Po funuse

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Zomrel som včera alebo predvčerom. Presne si na to nespomínam. Neviem určiť moment, keď som odišiel. Stalo sa to akosi bezo mňa. Nie je tam čiara, splynulo to v čase... Pod strechou altánku zbadám skupinu šiestich ľudí, sediacich za okrúhlym stolom. Sú oblečení v čiernom, hlavy majú sklopené a v tichosti pozerajú do prázdnych bielych tanierov. Jeden tanier je navyše, asi na niekoho ešte čakajú.

(str. 11)

Môjho švagra som skoro vôbec nepoznala. Neprišiel nám ani na svadbu. S mojím mužom sme ho však boli asi dvakrát pozrieť v nemocnici. Viac som ho nevidela. Mne totiž nerobí dobre, keď som v prítomnosti umierajúcich ľudí. Je mi z toho na odpadnutie. Už len keď sa o tom rozpráva, sa mi zrýchli tep, začnú sa mi potiť ruky a do celého tela dostanem kŕče.

Keď som bola predškoláčka, rada som v záhrade hádzala nášmu psíkovi Nerovi pískajúcu loptičku. Napĺňalo ma nekonečným šťastím vidieť ho, ako mi poslušne nosí naspäť ožužlanú korisť. Dalo sa naň spoľahnúť, bol to dobrý pes.

Jedného dňa ostal pri odhodenej loptičke o čosi dlhšie, ako mal vo zvyku. Najprv som si myslela, že sa len tak hrá, no keď som prišla bližšie, zistila som, že sa mu z pysku derie pena. Nerovo drobné telo bolo v bolestnom kŕči. Mykalo ním, akoby ho kopal elektrický prúd. Bála som sa, že keď sa ho dotknem, začnem sa triasť aj ja. