Červený kapitán

Dominik Dán

SLOVART2007/11 SVK Slovensky

Kniha: Červený kapitán - Dominik Dán
Katalógové číslo: 61145
Ušetríte až 1,96 € z bežnej ceny 14,95
A navyše získate 12 vernostných bodov
Séria kníh: Slovenské krimi Dominika Dána
Slovenské krimi Dominika Dána
Titul je zaradený v tejto sérii
12,99
Do Vianoc: ÁNO
Vyexpedujeme do 7 dní
Skladom u dodávateľa

Kniha: Červený kapitán

Pri rekonštrukcii starého cintorína v centre Nášho Mesta vykopú robotníci truhlu s pozostatkami bývalého kostolníka z kostola svätej Barbory. Nešetrným zaobchádzaním sa truhla náhodou otvorí a chlapi zistia, že v lebke je zatlčený klinec. Na miesto záhadného nálezu privolajú začínajúceho detektíva z oddelenia vrážd Richarda Krauza a jeho staršieho kolegu Eduarda Burgera. Onedlho zistia, že o odhalenie skutočnej príčiny smrti nebohého kostolníka nemá záujem ani cirkev, ani vyššie miesta... Začnú rozmotávať klbko záhad zapadaných prachom a vôbec netušia, že sa nechtiac dostanú na stopu najväčšej záhady, akú kedy na oddelení vrážd riešili...
Úryvok z obsahu knihy ...

Podvečer vyrazil. Nechali ho ísť samého. Aj tak nebol sám. Vzal si pištoľ a útočný výsadkársky nôž. Ideálny na nákupy. Iba smer si pomýlil. Zlín bol na juhovýchod. Jeho auto išlo na severozápad.
V Olomouci si našiel policajnú stanicu.
„Nazdar, kluci...“ ukázal im služobný preukaz.
Starší pán v službe mávol rukou a vztýčeným prstom ho požiadal, aby počkal. Dokončil telefonát a zagánil.
„Noť“
„Nazdar. Iba prechádzam... hľadám známeho... Vlastimil Milučký... je odtiaľto...“
„Menší, šľachovitý... s jazvou na noseť“
„To je on!“
„Čo od neho chcešť“
„Idem na služobku do Prahy a... odbočil som, otec ma požiadal, aby som mu odovzdal pozdrav a list... oni spolu kedysi robili, ale stratil na neho kontakt...“
„Aha! Bude rád!“
„To som si istý! Poznáte hoť“
„Poznám! Je to môj spolužiak! Dlho bol preč, ale po revolúcii sa vrátil a s bratom majú mäsiarstvo na Dolnom námestí.“
„Čo je zač...ť“
„Taký trtko, skaderuka skadenoha... smiali sme sa mu celú základku, cintľoš, stále bol chorý, ale... odkedy sa vrátil, zvláštne... predtým by ani muche neublížil, ale keď som ho naposledy videl vykladať bravčové pôlty a potom ich rozrábať... oháňal sa mäsiarskou sekerou ako zápalkou! Kde sa to naučil... a kde nabral toľko sily... cintloš jeden! Asi na vojne, alebo kdeť“
„A... kde by som ho našielť“
„Poť von... ukážem ti...“
Vyšli pred stanicu a pupkatý kolega mu ochotne ukázal, kde má odbočiť a ako nájsť mäsiarstvo dvoch bratov.
„Na triede Svobodu rovno a potom na druhej križovatke doprava...“
Krauz slušne poťakoval, podali si ruky a odchádzal...
„A... odkiaľ siť“
„Z Ostravy...“
„Z krajského riaditeľstvať“
„Nóó...“
„Že máš taký čudný prízvuk...“
Krauz sa iba usmial a zahol za roh. Teraz bol rád, že náhoda chcela, aby všetky parkovacie miesta pred policajnou stanicou boli obsadené a on musel s autom zaparkovať v bočnej uličke. Keby chlapík videl poznávaciu značku, asi by mu Ostravu nezožral a zbytočné otázky naozaj nepotreboval. V duchu sa hneval sám na seba, že češtinu tak hrubo zanedbal, až sa mu niekedy zaplietol jazyk.
Parkovanie obťaleč využil aj druhý raz. Auto odstavil kus od Dolného námestia a prešiel sa starým centrom mesta. Hrubé múry nasiakli teplom a teraz, keď sa slnko naklonilo k západu, ho vypúšťali na zmorených turistov.
Mäsiarstvo našiel na prvýkrát, otvorené bolo do siedmej. Krauz pozrel na hodinky. Skoro osem. Od kamarátov mäsiarov vedel, že upratať predajňu trvá prinajmenšom hodinu, a tak dúfal, že budú ešte tam. Ohol prst a obrúčkou zaklopal na sklo. Ostrý zvuk zarezonoval predajňou a po chvíli zo zadnej miestnosti vykukla hlava.
„Zavreté!!“
„Nie som zákazník!“
Muž neochotne podišiel bližšie a za sebou ťahal metlu omotanú mokrou handrou.
„No!ť“
„Hľadám Vlastimila Milučkého...“
„Čo od neho chceteť“
„Mám pre neho odkaz...“
„To je brácho... poviem mu... choťte zadným vchodom...“
„Kdeť“
Muž hodil rukou.
„Tu vedľa do priechodu... prvé dvere...“ a zmizol.
Krauz poodstúpil. Nad predajňou boli dva rady okien, asi nájomné byty a vchádzalo sa do nich priechodom s veľkým barokovým oblúkom. V najvyššom bode oblúku bol šťukatérsky ozdobený väzák, kameň, otesaný do tvaru klinu, čo rozkladá tlak na obe strany klenby. Múr pokračoval až na koniec ulice, samé okná, samé priechody.
Váhavo vošiel. Teplota prudko poklesla, v priechode bol celodenný tieň a prievan... a príjemné kamenné vlhko. Na pravej strane našiel masívne drevené dvere a za nimi točité schodisko, asi prístup do bytov. Na konci priechodu bol dvor. Krauz zamieril tam, ale skôr ako si stihol prezrieť potencionálnu únikovú trasu, dvere sa otvorili a oslovil ho muž s jazvou na nose.
„Noť Kto steť“
Krauz mu tvrdo pozrel do očí. Červený kapitán. Konečne! Ani nevedel, či sa má tešiť, alebo...
„Krauz! Richard Krauz...“
„Tu nie! Oproti je krčma...“ a zabuchol.
Krauz si sadol k stolu priamo na námestí. Od okoloidúcich ho oddeľovali prenosné črepníky s tujami. Dovnútra nechcel ísť, bolo plno a... okrem toho, nepoznal to tu, radšej zvolil otvorený priestor. Objednal si pivo a čakal. Nie dlho. Stihol si iba uvedomiť, že Milučký ani nebol prekvapený, akoby s jeho návštevou počítal... potom sa zjavil v priechode a opatrne prešiel námestím.
„Dobrá voľba... veľa únikových ciest... to vám chválim...“ a prisadol si. Kývnutím ruky si aj on objednal pivo. Pohodlne sa oprel o operadlo. Poobzeral sa. Aj on mal rád krytý chrbát.
„Volám sa...“
„Viem...“
„Som z...“
„Aj to viem...“
„Prišiel som kvôli...“
„Viem...“
„Tak prečo ste ho zabiliť“
„Boha! Aké rýchle tempo! Takto svižne sme ani my nevypočúvali! Ešte mi povedzte, že už máte všetko spísané a stačí iba podpísať a ideme...“
„Kamť“
„Kamť No... nikam! Myslím, že nepôjdeme nikam a dnes to tu aj ukončíme!“
„A... kedy začnemeť“
„Už ste začali... pane, ani netušíte ako zostra...“
„Odkiaľ o mne vieteť Čakali ste mať“
„Čakal!“
„Kto...ť“
„Takto nie! Takto by to nešlo! Ja vás školiť nebudem... ale... niečo za niečo! Ak sa chcete dozvedieť, musíte aj povedať. O mne vie iba... pár ľudí... kto z nich...“
„Ale ani ja vás nemienim školiť,“ oznámil mu skoro až skormútene Krauz.
Popíjali a sledovali okolie.
„Tento Radegast je celkom slušný... a vychladený...“ prehodil Krauz nenútene.
Profesionálny zabijak sa usmial a kývnutím hlavy tiež pochválil.
„Nazdar, Vlasťo!! Máš jedno miesto voľnéť“
„Pepo... máme rozrobenú debatu... neskôr...“
Pepo zarazene vrátil stoličku späť za stôl a odišiel k vedľajšej partii.
Krauz sa nahol nad stôl. Vlasťo tiež.
„U nás náhodou vykopali truhlu Karola Kloknera, kostolníka od svätej Barbory a... v hlave mal klinec. Hrdzavý. Popýtal som sa po okolí a... keďže všetci ľudia všetko vedia, povedali mi, že keď ste ho mali v rukách vy... naposledy, tak sa ešte leskol novotou.“
Kapitán súhlasne pokýval hlavou. V tvári nemal žiadny výraz. Nudil sa.
„Raninec bol príma chlap...“ prehodil Milučký nenútene, ako keď Krauz chválil pivo.
„Možno Raninec, možno niekto iný...“
„Áno, možno niekto iný. Vždy sa nájde niekto, kto sa ulakomí na tridsať strieborných.“
„Nepochybujem o tom, že informácie si odovzdávate rýchlo, aby nezostarli, lebo s informáciami je to... ako s tým vašim mäsom...“
„Určití vplyvní ľudia by mali záujem o jednu čerstvú, tak povediac priamo z udiarne. Kde je teraz.“
„Ani netuším.“
„Ak mi to poviete, môžem vám dať záruku, že sa vám na dovolenke nič nestane.“
„Aj ja vám dám jednu záruku... asi sa vám v najbližšej dobe niečo stane. Tam dole, poniže námestia je policajná stanica... mám tam jedného dobrého známeho, trochu pupkatý, ale chápavý... poviem mu, čo za sviňa štepená tu seká... svine štepené. Po bývalých eštébákoch teraz idú ako po teplej žemli, myslím, že by ich moje informácie zaujímali...“
„Ani sám tomu neveríte...“
„Myslíte!ť“
„Iste! Keby ste chceli spravodlivosť podľa zákona, založili by ste u vás doma spis, napísali hlásenia a dali to šéfstvu na schválenie a... vyšetrovateľ by začal trestné stíhanie a predvolali by ma a... všetko pekne podľa zákona! Ale... nič ste nenapísali, nikto ma nepredvolal a vaši šéfovia o ničom nevedia, takže... si myslím... že iba blafujete a nikam nepôjdete.“
„Ste informovaný...“
„To by vás nemalo prekvapovať...“
„Neprekvapuje. Iba ma to utvrdzuje v presvedčení, že som urobil dobre, keď som nič nenapísal...“
„Škoda... mohol som vedieť viac...“
„Škoda... ale aj ja by som chcel vedieť viac...“
„Napríkladť“
„Čo vedel Klokner, že musel zomrieťť“
„Áále... tak to je už iná pesnička! Vám nestačí meno tesára s kladivom v ruke, vy chcete aj odhaľovať staré tajomstvá!! Pozrime že! A... prečo by som vám to mal povedaťť“
„Viem, prečo vznikla skupina Spirituál...“
Červený kapitán si oblial sako...
„... viem, kto je Voltér...“
Teraz sa už neoblial, zachoval kamennú tvár a opatrne si odpil.
„... viem, že Kloknera zabila zlatá stredná cesta a... poznám aj... mysterium ferens...“
Pri posledných slovách sa kapitán prudko hodil dopredu a zovrel mu zápästie.
„Drž hubu! Debil...“ poobzeral sa a keď sa uistil, že neupútal pozornosť chlapov od vedľajšieho stola, upokojil sa, pustil zápästie a zamračene sa naklonil bližšie ku Krauzovi.
„Toto nemôžeš vedieť ani od Raninca... kto ťa poslal... je to hrať Máš pre mňa odkaz od generála?“
„Nie, nehrám. Spravodajské hry už vôbec nie. Kto je to generálť“
„Tak... kto ťa poslalť“
„Nikto! Vyšetrujem vraždu Kloknera...“
„Nekecaj!! Prosím ťa!!! To, čo tu drístaš sa nedá zistiť vyšetrovaním... nikto to... nezistí...“
„Niekto predsa len...“
Červený kapitán sa zamyslel. Nerozumel tomu. Teodor ho pred Krauzovým bulldočím zahryznutím varoval a navrhol návrat ku starým kamarátom. Odmietol. Ak poslali tohto mladého, aby ho vystrašil, tak budú veľmi prekvapený, čo s ním spraví! Jedine oni mu mohli prezradiť... najstráženejšie tajomstvo starého režimu, ale... takému mladému zobákovi!ť Čo sa už všetci pomiatliť Alebo... možno... mu to prezradili práve preto, že počítajú s tým, ako skončí... Chcú, aby ho zabil, a potom prídu aj s vyšetrovateľom a... buť spolupráca, alebo doživotné galeje. Kapitán kombinoval. O praktikách svojich bývalých kolegov nemal najmenšie ilúzie. Ale chýbali mu čerstvé informácie o stave organizácie a o aktuálnych zmenách, a tak nevedel nájsť správne riešenie. Jedno však vydedukoval. Mladý sa pýtal na príčinu Kloknerovej smrti, takže všetko mu asi neprezradili. Buť blafuje a ide podľa vopred dohodnutého scenára, alebo to naozaj nevie, takže ho vyškolili iba do presne určenej úrovne. No to nebol generálov rukopis! Generál bol perfekcionalista... ale... možno práve toto je perfektne naplánovaná a načasovaná akcia, ktorej nerozumie iba on sám! A možno... už pracuje aj iná skupina v organizácii a snaží sa generála skompromitovať a odstaviť na vedľajšiu koľaj. Počul, že v Maťarsku to spravili presne tak a šéfa po jednej nevinnej prechádzke do lesa so psíkom už nikdy nikto nenašiel. Psíka áno. Visel na vôdzke pod kŕmidlom pre vtáčiky.
Aj Krauz kombinoval. Vedel trt makový, iba pár výrazov, ktoré iritovali každého, kto o nich vedel. Janetka vedel o zlatej strednej ceste a šepkal tie slová z posledných síl, Raninec iba tušil, o čo ide, a radšej zdrhol na opačný koniec zemegule, tento mu skoro odtrhol ruku... ale kedy už konečne stretne niekoho, kto mu to vysvetlí!? Možno tento... ak to s ním takticky zohrá a vydrží blafovať...
Červený kapitán chcel mať jasno aspoň v jednej veci.
„Ukáž mi služobák...“
Krauz mu ho ukázal a aj zadnú stranu s hodnosťou a menom. Vyzeral ako pravý. Milučký si bol istý, že je pravý, takže toto tu nie je volavka, ale ozajstný Krauz.
„Aj ja som si dal námahu a čo-to som si pozisťoval. Nie som naivný... viem, že vás nikdy nedostanem pred vyšetrovateľa... ale... chcel som vidieť vaše oči, keď vám poviem, že ste obyčajný sprostý vrah a že to už vedia všetci policajti v Našom Meste... a ak nie, tak sa o to po návrate postarám. Alebo... mi poviete, čo je v pozadí a dohodneme sa. Výmenou ponúkam mená... kto vás natrel a čo sa aktuálne deje u nás.“
„Doplatíš na to...“
„Nebojím sa!“
„Zmizni, kým nie sú problémy!“
„Budem ich riešiť, keď prídu...“
„Zlá filozofia! Vieš kedy staval Noe svoju archu? Pred dažďom, pán kolega, pred dažďom!“
„Nie sme kolegovia...“
„Sme, či sa ti to páči, alebo nie! Všetky strigy v rozprávkach žijú celý svoj rozprávkový život s vredom na nose a... myslíš si, že sa im to páčiť Zvykli si... a aj vy si zvyknete! Budú vás s nami spájať ešte najmenej päťdesiat rokov...“ sarkasticky sa rozrehotal.
Krauz chcel zaprotestovať, ale spomenul si na pani Mariku a ostatných. Naozaj to bude dlho trvať, kým im ľudia začnú dôverovať.
„Viem, kde je Raninec a... to je tak asi všetko, čo ponúkam. A ešte jedno... nevzdám to!“ povedal odhodlane.
Červený kapitán ešte chvíľu váhal. Zvažoval všetky pre a proti. Potom unavene precedil pomedzi zuby...
„Vieš, čo ti poviem...ť“


XXXIV

Čašník vyšiel von na terasu a porozhliadol sa. Čerstvo naškrobený golier ho škrtil ako obojok a sako uhľovej farby v tejto horúčave spôsobovalo neuveriteľné utrpenie, okrem toho ho tlačila pravá topánka, aj keď sa leskla novotou ako psí čumák. Vlastne, práve preto! Ale... nemal na výber. Hotel zmenil majiteľa a kto sa chcel udržať v práci musel poslúchať... nie ako za starých čias. Vtedy si v hoteli mohli robiť, čo chceli a aj to robili. Chudáci hostia. Dnes boli páni a... oni museli poslúchať. Aj hostí aj toho debila, čo bol schopný prísť na kontrolu aj o tretej v noci.
Rozhliadol sa a zbadal ho v rohu terasy. Popíjal kávu a čumel na námestie. Terasa bola o dobrý meter nad dlažbou a výhľad bol vynikajúci, hoci... z rohu, kde sedel mu výhľad zakrývali ozdobné kríky v prenosných črepníkoch.
Dokrivkal až k nemu a hoci mal na jazyku... ty debil, máš v recepcii telefón... povedal... pán Zelenka, prepáčte, že vyrušujem, ale máte v recepcii telefón...
Zelenka sa neochotne zodvihol.
„Prosím, pán Zelenka,“ usmiala sa recepčná, hoci ju tlačila idiotská čelenka a nohavičky sa jej zarezávali... no... jednoducho, tiež v tomto neznesiteľnom teple trpela Jóbove muky a najradšej by sa videla niekde pri vode a nie za recepčným pultom.
„Prepnem vás do kabínky, alebo si to vezmete tuť“
„Do kabínky... prosím...“
Vošiel do kabínky a zvesil slúchadlo. Počkal, kým recepčná postláčala tlačidlá a nezabudol sa obzrieť a skontrolovať ju, či nepočúva. Prišli noví hostia a mala inú prácu.
„Prosím, Zelenka...“
„Mám nové pokyny... za každú cenu je treba zabrániť osobnému kontaktu...“
„Práve prebieha. Sedia spolu na pive.“
„Tak potom... ich pozdravujte od tety Kláry...“
„Rozumiem... pošlite mi sledku...“
Muž sa vrátil na terasu a z vnútorného vrecka saka nenápadne vybral divadelný ďalekohľad. Posunul sa na stoličke a cez škáru v kríkoch skontroloval dvoch mužov na opačnom konci námestia. Červený kapitán ho práve zdrapol za ruku a niečo mu syčal do tváre. Teodor sa usmial. Možno ani nebude musieť pozdravovať oboch, možno... to jeden vybaví za neho a druhého... napokon pozdraví, lebo srdečné pozdravy od tety Kláry treba odovzdať vždy a načas. Doposiaľ ich odovzdal vždy a nevidel dôvod, aby sa dnes zachoval inak.


XXXV

„To ostatné sa dozvieš až zajtra. Na...“ podal mu hárok papiera, „...tu máš zakreslenú lesnícku chatu, ako som ti hovoril. Nezabudni... volá sa Letné sídlo... zajtra večer o tomto čase... ak neprídeš sám, budem to vedieť už vopred a už ma nikdy nenájdeš. A nedám ti to. Iba jedna šanca... tak rob, čo ti kážem, lebo... a teraz vypadni, lebo si nebezpečný ako časovaná bomba a...“ zaváhal, „...ja chcem ešte s brachom predávať tlačenku a Peťovi utierať osratý zadok... lebo vlastného nemám a nikdy mať nebudem...“
„Peťovi...ť“
„...tak už choď!!“
Potom... sa stalo niečo zvláštne. Červený kapitán sa navalil na operadlo a dlho sa zahľadel krížom cez námestie smerom k hotelu. Stuhol, zaplatil, nenútene vstal a na rozlúčku povedal.
„Zmizni, bude sa strieľať... jeden z nás to musí prežiť...“ a chystal sa odísť domov.
Krauz nevedel, čo má robiť, toľko nových informácii... Krauz tiež vstal. Červený kapitán si neodpustil pozdrav na rozlúčku.
„...ty idiot! Jak si mladý, tak si sprostý... načo si sem chodilť“
Krauz chvatne prešiel námestím. Na rohu uličky zastal a skontroloval si priestor za sebou. Bol čistý. Ten krpatý šľachovitý mužíček ho naozaj vystrašil. Nechcel sa správať ako paranoik, ale ak má pravdu, tak opatrnosti naozaj nie je za týchto okolností nazvyš! Prebehol uličkou a sadol si do auta. Automaticky naštartoval a... rýchlo vypol motor. Vystúpil a oneskorene skontroloval podvozok. Otvoril aj kapotu. Vrátil sa za volant a už nenaštartoval, ale prestrašene sa schúlil na sedadle a premýšľal.
Napadlo mu iba jedno. To nemôže byť pravda!


XXXVI

Vystúpila skoro posledná. Krásna tridsaťročná žena v rifliach a tričku. Neposlušné čierne vlasy jej padali až na lopatky. Tak si ju pamätal v okne električky. Skoro vôbec sa nezmenila.
Veľkú cestovnú tašku si prehodila cez rameno a kabelku kťčovito zovrela voľnou rukou. Na železničných staniciach sa kradlo aj vo Varšave a bola si istá, že aj tu.
Poobzerala sa, akoby hľadala niekoho, kto by ju mal čakať, ale on vedel, že vie, že ju nikto nesmie čakať. Ani on ju nečakal. Bol schovaný za novinovým stánkom a sledoval ľudí na nástupišti. Ak by zbadal podozrivého chlapa, alebo ženu tmoliacu sa za ňou, celú akciu by odvolal. Do očí sa mu tlačili slzy. Sám nevedel, prečo prišiel. On sám jej dal inštrukcie o najvyššom stupni opatrnosti a... on sám ich prvý porušil. Nedokázal odolať. Toľko rokov! Ale... urobil, čo mohol, aby ju neohrozil. Obliekol si tie najroztrhanejšie nohavice čo našiel... teda tie druhé, čo mu ešte viseli v skrini a dal si najsmradľavejšiu košeľu, čo mal. Druhú v skrini nenašiel a tak ostal v tej, čo nosil stále. V skrini ostala už iba nepoužívaná posteľná bielizeň a veľa uterákov... tiež nepoužívaných. Suseda ich občas preprala a rozvešala na pavlači. Zlatá duša. Chcel sa zamaskovať za bezdomovca, ale keď sa videl v zrkadle uvedomil si, že maskovať sa nemusí. Medzi uterákmi bola pištoľ. Stará Walterka z druhej vojny. Použitá. Nie ako uteráky. keď odchádzal, zvažoval, či... ale napokon sa rozhodol, že nie. Nechal ju v skrini.
Zbehla po schodoch do tunela a on zamieril cez hlavnú halu k východu. Stál od nej iba na pár krokov, ale nespoznala ho. Vzala si taxík a nadiktovala adresu, čo jej dal po telefóne.
Machata si utrel slzu a nastúpil do autobusu.
„Revízia cestovných lístkov... dedo, vy sa nemusíte ľakať, vo vašom veku už máte zadarmo... a občas by ste sa mali umyť! Kvôli tomu smradu vás môžem pokojne vykázať z električky...“
Nikto z okolostojacich netušil, koľko má v skutočnosti rokov, ale revízorov nápad sa im pozdával a vehementne prikyvovali.


XXXVII

Nenaštartoval. Čím dlhšie nad tým rozmýšľal tým viac bol presvedčený, že to tak nemôže nechať. Ak teraz zdrhne, bude to neskôr banovať. Musí... si to premyslieť. Ešte hlbšie sa zanoril do operadla a kombinoval. Zvažoval možnosti a riziká. Už sa stmievalo. Vlastne... už bola tma. Pozrel na hodinky, ale čas už nehral rolu. Išlo o neho. Skontroloval pištoľ a obtiahol. Náboj v komore nosil iba ak cítil, že ide do finále. Bol sám, ale rozhodol sa to risknúť. Možno...
Vystúpil a prešiel tmavou uličkou na námestie. Ľudia ešte pili. Pár ich spievalo. Na mäsiarstve visela ceduľka „Zatvorené“ a tak opatrne vošiel do priechodu. Príjemný chlad sa zmenil na ozajstnú zimu. Prvé dvere na pravo boli zaistené oceľovým pásom a veľkou zámkou. Asi už naozaj zavreli. Potom v pravo točité schody hore alebo rovno dozadu na dvor. Chybu si nemohol dovoliť a prešiel až na dvor. Žiadny múrik, žiadny plot, žiadne záhradky, iba tri poschodia okien. Uzavretý vysoký štvorec. Na prízemí v rohu bolo jedno okno potvorené... v prípade potreby únikový priestor.
Vrátil sa a opatrne vyšiel po schodoch. Vytočili sa na prvé poschodie. Chodba sotva pätnásť metrov. Končila oknom a pod ním bol stolík s kvetmi. Odhad vzdialenosti bol dôležitý, keby bolo treba utekať...
Po oboch stranách iba dvoje dvere. Na prvých dverách veľká mosadzná menovka... Prúcha... oproti Toman... išiel ťalej skoro až k stolíku... V. Milučký... oproti... Krista jeho!!
Dvere s menovkou V. Milučký boli pootvorené. Pohli sa! Neboli iba pootvorené!!! Niekto sa ich zvnútra snažil opatrne privrieť. Chmatol po pištoli a...
Dvere sa rozleteli a noha ho trafila do brucha. Zohol sa a voľnou rukou sa snažil odraziť kopanec a stlmiť následky. Aj tak odletel na stenu oproti a zviezol sa na stolík. Črepníky zarachotili o dlažbu. Muž namieril a vystrelil. Krauz začul tichučké dum a vedľa hlavy mu explodovala omietka. Ešte padal a pod sebou demoloval stolík s kvetmi. Pudovo namieril a vystrelil. Rachot sa v klenbovej chodbe rozliehal ako výbuch v kameňolome. Muž sa trhol a pootočil sa okolo zasiahnutého ramena. Skrčil sa a prebehol na koniec chodby ku schodom. Krauz sa lakťom oprel o stolík a zamieril druhý krát. Muž sa zvrtol a vystrelil. Okno nad Krauzom puklo a iba tichučko zacinkalo. Lakeď sa mu zo stola zošmykol na blate z rozsypaných črepníkov a tvrdo dopadol na kamennú podlahu. Muž zbehol po schodoch. Krauz nelenil, vstal a prebehol do poloviny chodby... a potom mu zaplo! Nábojnica! Za mužom neexplodovala omietka, takže guľka ostala v ňom, ale nábojnica je... medzi kvetmi!! Tu nie si doma!! Kto to bude vysvetľovať miestnym policajtom a... kto ti uveríť!!
Zabrzdil a vrátil sa. Rýchlo podrepol do polohy ako keď padal, napriahol ruku s pištoľou a skontroloval stenu na pravo. Asi sem cvrkla nábojnica a mohla sa skotúľať... asi sem... odhrnul listy dieffenbachie, potom odkopol ficus benjamina a... tu je!! Rýchlo ju vzal a... chcel sa rozbehnúť, ale zvedavosť mu nedala. Špičkou nohy otvoril odchýlené dvere a...
Červený kapitán ležal v chodbe dolu tvárou a okolo hlavy mal krvavé jazierko. Krauz vedel, že nie je šanca. Musela byť prestrelená tepna, alebo hlavná žila a kým príde sanitka...
Rozbehol sa po chodbe. Prúcha práve otváral dvere. Všetky starodávne dvere sa otvárali von. Krauz mu do nich z celej sily kopol. Bola to asi prvá naozaj veľká rana od života, čo Prúcha dostal. Krauz ho počul padať a demolovať zariadenie chodby.
Vybehol z priechodu a prilepil sa na skupinku študentov, čo oslavovali prázdniny a slasti brigády v cudzom meste. Jeden hral na gitare. Všetci spievali. Krauzovi stačilo, že ho previedli cez námestie, potom ich opustil a rozbehol sa svojim smerom.
Stál a pozoroval uličku. Nič podozrivé nevidel a tak sa pohol. Prešiel ju celú. Vrátil sa. Autá okolo jeho žiguliaka nezmenili ani farbu, ani poznávacie značky. Pamätal si ich. Aj tak skontroloval podvozok, rýchlo nastúpil a tento krát už naštartoval. Predpisovou šesťdesiatkou sa previezol mestom. Nepoznal ho a tak sa mu dva krát stalo, že vybehol až na výpadovku. Okamžite sa vrátil a zamotal sa do centra. Viac sledoval spätné zrkadielko, ako cestu pred sebou, ale nikto ho nesledoval. Ak pracujú podľa zaužívaných pravidiel, tak nebezpečenstvo číhalo až na výpadovkách.
Našiel obytnú štvrť s priečnym parkovaním pod stromami. Jazdil tak dlho, až našiel žiguli. Zaparkoval za rohom a vrátil sa peši. Zadná poznávacia značka išla bez problémov iba vidlicovým kľúčom, ale na prednú musel použiť kliešte.
Previezol sa až k rieke a v tme pod stromami si vymenil značky. Odmontoval ozdobné falošné hmlovky z predného nárazníka, zmontoval kožený kryt chladiča a nožom strhol veľkú nálepku zo zadného skla. Odšrauboval aj dlhú anténu s chlpatou opicou zo strelnice. Napokon dal dole aj ozdobné puklice. keď skontroloval zovňajšok svojho nového auta, bolo mu do plaču!
Pozrel si mapu a vyrazil. Išiel na sever. Potom sa zvrtol na západ a dole na juh. Neustále si kontroloval chrbát. Nezachytili ho.
Bolo už hlboko po polnoci, keď prechádzal okolo domu s neposlušným vlčiakom Nerom, ale nemal v úmysle zastaviť a dráždiť ho. Chcel iba vedieť, či tam naokolo neparkuje nejaké cudzie auto. keď sa presvedčil, že vzduch je čistý, vyšiel z mesta a zabočil na poľnú cestu. Zatiahol do kríkov, vypol motor aj svetlá a sedadlo si zložil na ležato. Chvíľu sedel a zhlboka dýchal. Dýchal... dosť dlho. Pravú ruku natiahol pred seba.
Prsty sa ešte chveli.
„A... kurva...“ povedal napokon, čo v ľudskej reči malo znamenať dobrú noc, Riško.


XXXVIII

Prišla na nábrežie a sadla si na tretiu lavičku od zlomeného topoľa. Pôvodne bol veľký, ale asi tým, že bol posledný v rade, sa do neho navážali všetky severné vetry a mohutná koruna nevydržala. Kmeň ostal, bol smiešne hrubý a vysoký a hore vyrastalo pár tenkých halúzok načahujúcich sa k slnku. Za lavičkami nábrežie končilo, začínal tam pás buriny a potom lužný les.
Zapálila si. Trochu sa bála... ale bola odhodlaná. A... tešila sa! Už ho nevidela... sedem rokov! Bože, čo všetko sa zatiaľ zmenilo! Systém, ľudia, politici a... áno!! Aj policajti... už ich nebudú prenasledovať, už budú môcť žiť naplno... už...
Stál za stromom a sledoval ju, ako vypúšťa obláčiky dymu. Bol tam už dlho, aspoň hodinu pred ňou. Prešiel si celú trasu od električky, ktorou musela prejsť aj ona. Všetky skrýše. Neboli tam. Ešte o nej nevedeli. Bude musieť jednať rýchlo, lebo čas je ich nepriateľ. Čas bol ich nepriateľ už... storočia... Tak dlho to trváť Je to možnéť Sám sa musel usmiať!
Čas. To jediné, čo nemal. Cítil to. Dych sa mu krátil, sluch stratil skoro úplne, svaly už neposlúchali a kosti boleli, ale... svoje poslanie splní, lebo všetci jeho predchodcovia ho splnili. Bol o tom presvedčený, že ho splní!
Vykročil k nej. Bol od lavičky sotva pár krokov, keď sa z kríkov ozval lomoz a konáre sa rozostúpili...


