Lásky z karamelu

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Ela mame robila starosti. Počas štúdia na vysokej škole striedala mužov ako ponožky. Ale kedy ich ona nestriedala? Napriek tomu, že Ela bývala na priváte v hlavnom meste, vždy sa našla nejaká dobrá duša, ktorá Alici žalovala. Aj keď Alica dcéru pred cudzími zastávala a slušne ich požiadala, nech sa každý stará o seba, trápila sa. Dohováranie Ele nepomáhalo a ani varovanie, že si pokazí povesť slušného dievčaťa. Alica si spomenula na svoju mladosť. Hoci vtedy spala len s Igorom, aj tak si u okolia poriadne zavarila. Igor mal strašné renomé, a tak ju automaticky zaradili medzi radodajky. A keď neskôr otehotnela...

Ela mamu vždy odbila smiechom.

„Mami, muži boli stvorení na to, aby prinášali ženám potešenie, a ja sa rada nechám potešiť,“ hovorila. „A ak má zlatú kreditku, o to viac.“

Alica bola z jej správania zhrozená. Po kom to dievča je? Keď prišla zo školy domov, zdržiavala sa tam minimum, aj to po celý čas telefonovala. Alica mala chuť vyhodiť jej mobil von oknom. Ela flirtovala s každým jedným mužom. Od škuľavého poštára až po ryšavého trafikanta, od ktorého si kupovala cigarety. Naštvanej mame povedala, že každý dobrý muž si zaslúži kompliment. Vraj sú potom spokojní a šťastní. Alica z toho prístupu spokojná a šťastná nebola. Bála sa, že raz si jej flirtovanie niekto zle vysvetlí. Malú nádej mala v Eme, ktorá s Elou bývala na priváte. Dúfala, že rozumnejšia Ema sestru aspoň trošku postráži. Bola to malá útecha, ale aspoň čosi.

Zato Ema trávila čas doma až priveľmi. Hoci sa s Marekovou smrťou ako-tak vnútorne vyrovnala, nijako sa nesnažila uzatvárať nové priateľstvá.

„Nemôžeš byť stále zavretá medzi štyrmi stenami s knihou v ruke,“ snažila sa jej dohovoriť Alica.

„Mami, mne nič nechýba.“

„Ema, zatváraš sa ako mníška.“

Preriekla sa. Ihneď ju tie slová zamrzeli.

„Prepáč. Ja len, chcela by som, aby si šla von s rovesníkmi. Trebárs aj s Elou.“

„Mami, Elini kamoši mi nevyhovujú. Sú takí, takí,“ hľadala správne slovo, „povrchní.“

Nevedela, čo má na to dcére odpovedať.

Alica sa celé dni venovala práci. Objavila zopár starých receptov a dokázala im vdýchnuť nový život. S niektorými skúsenosťami sa podelila so svojimi cukrárkami, no mnohé inovácie si nechávala pre seba. Ako aj tajomstvo nového karamelového krému, ktorý zdokonaľovala štyri mesiace, kým nebola na sto percent spokojná. Alica zistila, že má čoraz viac času na seba. Dievčatá boli dospelé a už ju nepotrebovali tak ako kedysi. Snažila sa voľný čas aktívne využiť, aby neprepadala ťaživým myšlienkam. Občas šla navštíviť rodičov, ale po niekoľkých minútach si z nej urobili hromozvod a ona nemala chuť počúvať hádky. Jakub bol rozlietaný, ale snažili sa byť aspoň v telefonickom kontakte.

Počas voľna sa bicyklovala a prihlásila sa na jogu. Skvele si tam ponaťahovala telo a prečistila myseľ. Ako každá žena, aj ona milovala šperky, kozmetiku a módu. S Riou chodievali na nákupy väčšinou spoločne a jedna druhú šacovali. Obľúbili si jeden butik v hlavnom meste. Majiteľka bola vydatá za Milánčana. Do obchodíka dovážala kvalitné modely z Talianska. Dala si záležať aj na štýlových doplnkoch. Butik zariadila útulne, ako dámsku obývačku. Alica s Riou sa tam cítili príjemne a zakaždým tam oplieskali kopu peňazí. Ria potrebovala nakupovať vždy, keď sa rozišla s nejakým chlapom, takže tam boli pomerne často. Ria považovala nákupy za najlepšiu a najúčinnejšiu terapiu.

„Pamätaj, žiaden cvokár ťa nevylieči tak rýchlo ako nové topánky alebo šaty,“ hovorievala.

Aj teraz bola v kabínke hádam hodinu a vyskúšala asi všetko, čo v butiku mali. Každú chvíľu vykrikovala na Alicu, čo hovorí na konkrétny model. Ria mala skvelú postavu, vysokú a štíhlu. Pristalo by jej aj vrece. Alica zodvihla prst nahor.

„No tak, nemôžeš na všetko povedať, že mi to pristane. Potom tu miniem celoročnú výplatu.“

„Nemôžem si pomôcť. Naozaj vo všetkom vyzeráš výborne.“

„Tak vyber topku z topiek.“

Ria si skúšala bordové kožené nohavice. Kým sa do nich súkala, Alica si krátila čas. Vzala z malého stolíka módny katalóg. Listovala v ňom novinky nastávajúcej sezóny. Popritom komentovala Riin výber z pohodlného kresla. Vedúca obchodu ich už dobre poznala. Vedela, že vždy v butiku nechajú peknú sumu peňazí.

„Môžem vám, dámy, pripraviť čerstvú kávičku?“

Alica vďačne prikývla. Káva jej urobí dobre. Predavačka sa po chvíľke vrátila s voňavou kávou. Na podnose niesla minerálku so sušienkami. Alica sa poďakovala a zavolala na Riu, aby si pohla, nech káva nevychladne. Vzala do ruky svoju kávu a opatrne do nej dávkovala smotanu.

Do obchodu vošli dvaja zákazníci. Alica ledabolo zdvihla zrak. Všimla si staršieho muža s mladou ženou. Asi otec s dcérou. Pomiešala si kávu a chystala sa z nej upiť.

„Macinko, pozri, to je krásny kašmírový pulóvrik.“

Takže tí dvaja nebudú v príbuzenskom vzťahu, usúdila Alica podľa oslovenia. Piskľavý hlas patril asi dvadsaťročnej platinovej blondínke s ultrakrátkou károvanou sukňou. Tričko sa jej končilo tesne pod prsami a pupok zdobil ligotavý pírsing.

„Chceš ho, pipka?“

Alica sa skoro obarila kávou. Myslela si, že ju klame sluch. Otočila sa za hlasom. Nie, nemýlila sa. Také oči patrili iba jednému človeku. Zato zvyšok akoby patril desiatim. Igor mal hlavu plešatú ako koleno. Spuchnutej tvári dominoval červený nosisko s popraskanými žilkami. Tričko sa mu vyhrnulo nad pupok. V podstate ladil so svojou pipkou. Alica zbadala tučné, ovisnuté, huspeninové brucho. Rýchlo znechutene odvrátila zrak. Neskoro. Igor ju zaregistroval. Prekvapene vyvaľoval oči. Z jeho tváre sa dalo vyčítať, že pátra v pamäti. Mimika svalov sa zrazu zmenila a tvár sa mu rozjasnila. Očividne si spomenul.

„Andrea, je to možné, si to ty?“ vyvalil na ňu pokazený úsmev.

„Teda, ty si ale kus, vôbec si sa nezmenila.“

Nepamätal si ani jej meno. Do tohto človeka bola pred dvadsiatimi rokmi šialene zamilovaná a mala s ním dve deti. Raz dávno Ria spomínala, že počula, ako Igor veľmi pije. Vraj hrá hazardné hry a robí s kradnutými autami. Dokonca, že má na ženy taký diabolský a ničivý vplyv, že neváhajú kvôli nemu všetko opustiť. Ostávali po ňom nešťastné manželstvá a opustené deti. Riu zahriakla, že nechce o ňom vedieť nič, a vonkoncom nemá chuť ho niekedy stretnúť. Nešla ani jeho babke Anne na pohreb, hoci ona naozaj za nič nemohla. Veď ju kedysi pred vlastným vnukom varovala. Obávala sa, že by ho na pohrebe mohla stretnúť. Bála sa zbytočne, lebo jej rodičia tam boli a referovali, že ten hajzeľ babke neprišiel ani na pohreb. Bola by to úplne oprávnená poznámka, ak by sa rodičia nesnažili do nej iba rypnúť a čakať na Alicinu reakciu. Poznámku prešla s kamennou tvárou.

Teraz, po toľkých rokoch, ho stretne vo svojom obľúbenom obchode. Ženy strieda evidentne stále a sú zrejme neustále mladšie.

„S niekým si ma mýlite,“ chladne mu odvrkla, nevšímajúc si jeho uslintaný pohľad.

„Macinko?“

Igor mal s macinkom spoločnú len váhu a možno ešte chlpy v nose.

„Počkaj ma, cicka, stretol som starú známu.“

Cicka poslušne odcupitala a macinko sa poškriabal v rozkroku. Alica ignorovala jeho slová a chcela vyjsť von. V obchode začínalo byť poriadne dusno. Schmatol ju lepkavou upotenou rukou za predlaktie. Prudko sa vytrhla.

„No tak, nebola si taká netýkavka, nepamätáš si ma? Môžem ti osviežiť pamäť.“

Chytil ju za zadok.

„Som Igi.“

Teda z kreténstva nevyrástol a teraz bol kreténom priamoúmerným k svojej váhe. Odstrčila ho a mohol byť rád, že mu nevylepila.

„Poznala som jedného Igora, ale ten mal husté vlasy, štíhle telo a peknú tvár. S vami mal spoločné iba to, že bol také isté hovädo ako vy.“

S Riou sa smiali ešte polhodinu.

„Páni, ale si ho sfúkla. Videla si ten jeho nasprostastý retardovaný pohľad? Vyzeral, ako by mu mala každú chvíľu explodovať tá jeho tupá gebeňa.“

Zaujímavé, ako čas všetko zhojí. Ďakovala Božej prozreteľnosti. V podstate mohla poďakovať aj Igorovi. Nevedela si predstaviť, že by s kusom takého hnoja tvorila rodinu. Chvalabohu, dnes tu neboli dievčatá. Ťažko by im to vysvetlila. Ak by ho uvideli, mysleli by si, že mama musela byť v mladosti riadne retardovaná, keď sa dala oplodniť takému orangutanovi. Na druhej strane, Ema a Ela nepatrili k deťom, ktoré by sa vypytovali, prečo nemajú ocka. Len raz sa Ema spýtala, kto je ich otec. Dávno sa pripravovala na tú otázku, tak ju nezaskočila. Odpovedala stručne a pravdivo.

„Je to človek, ktorý si vás nezaslúži.“

Povrchnejšia Ela sa spýtala: „Ako vyzeral?“

„Bol to najkrajší chlapec v celom okolí. Tie nádherné fialkové oči máte po ňom.“ Len tieto dve vety stačili na vysvetlenie problému ich biologického otca. V podstate viac nebolo čo komentovať.

„Môžem ti povedať, Ria, že aj po rokoch mi to tučné prasa s jeho cickou skazili celý deň.“

„Preboha, hádam nežiarliš?“

„Čo si sa pomiatla? Som naštvaná, že mi tá sliepka vyfúkla ten nádherný kašmírový sveter.“