Zlé jazyky

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Od toho dňa môj život nabral celkom iný smer. Cítila som sa ako v interaktívnom filme, kde divák sám rozhodne, ako sa má odvíjať dej. Rozhodla som sa, že svojim kolegyniam vložím do rúk diaľkové ovládanie svojho života. Zapojím ich do príbehu takým jedinečným spôsobom, že sa od neho stanú závislými.

Budem síce klamať, ale aspoň nebudem nudná. Všetko, čo pritom poviem, si dôsledne zaznačím, aby som si svoje verzie pamätala. Jedným z predpokladov úspešného klamára je totiž výborná pamäť.

V sobotu popoludní som Romane odovzdala kľúče od bytu. Potkany prežili, dokonca sa mi zdalo, že prestali kýchať. Rybičky spokojne plávali v akváriu a ani kvety nezoschli. Romana mi bola vďačná a za odmenu mi venovala fľašu červeného vína. Otvorila som ju ešte v ten večer pri Netflixe, ale povedala som si, že ju celú nevypijem. Dám si len za jeden pohár, aby som oslávila svoj nový plán. Do zápisníčka dobrých skutkov by som si mohla zapísať prvú, poriadne výraznú čiarku, len som si v tej chvíli nebola istá, či budem v altruizme pokračovať. V hlave sa mi totiž rysoval veľkolepý scenár, ktorý by ma mohol zabaviť na veľmi dlhé obdobie.

Vraví sa, že keď si niečo naozaj praješ, splní sa ti to. Znamenalo by to, že všetko, čo sa mi nesplnilo, som si nepriala naozaj, respektíve som si nebola skutočne istá, či chcem, aby sa tie priania splnili. Občas sa nám totiž stáva, že sa nevieme rozhodnúť, čo by pre nás bolo lepšie. Mám mať deti a s nimi spojený stres a starosti, alebo mám zostať bez záväzkov a užívať si život? Mám zmeniť zamestnanie za náročnejšie a zarábať lepšie, alebo mám radšej zostať vo svojej komfortnej zóne a tešiť sa, že mám pokoj? Mám si vziať hypotéku a zadlžiť sa na tridsať rokov, alebo si mám radšej byt prenajať? Kúpiť či nekúpiť? Zostať či odísť? To be or not to be?

Život je štafeta rozhodnutí. Ten môj bol doteraz v podstate priamočiary. Nastal čas rozvíriť pokojnú hladinu všednosti.

Po týždni, keď som sa už nemusela starať o potkany, som sa konečne pridala ku kolegyniam, aby sme sa spoločne naobedovali. Zašli sme do neďalekej obedovej reštaurácie, ktorú sme familiárne prezývali táckareň. S taniermi plnými rezňov a cestovín sme si posadali za prvý voľný stôl pre šesť osôb. Málokedy sme sa zišli v plnom počte, vždy niektorá z nás chýbala, či už u dôvodu čerpania dovolenky, alebo návštevy lekára.

„Konečne sme tu všetky,“ predniesla som priateľsky. „Už mi tie naše obedy chýbali.“

Alena poznamenala, že aj ona je rada, že som vyriešila rodinné vybavovačky, lebo bezo mňa to vraj nebolo ono. V duchu som sa uškrnula. Vedela som, že klame, moje príhody nikdy nestáli za veľa. Lenže teraz sa malo všetko zmeniť.

Hoci Liliana naposledy spomínala, že so mnou potrebuje prebrať niečo súrne, rozhodla som sa, že ju predbehnem.

„Niekoho mám,“ hlesla som záhadne.

Všetky oči sa do mňa zabodli ako presne namierené šípy. Takúto správu odo mňa nikto nečakal.

„Povedz nám viac, tajnostkárka!“ zvolala nadšene Alena. „Chváľ sa a preháňaj. A rovno vytiahni jeho fotku.“

Na všetko som sa poriadne pripravila. Vedela som, že moje povrchné kolegyne bude zaujímať hlavne to, ako môj nápadník vyzerá. Večer som venovala brázdeniu po Instagrame. Hľadala som mužský profil s viacerými podobizňami tváre aj postavy, niekoho normálneho, žiadneho krásavca ani modela, vonkoncom nie známu osobnosť, ktorú sledujú tisíce ľudí. Po hodinách pátrania som našla profil muža, tridsiatnika vyššej, štíhlej postavy, s tmavými vlasmi, udržiavaného, ale žiadneho narcisa, ktorý by spával v posilňovni. Ten muž, vášnivý lyžiar a turista, mal na profile asi tridsať fotografií, niektoré z lesa a iné zo zasnežených kopcov, no našli sa tu aj fotky v obleku a z kancelárie. Nebol to Slovák, ale Poliak, preto bolo vylúčené, že by ho niektorá z kolegýň absurdnou zhodou náhod mohla poznať. Jedným slovom, bol to ideálny materiál na zneužitie. Smelo som si posťahovala všetky jeho fotky a zapísala som si jeho používateľské meno pre prípad, že by som ho neskôr potrebovala znova vyhľadať. Možno mu tam časom pribudnú ďalšie príspevky, ktoré budem vedieť použiť. Existovala len veľmi malá pravdepodobnosť, že by sa tieto fotky dali nájsť na internete. Pretože, ako dobre vieme, súkromné fotografie zo sociálnych sietí nie je možné nájsť cez Google.

Alenina žiadosť ma preto vôbec neprekvapila. Suverénne som vytiahla mobil a ukázala im fotku svojho údajného priateľa. Usmieval sa na nej ten Poliak, reálnym menom Mateusz, ktorého som si premenovala na Kamila. Môj Kamil mal zdravé biele zuby, ktoré ladili so snehom na kopcoch za ním. Stál na lyžiach, alebo to mohli byť bežky, v každom prípade v tmavomodrej lyžiarskej súprave pôsobil pozitívne a sebavedome. Bola som presvedčená, že takého chlapa by brala každá slobodná žena túžiaca po partnerovi.

„Dobrý!“ uznanlivo pokývala hlavou Vierka. Jej názor však nebol až taký smerodajný, predsa len mala už takmer päťdesiat a bola dvadsať rokov vydatá za svojho pupkatého manžela. Oveľa zvedavejšia som bola na názor dračíc Bianky a Liliany. Tie sa však tvárili neutrálne, akoby mi chceli povedať, že je to oukej, na viac aj tak nemám, tento sa ku mne hodí, len nech si ho pekne držím. Pre kompletnosť informácie sa vyzvedali, čim sa môj nový frajer živí. Aj túto odpoveď som mala pripravenú. Môj priateľ je predajca prémiových vozidiel, dováža ich zo zahraničia, ale na detaily nech sa ma nepýtajú, kto sa v tom má vyznať? Pracuje ako freelancer pre viaceré spoločnosti, teda je na voľnej nohe. Bianku zaujímali jeho majetkové pomery, Lilianu jeho predošlé vzťahy. Anka s Alenou len pozorne počúvali, híkali a uznanlivo pokyvkávali hlavami.

„A to som ti chcela niekoho posunúť,“ oznámila Liliana, „neskoro! Ale to nevadí, ak ti to s Kamilom nevyjde, zoznámim ťa s kamarátom môjho bubeníka. Je trošku nižší a hanblivý, ale myslím si, že by sa k tebe hodil.“

Poďakovala som sa za snahu, ale zatiaľ som spokojná a neplánujem meniť.

Kolegyne odchádzali z obeda šokované, no zároveň spokojné. Predsa len som nebola úplne stratený prípad. Bolo mi jasné, že odteraz ma každý deň čaká úloha pripraviť si novú historku o svojom fiktívnom vzťahu.

Moje dni sa stali oveľa krajšími, keď som žila v predstave, že niekoho mám. Aj keď nebol reálny, ja som mu istú mieru reálnosti dala už len tým, že som o ňom hovorila, ako keby naozaj existoval. Pomyselné zaspávanie v objatí, spoločné raňajky, plánovanie dovolenky... To všetko žilo v mojej fantázii a nikto mi to nemohol zobrať. Hoci sa mi to odohrávalo iba v hlave počas večernej prípravy na ranné fabulovanie, stále to bolo lepšie než nič. Možno by sa takéto niečo dalo prirovnať k správaniu mužov, ktorí chodia na latino tancovať kizombu a bachatu. Hoci nezažívajú pravú intimitu, aspoň sa môžu dotýkať viacerých žien bez toho, aby im niekto strelil facku. Pri tanci ide o konsenzuálne obchytkávanie. Keď žena prijme pozvanie do tanca, robí to s vedomím, že tanečný partner vstúpi do jej intímnej zóny. Nemôže sa potom sťažovať, ak jej dotyčný šliape po prstoch alebo jej nevonia.

Netrvalo dlho a sama som začala veriť tomu, že Kamil existuje. Iste to znie bláznivo, ale občas sa mi zdalo, že cítim závan sprchového gélu, ktorý používa. V kúpeľni som zo žartu zavesila miesto jedného uteráka dva, akoby sme tu skutočne bývali dvaja. Dobre som si pamätala časy, aké to bolo, keď sme s frajerom zdieľali spoločný priestor. Veď to napokon nebolo až tak dávno, aby som zabudla.

Lilianin vzťah s bubeníkom napredoval, všetkým sa zdalo, že je zamilovaná. Odkedy ho poznala, prestala sa hanlivo vyjadrovať na adresu mužov. Už to neboli len zvieratká, jednobunkovce, ktoré myslia len na jednu, nanajvýš dve aktivity. Dokonca sa zdržala komentovania vzhľadu Biankiných fotiek mužov, ktoré jej Bianka ochotne predkladala.

„A tebe sa čo stalo, prosím ťa?“ čudovala sa Alena. „Si akási zasnívaná.“

Alenin nádejný vzťah hneď v začiatku stroskotal na tom, že nový partner poškuľoval po Aleninej šestnásťročnej dcére, ktorá mu bola sympatickejšia než matka. Alena sa chvíľu snažila predstierať, že nič nevidí, no postupne ju to trápilo čoraz viac, až sa rozhodla vykopnúť toho idiota zo svojho života. Všetky sme s ňou súcitili, pretože téma starnutia sa nás ako žien bytostne dotýka, odkedy sme dosiahli dvadsaťpäť rokov veku. My ženy sa stále cítime akési staré, či už dovŕšime tridsať alebo päťdesiat rokov, akoby na nás niekto uvalil kliatbu. Všetko príliš riešime, vek, váhu aj vrásky, a potom, keď sa zbadáme na starých fotografiách, čudujeme sa, ako dobre sme v skutočnosti vyzerali.

„Nič,“ hlesla Liliana. „Som spokojná a šťastná.“

„Tak to má byť,“ chválila ju Anka. „Zaslúžiš si, aby ťa po tých desiatkach sviniarov, ktorí ťa len zneužívali, mal konečne niekto trochu rád.“

Zazdalo sa mi, že Liliane sa tento opis jej doterajšieho fungovania nepáči. Inokedy by iste Anku zahriakla, že ju predsa nikto nevyužíval, šlo o vzájomne dohodnuté výhody medzi dvoma slobodnými dospelými ľuďmi, no dnes zostala záhadne ticho. Akoby jej Anka ani nestála za reakciu. Pokojne jedla svoj obed a občas s láskou fľochla na displej telefónu. Zrejme písal bubeník.

Anka teda upriamila pozornosť na mňa: „A ako to ide tebe, Vanes?“

Na otázku som bola pripravená lepšie ako na vopred oznámené skúšanie z polročného učiva dejepisu.

„Všetko zatiaľ super,“ rapotala som, „ak si teda môžem zaklopať na drevo. Kamil sa veľmi snaží, plánujeme spoločný wellness víkend.“

Bianke sa moje nadšenie akosi nepozdávalo. „Už je to skoro mesiac, odkedy sa poznáte, a stále ťa nenaštval ani neznechutil?“

Sebaisto som pokrútila hlavou: „Nie, ani nie.“