XXXIX

„Nechcel som vás budiť...“
„No... si normálny?! Čakali sme ťa až do polnoci a ani potom som nezaspal! Veď vieš, že môžeš zazvoniť kedykoľvek...“
„Adélku som nechcel... budiť...“
„Ja mám uši ako zajac, stačí cink... okrem toho, nemusíš vyzváňať, Nero by ťa prezradil, stačí, aby si sa priblížil k bráne...“
Raňajkovali. Krauz sa im snažil vysvetliť, kde bol celú noc.
„Takže si radšej prespal v auteť“
„Nó...“
Golem sa zazubil.
„A... ako sa má Vierkať“
Vašek sa uchechtol. „Aha! Takže... táák!“
„Nie! Nebol som za ňou!“
„Tak si zbalil novú?“
„Nie! Jednoducho... som sa zdržal a prespal som v aute...“
„Kde si sa zdržalť“
„V meste... túlal som sa po Olom... Zlíne...“
„Olomouci? Ty si bol v Olomouci? Ale nám si povedal, že ideš na nákupy do Zlína!!“
„V Zlíne... som bol...“
„Povedal si, že Olomouc!“
„Nepovedal! Pomýlil som sa...“
„Pomýlil!“
Golem položil vidličku a očistil si o seba dlane, akoby mu chcel naznačiť, že keď zlyhá prvý stupeň výsluchu, nastupuje druhý... výživnejší! Krauz sa odul.
„No... čo je vám!ť Čo ma tu vypočúvate!? Nie ste náhodou fízli!ť Zapáľte si ešte lampu... vy!!“
„Neskáč! Mali sme o teba strach! Neozval si sa až do bieleho rána, tak sa nečuduj!“ zahučal mu Golem do ucha.
Krauz sa schladil. „No... asi máte pravdu... sorry... mal som dať vedieť...“ vstal a s nedojedeným rožkom vyšiel na terasu.
Golem zazrel na Václava. Poskočilo im obočie. Baba v tom asi nebude, naznačil mu Vašek. Má starosti, je nervózny, odpovedal mu Golem. Vašek prikývol. Golem mu to oplatil. Znamenalo to: Ideme na neho!
Vyšli na terasu a Vašek rozložil tri poháriky. Do každého urobil predpisový prstienok a privoňal.
„Na! Nech je ten deň krajší...“ a natiahol ruku.
Všetky tri poháriky sa nad stolom stretli a hodili to tam. Mlčali. Čakali, kým Krauz vzhliadne od omrvinky, čo ho mimoriadne intenzívne zaujala v rohu stola.
„Sme parťáciť“ spýtal sa napokon Vašek, keď to už Krauz nevydržal a vzhliadol.
„Ja viem! Boha! Ale... baba v tom nie je!“
„Máš problém?“ Golem ho nežne objal okolo ramien. Krauz zaskučal.
„Sme!“
„Tak o čo ideš“
„Ja... vás nechcem... vlastne, ani nemôžem to toho zaťahovať! Ide o moje vyšetrovanie u nás doma!“
„A... súvislosti sú tu, u násť“
„No...“
„Takže ty si neprišiel na dovolenkuť“
„Prišiel! Na dovolenku! Na ryby! Na pivo! Ale... akosi...“
„... sa ti to vymklo z rúk, čo? Slopeme slivovicu!“
„... no!! A... ešte aj niečo iné... sa mi vymklo...“
„Tak nás zatiahni... len sa neondej, my sa tu z toho tvojho vyšetrovania nepotento, neboj!“
„Nepotento!“ súhlasil Golem.
Krauz si pretrel jazykom predné zuby a ckol cez medzierku.
„Ako... by... som... vám... to...“
„Česky!“
„Vole!“
„Vidíš, ako pekne si začal! Tak, do toho!!“
„Klucíí...“ zatiahol, „... mám prúser...“
„Chvála bohu! Ja som sa už zľakol, že tohto roku bude nuda...“ zalizoval sa Golem.
„Kuš a nechaj ho...“ zvíjal sa od zvedavosti Vašek.
Krauz sa nadýchol. Kamoši stuhli v očakávaní. Potom sťažka vydýchol.
„Akosi... mi je úzko na duši...“ zastonal Krauz a predviedol im žobravé oči dlhosrstého jazvečíka.
Nechápavo na seba zazreli. Prvý pochopil Vašek.
„Áá... no jasné!!! Máme aj takú meducínu... na všetko dobrú meducínu, aj na dušu... ešte po jednom!“ Vašek rýchlo nalial a chlapi sa rozosmiali.
„Tak sa mi páčiš!“ pochváli ho Golem a chcel ho objať. Krauz sa bleskovo uhol. Mal tréning od Jumba.
„Tak počúvajte... poliši! Chlapci... asi dva týždne dozadu u nás vykopali z hrobu jednu truhlu...“
„Vy Slováci ste boli vždy čudný národ... u nás na Morave ich do hrobov zakopávame...“
„Golem! Kušuj! Nechaj ho už...“ zúril Vašek.
„... a chceli ju premiestniť do iného hrobu, kvôli rekonštrukcii časti cintorína a... truhla sa rozbila a v lebke našli zatlčený klinec.“
„Boha!“
„S ním to asi nemá veľa spoločného, lebo by to nedopustil, keby o tom vedel! Presnejšie... na pitve sme zistili, že chlapíka aj mučili, mal rozdrvené prsty na nohách a pod nechty mu pchali ihly...“
„Kostra bola z čias inkvizícieť“
„Bodaj by, Vaško! Čerstvá... iba sedem rokov stará...“
„Hovädo... ktoť“
Krauz vzhliadol k nebesiam.
„Aha! Vyšetruješ, jasné, ešte nevieš!“
„Viem! Práve, že viem, Vaško!“
„Býva v Olomouci!“ hlesol Vašek.
„Býval! Včera... ho zastrelili...“
„Tyť“ s obavami v hlase zatiahol domáci.
„Nie!“
„Tak v čom je ten tvoj problém��“
„Že mi zabili páchateľa a svedka zároveň... on totiž... vedel o pozadí tej vraždy... fantastické veci, ale nestihol dopovedať...“
„Ty si ho včera našielť Aj... kontaktovalť“
„Nóó...!“
„A... videli ťa s nímť“
„Všetci, celé námestie...“
„Tak počkať! Takto by to nešlo! Povedz nám to pekne po poriadku... ako si ho našielť“
„Chlapci... ja neviem...“
Tentoraz zasiahol Golem.
„Už si sa rozhodol, tak nestrečkuj! My ti môžeme iba pomôcť, určite nie podraziť nohy, je takť“ zazrel na domáceho.
Vaško pomaly prikývol a myslel to úprimne. Krauz musel uznať, že majú pravdu. Boli príliš ťaleko od veci, aby mohli niečo pokaziť. Jedine pomôcť, boli tu doma.
„Tak... teda dobre!“ pokračoval váhavo a s neskrývanou nechuťou, „Ten chlapík robil kostolníka a o jeho pohrebe a príčine smrti som nenašiel žiadny písomný doklad iba ceruzkou urobený zápis v hrobovej knihe. Pochovali ho na starom cintoríne, kde sa už roky nepochováva a nepočítali s tým, že by ho niekto niekedy vykopal. Našiel som pár svedkov u nás doma a všetci sa zhodli na jednom... že ho zabila štátna bezpečnosť...“
„Svine... skurvené... jeden ako druhý...“ uľavil si Golem.
„Aj môj otec bol u nich a...“
„Prepáč Vaško, jeho som nemyslel...“ Golem mávol rukou na zmierenie, ale Vašek pokračoval.
„... odkrútil si skoro tridsať rokov, ale v živote nikoho nezabil... ani len neudrel...“
Krauz mal na jazyku štipľavú poznámku o tom, že rodiny prd vedeli o tom, čo ich tatovia v robote vystrájajú, ale zdržal sa.
„Máš to potvrdené, Riškoť“
„Vaško... príliš veľa svedkov... nezávislých svedkov, čo o sebe nevedeli a nemohli sa dohodnúť. Tri dni pred smrťou kostolníka zbalila štátna a umučili ho na smrť. Ako... to som videl na pitve. Na vlastné oči. Ten chlapík niečo vedel, čo ich strašne zaujímalo. Ide o staré tajomstvo, niečo z histórie, keď tu ešte behali mamuty, alebo niečo podobné...“
„Ty vieš čoť“Krauz zaváhal.
„Iba tuším. U nás mi kolega dohodol stretnutie s jedným z nich... poznal celú kauzu a pošepol mi, že vrahom je chlapík z Olomouca, Vlastimil Milučký. Vtedy mal krycie meno Červený kapitán...“
„To znie ako Pätnásťročný kapitán... nemá aj v tom tvojom príbehu prsty Jules Verneť“ zazubil sa Golem.
„Vylíž si!“ tresol Krauz do stola. „Ja som vedel, že vám nemám nič hovoriť! Neveríte mi! Debili!“
„Veríme!“ chlácholil ho Vašek a Golema zabil zamračeným pohľadom. „Neskáč, Riško! Sám musíš uznať, že to znie ako... z románu!“

