia sa v obci udržala celé stáročia. Náboženské nepokoje 17. storočia sa však podpísali aj pod osud kaštieľa. Po potlačení stavovských povstaní prišiel o dve zo štyroch nárožných veží. Podľa miestnej tradície ich zbúranie súviselo s rekatolizačnými zásahmi Habsburgovcov a snahou oslabiť moc protestantskej šľachty.

Dodnes sa zachovala len časť pôvodného štvorkrídlového areálu s dvoma vežami, no aj tá prezrádza, že išlo o jedno z najvýznamnejších zemianskych sídiel Hornej Nitry. Pripomienkou silného evanjelického zázemia rodu je aj neďaleký evanjelický kostol, pri ktorom sa nachádza rodová krypta Kostolányiovcov.

Keď sa rodina rozrástla

Kostolányiovci patrili k starej uhorskej zemianskej šľachte. Počas stáročí sa rod rozvetvil na viacero línií a jedna rezidencia už nestačila. Jednotlivé vetvy si preto začali stavať vlastné sídla. Vznikli menšie kaštiele a kúrie, ktoré stáli len niekoľko desiatok metrov od seba. Hoci patrili tej istej rodine, každé sídlo žilo vlastným životom. Obyvatelia obce si ich potrebovali odlíšiť. Nevymýšľali však zložité názvy. Stačilo vysloviť meno ženy, ktorá v dome bývala. A tak vznikli Karolka, Kišasonka aj Jožička.

Kišasonka, slečna, ktorú sprevádzali psy

Najpôvabnejší príbeh patrí Anne Kostolányiovej. Nikdy sa nevydala, a tak ju v obci všetci oslovovali maďarským slovom kisasszony – slečna. Postupne z neho vznikla prezývka Kišasonka, ktorá napokon prešla aj na samotný kaštieľ.

Anna nevyhľadávala spoločenský ruch. Podľa spomienok miestnych obyvateľov najradšej trávila čas vo svojom parku so psami, ktorých chovala hneď niekoľko. Na prechádzky po dedine vyrážala takmer vždy v ich spoločnosti a práve tento obraz sa obyvateľom vryl do pamäti natoľko, že si na „slečnu Kišasonku“ spomínali ešte desaťročia po jej smrti.

Kaštieľ, ktorý dal v roku 1727 postaviť Ladislav Kostolányi, neskôr prestavali v empírovom štýle a doplnili elegantnou stĺpovou lodžiou

Karolka, spomienka na vojenskú rodinu

Len o niekoľko domov ďalej stojí Karolkin kaštieľ. Svoje meno získal po Izabele Kostolányiovej. Miestni ju poznali pod prezývkou Karolka, ktorú prevzala po svojom manželovi Karolovi Kostolányim, cisársko-kráľovskom dôstojníkovi a komorníkovi.

Po skončení vojenskej služby sa Karol vrátil do rodnej obce a spolu s manželkou žili práve v tomto kaštieli. Rodina patrila medzi vážených obyvateľov Zemianskych Kostolian a ich meno sa v obci zachovalo ešte dlho po zániku šľachtických panstiev.

Aj ich potomkovia písali zaujímavé príbehy. Vnuk Karola Kostolányiho po udalostiach roku 1956 emigroval do Francúzska, kde sa stal uznávaným geológom a vedcom svetového mena.

Jožička, príbeh smutného konca

Najsilnejší príbeh ukrýva Jožičkina kúria. Margitu Kostolányiovú všetci volali Jožička podľa jej manžela Jozefa. Osud jej však pripravil ťažké skúšky. Prežila manžela aj jediného syna a vo veľkej kúrii zostala bývať takmer sama.

Po vojne ju príbuzní presviedčali, aby sa presťahovala. Vedeli, že prichádzajú nové časy a život osamelej šľachtičnej vo veľkom dome nebude jednoduchý. Jožička však odmietla odísť. Kúria bola jej domovom, miestom spomienok na rodinu aj celý život. Zostala v nej až do posledných dní.

Keď zomrela, správa o jej smrti sa k sestre dostala až na druhý deň. Medzitým zmizlo z domu všetko, čo malo hodnotu – obrazy, nábytok aj rodinné pamiatky. Spolu s nimi sa uzavrela aj jedna z posledných kapitol rodu Kostolányiovcov v Zemianskych Kostoľanoch.

Dnes z kúrie zostávajú len obvodové múry. Budova je národnou kultúrnou pamiatkou, no jej obnova dlhé roky narážala na nevysporiadané vlastnícke vzťahy. Práve preto patrí medzi najohrozenejšie historické objekty regiónu.

Vedeli ste?

V Zemianskych Kostoľanoch sa zachovalo až päť historických zemianskych sídiel – hlavný renesančný kaštieľ, Kišasonkin kaštieľ, Karolkin kaštieľ, Jožičkina kúria a obytná veža zo 16. storočia. Takáto koncentrácia šľachtických stavieb v jednej malej obci patrí na Slovensku k veľkým raritám.

Infobox

Lokalita: Zemianske Kostoľany, okres Prievidza, Trenčiansky kraj

Typ objektu: renesančný kaštieľ, zemianske kaštiele a kúrie

Obdobie vzniku: 16. – 19. storočie

Najvýznamnejší majitelia: Kostolányiovci

Čím je výnimočný: jedinečný súbor piatich historických zemianskych sídel zachovaných v jednej obci

Vhodné pre: milovníkov menej známych pamiatok, renesančnej architektúry a regionálnej histórie

Koľko času si vyhradiť: 1 – 1,5 hodiny

Tipy v okolí

Kaštieľ v Brodzanoch (18 km)

Klasicistický kaštieľ spojený s rodom Friesenhofovcov a Alexandrom Sergejevičom Puškinom. Dnes v ňom sídli Slovanské múzeum.

Románsky kostolík v Chrenovci-Brusne (8 km)

Jeden z najstarších kostolov na Hornej Nitre s románskymi základmi a cennými stredovekými architektonickými prvkami.

Prepoštská jaskyňa (20 km)

Významné archeologické nálezisko, kde sa našli stopy osídlenia neandertálcov staré približne 100 000 rokov.