Keď sa mi sníva, že lietam

Marika Budayová

MAFRA2022/10 SVK Slovensky

Kniha: Keď sa mi sníva, že lietam - 1. vydanie - Marika Budayová
Katalógové číslo: 455946
Ušetríte až 1,44 € z bežnej ceny 10,95
A navyše získate 9 vernostných bodov
9,51
Do Vianoc: ÁNO
Vyexpedujeme do 7 dní
Skladom u dodávateľa

Kniha: Keď sa mi sníva, že lietam

Ema je slobodná duša, ktorá veľmi netúži viazať sa a svoju slobodu si váži. Potom jej však náhodou do života vstúpi Dodo a zem sa zatrasie. Ale vďaka nešťastnej náhode zo vzťahu nakoniec zíde. Neskôr stretne Rada, ktorý by ju spočiatku na rukách nosil. Keď spolu čakajú dieťa, urobí z nej slúžku v dome svojej mamy a riadi aj to, čo si oblečie a s kým sa rozpráva. Dokáže sa Ema vzoprieť a oslobodiť? Nájde skutočnú lásku a otca pre svoju Ninku? Alebo zostane v nerovnom vzťahu, aby „udržala rodinu“?


Úryvok z obsahu knihy ...

Ráno som už takú ružovú náladu nemala. Na letisku som sa prebudila sama. Rado dávno odišiel do práce a nebol tu nikto, kto by ma ubezpečoval, že svokra je šťastná, že som sa sem presťahovala. Aj s dieťaťom. Bola som v cudzom dome s cudzou ženou a nemala som vôbec istotu, či ma tu vôbec chce. Na posteli som sa prevaľovala ešte asi hodinu, kým som si dodala odvahy. Potom som si zobrala kozmetické potreby, čisté oblečenie a opatrne som vykročila k dverám. Pootvorila som ich, poobzerala sa po chodbe a popri stene, ako nejaký zlodej som sa vkradla do kúpeľne. Zamkla som na dva zámky, sadla si na vaňu, vložila tvár do dlaní a ticho sa rozplakala. Nevedela som poriadne, prečo plačem. Jednoducho sa mi chcelo. Po niekoľkých minútach som prestala rumázgať a položila som si otázku „prečo?“. Prečo vlastne revem, keď mám všetko, čo mám mať? Nepripustila som si, že mi je smutno za Radom, za mamkou a že zo svokriných očí mám strach. Pripísala som ten plač tehotenským náladám, dala som si teplú sprchu a obliekla som sa. Potom som sa vybrala na obhliadku kuchyne, lebo mi začalo poriadne škvŕkať v žalúdku a v mojom stave bola pravidelná strava fakt dôležitá.

V kuchyni som našla Radovu mamu. Stála pri sporáku, niečo miešala a počúvala rádio Lux.

Všetky slzy boli vyplakané, veď napokon, bolo to len zo zmeny nálady, a to je vo štvrtom mesiaci bežné. Tak som sa jej veselo pozdravila, že dobré ráno a rada vás vidím.

Nepozrela sa na mňa, len čosi zahundrala. Nevyviedlo ma to z rovnováhy, zapla som varnú kanvicu na harmančekový čaj a do mikrovlnky som strčila veľkú misku s ovsenými vločkami a mliekom. Zazrela na mňa od toho sporáka, alebo sa mi to len zazdalo? Neriešila som to, položila som si raňajky na tácku a odpochodovala som do našej izby. Keď som sa vrátila do kuchyne, že za sebou umyjem, svokra tam už nebola. Doobedie som strávila triedením a ukladaním svojich kníh do tej perfektnej knižnice a prezeraním Radkovho oblečenia.

Práve som premýšľala, že budem musieť ísť niečo uvariť, lebo Rado príde určite hladný, keď som začula rázne zaklopanie na dvere. Vedela som, že je to svokra, pripadalo mi hlúpe, že klope na dvere vo vlastnom dome, a rýchlo som k nim priskočila.

Stála tam, samá milota, empatia a ústretovosť. „Budeš dnes variť?“

„Áno, samozrejme.“

„Tak som si myslela, že by si mohla urobiť fašírky a zemiakovú kašu. Rado to má veľmi rád. Vybrala som už mäso z mrazničky, Rado ho kúpil do zásoby pred tým, než ste prišli. A zemiaky sú v pivnici...“

Nestihla som sa ozvať. „Jasné...“

„A ešte uhorkový šalát so smotanou. Uhorky treba ísť kúpiť. A keď už pôjdeš do obchodu, dones aj chlieb, nejakú šunku a tvaroh. Zajtra budú rezance s tvarohom. A kúsok slaniny.“

„Áno...“

„Zavolaj ma, keď príde Rado a pôjdete jesť. Zatiaľ si pôjdem trochu ľahnúť. Nejako ma rozbolela hlava a aj nohy mi opuchli...“

„Pokojne choďte...“

„A keby si sa veľmi nudila, v sušiarni je bielizeň, treba ju poskladať a ožehliť.“

„Spoľahnite sa,“ povedala som medzitým už zavretým dverám.

Pozerala som na tie dvere s takým nadšením, akoby som práve videla Panenku Máriu, ktorá mi prišla dať svoje požehnanie. Tak predsa len mal Rado pravdu. Je milá, empatická a navyše aj komunikatívna. Nebude to tu vôbec také hrozné. Je len trochu ubolená a potrebuje odpočívať. Vonku fučalo, aj nejaké kvapky dažďa tam padali, ale vôbec mi to nevadilo. Chytro som sa poobliekala, zobrala peňaženku a trielila do obchodu. Predavačka s materským výrazom na tvári sa ma opýtala, či som tu nová, v tejto štvrti sa všetci poznajú. Usmiala som sa, že tu teraz bývam, zaplatila a utekala domov. Na fašírkach som si dala záležať. Boli zlatisté, chrumkavé a voňavé. Do šalátu som pridala trochu cesnaku, tak ako ma to učil Fero, a na zemiakoch som nemala čo pokaziť. Stihla som aj ožehliť bielizeň. Prestierala som stôl, keď som začula vrznutie dverí.

O sekundu bol pri mne. „Láska, čo to tu tak dobre vonia?“

Objala som ho. „Chýbal si mi. Choď sa umyť a zavolaj mamu jesť. Je vo svojej izbe. Bolela ju hlava aj nohy.“

Rado medzitým zavadil pohľadom o kopu čistej bielizne. „Chudera mama, musela sa s tým nadrieť...“

„Neboj, nenadrela sa. Ja som to všetko vyžehlila.“

Rado uznanlivo pokýval hlavou a zmizol z kuchyne. Vrátil sa o dve minúty. „Ešte jej nie je dobre. Bude jesť u seba.“

Nabrala som svokre vrchovatý tanier a Rado jej to odniesol do izby. Potom sa vrátil ku mne. „Tak čo? Pustíme sa do toho?“

Jedli sme, zhovárali sa, potom sme si dali čaj a nakoniec sme zakotvili v našej izbe. Potom to nebolo ani vášnivé, ani divoké. Bolo to také, akože patríme k sebe, čakáme spolu dieťa, máme sa radi a je nám spolu dobre. Že má rád moje vypuklé bruško aj znamienko na spánku a ja že mám rada jeho strnisko a kvapky potu na jeho čele po tom, čo skončíme s milovaním.

Ležali sme v objatí, asi som aj zadriemala, keď sa Rado zrazu zdvihol a zašepkal: „Idem pozrieť mamu.“

Driemoty ma prešli. Zobrala som si Búrlivé výšiny a začala som si čítať. Bol preč dlho. Asi hodinu.

Keď sa vrátil, na tvári mal zvláštny výraz.

„Čo sa deje?“ pohladila som ho po tvári. „Mame je horšie?“

„Nie, hlava ju už nebolí. Len...“

„Čo?“

„Len si nepraje, aby si používala svoju mikrovlnku a kanvicu. Vraj to žerie príliš veľa elektriny.“

Myslela som si, že zle počujem. „Že to príliš veľa žerie?“

„Hej. Máš ohrievať na plyne.“

„Ale plyn je ešte drahší...“ namietla som.

„Jednoducho si to nepraje. Mikrovlnku aj kanvicu máš odniesť do pivnice a ohrievať máš na plyne!“

Videla som, podľa navretej žily na jeho čele, že je naštvaný. Len som ešte nevedela, či na mňa, alebo na mamu.

„A hlava ju už naozaj nebolí. Bolí ju žalúdok! Do toho šalátu si dala cesnak!“

„Och, áno. Aj Fero to tak robí...“

„Ale my to tak nerobíme! Takže už žiaden cesnak!“

Čiže je naštvaný na mňa.

Zatrúbila som na ústup. „Dobre, mikrovlnku a kanvicu odnesiem do pivnice a budem variť bez cesnaku.“

Rado tiež ubral. „Ďakujem, láska. A som rád, že si s mojou mamou rozumieš.“

Nebyť tých spotrebičov a toho nešťastného cesnaku to bol super deň.

Vlastne, mohlo to byť super. Všetko mohlo byť super... Keby každé ráno svokra nezastala pred dverami našej izby a nevydala mi príkazy, čo variť, čo oprať, upratať, poriadiť... Keby k nej Rado každý večer nechodil na porady. Keby sa z nich nevracal nahnevaný, čo som dnes zas zle urobila. Ema, prečo si preliala kvety? Mama ich polieva len raz do týždňa. Ema, prečo si pootvárala všetky okná dokorán? To nič, že si chcela vyvetrať, uniká teplo. Ema, prečo si nezavrela dvere do pivnice? Teraz tu budeme mať myši. Ema, prečo? A Ema, prečo?! Nekričal na mňa, to nie. Len sa ma dookola pýtal „a, Ema, prečo?“

V jeden večer som prechádzala po chodbe do izby, Rado bol práve na koberčeku a ja som začula ten ostrý hlas. „A tamtej tam povedz, že cestoviny boli príliš tvrdé...“

Pohár pretiekol. Keď Rado prišiel do izby, tak som mu povedala, nech jeho mama začne so mnou komunikovať, nech jasne povie, čo si praje a čo nie, nech mi neposiela odkazy a že ma môže pokojne začať oslovovať menom.

„Ty si načúvala,“ vybuchol Rado.

„Nenačúvala som, len som počula. A tie cestoviny boli tak akurát. Variť viem!“

Potom som sa k nemu pritúlila. „Rado, vidíš, že sa snažím, ale nejako to nejde. Nájdime si niečo vlastné. Dve izby nám po narodení Radka aj tak nebudú stačiť. A veľmi by som chcela mať vlastnú kuchyňu.“

Rado sa na mňa pozrel. „Budem o tom uvažovať.“

Ale týmto vyhlásením sa to skončilo. Každý deň sa opakovalo to prekliate „prečo“. Škriepili sme sa, potom sme sa udobrovali a opäť škriepili. Myslím si, že len moja láska k nemu a malému Radkovi ma v tom dome udržali tak dlho.

A hádali sme sa aj kvôli peniazom. Rado urobil každú sobotu obrovský spoločný nákup do chladničky, ja som míňala svoj príjem na každodenné malé nákupy a okrem toho Rado platil mame dve tretiny energií. Koncom mesiaca, keď sme už boli na tom natenko, sa ma Rado pýtal, kam som dala svoje peniaze, a neveril, že mama by odo mňa prijala čo i len euro. Vykričal mi, že nekontrolovateľne míňam. Nevykričala som mu späť, že všetko, čo on kúpi, používa aj jeho mama a že ona vlastne prakticky nekupuje nič. Len som to už s nervami nevydržala a začala som plakať. Rado hneď zmäkol, nevedel, čo má so mnou robiť, a začal ma kolísať v náručí. „Veď ja viem, ja viem, no neplač. Škodí to Radkovi.“

Nabral si kvôli tomu viac fušiek. Aby sme sa mali lepšie. A aby sa mala lepšie jeho mama.

Podrobnejšie info
Katalógové číslo
455946
Názov
Keď sa mi sníva, že lietam
EAN/ISBN
9788082540553
Forma
Brožovaná
Poznámka
1. vydanie
Autor
Marika Budayová
Druh tovaru
Kniha
Rok vydania
2022/10
Edícia
Evitovky
Rozsah
269
Rozmer
170×107×25 mm
Hmotnosť
0,22
Stav
Skladom u dodávateľa
Dostupnosť
Vyexpedujeme do 7 dní
Sadzba DPH
10%
Zľava
13%

Hodnotenia zákazníkov

Podeľ sa s nami o svoj názor a my ťa odmeníme vernostnými bodmi. Pomôžeš iným zákazníkom s kúpou tohto titulu. Chceš viac informácií o našom vernostnom programe?

Najprv sa prihlás, za kvalitnú recenziu a hodnotenie Ťa odmeníme!
Tvoje hodnotenie:
Odoslať
Keď sa mi sníva, že lietam zatiaľ nikto nehodnotil. Podeľte sa s ostatnými o svoj názor! Možno im tak pomôžete pri ich rozhodovaní.