Podrobnejšie info
Katalógové číslo
61145
Názov
Červený kapitán
EAN/ISBN
9788080854409
Forma
Pevná s prebalom lesklá
Autor
Dominik Dán
Druh tovaru
Kniha
Rok vydania
2007/11
Edícia
MW
Rozsah
400
Rozmer
130×200×30
Hmotnosť
0,47
Stav
Skladom u dodávateľa
Dostupnosť
Vyexpedujeme do 7 dní
Sadzba DPH
10%
Zľava
13%

Hodnotenia zákazníkov

Podeľ sa s nami o svoj názor a my ťa odmeníme vernostnými bodmi. Pomôžeš iným zákazníkom s kúpou tohto titulu. Chceš viac informácií o našom vernostnom programe?

Najprv sa prihlás, za kvalitnú recenziu a hodnotenie Ťa odmeníme!
4.9 z 5.0
5
114.3%
(7)
4
800.0%
(1)
3
0%
(0)
2
0%
(0)
1
0%
(0)
Tvoje hodnotenie:
Odoslať

Showan 4 z 5
23.10.2016 17:48:46

Prvá kniha, ktorú som od Dominika Dána čítala a musím povedať, že bola úžasná. Určite ma navnadila na čítanie ďalších jeho kníh. Príbeh veľmi dobre opisuje obdobie po nežnej revolúcií. Skeve napísaný dej. Templári a nacisti ako súčať tohoto príbehu boli skvelý. Dúfam, že autor bude v písaní ešte lepší kníh ako bola táto pokračovať aj keď to bude mať asi dosť ťažké pretože latku si nastavil dosť vysoko. Výborná kniha. Vrelo odporúčam každému milovníkovy detektívok.


Petra 5 z 5
30.12.2013 20:08:57

táto knižka bola pre mna od neho prvotinou a musím povedať že na kriminálky som nikdy nebola ale vdaka nej som už prečítala všetky jeho knižky.


Pavol 5 z 5
10.09.2013 01:18:45

Čítam knihy od autora v poradí v akom boli vydané a z doterajších je táto jednoznačne najlepšia. Príbeh sa začne nenápadným a hlavne náhodným vypadnutím mŕtvoly z rakvy a to spustí lavínu udalostí, ktoré detektíva Krauza nezastavia pred ničím a hlavne pred nikým. Neskutočný dej, napínavý, plný nečakaných zvratov. Zaujímavá kniha, ktorá odhalí aj veľa z histórie a teda je aj poučná. A strhujúci záver samozrejme nesmie chýbať. Vrelo odporúčam ;-)


Mišo 5 z 5
21.08.2013 11:28:56

brutalne dobre dielo.


Lenka 5 z 5
11.07.2013 16:03:11

Tak táto kniha ma skutočne dostala. Dokonale opísaný dej, pocity hlavných hrdinov. Tak výnimočne spracované detaily. Čitateľ uverí že tam bol, má pocit že to celé prežil, že bol v koži jedného z detektívov. Pán Dán, klobúk dolu pred Vašim umením. Aj keď mám neutíšiteľný pocit, že on to skutočne prežil a knihy sú jeho denník :)


Rudolf 5 z 5
21.04.2013 20:12:32

Perfertné dielo perfektného spisovateľa.


Casion 5 z 5
10.04.2013 17:02:52

Opäť skvelá kniha od skvelého autora! Okrem toho, že aj v tejto knihe je tak ako v iných od Dominika Dána skvelé napätie a veľmi dobrá zápletka, človek sa všeličo z knihy aj dozvie. Rozoberá sa tu určitá časť dejín a mne osobne sa veľmi páči, ako sa to pekne prepája s dejom.


Zuzana 5 z 5
07.04.2013 21:16:04

Tato kniha ma trochu prekvapila, nakolko som citala uz skoro vsetky od tohto autora. Dovodom je vrazda z obdobia "nadvlady ŠTB", ak to tak mozem povedat. Zaujala ma spojitost templarov s vrazdou, vlastne samotny motiv. V knihe je aj podrobny opis templarov a ich bohatstva. Takze je to nielen detektivka, ale aj trocha historie. Pracu Krauzovi s Chosem chcu samozrejme poriadne okorenit byvali a vlastne aj sucastni clenovia STB, aj ked s inym nazvom. Clovek aby uz aby neveril nikomu......... Super kniha.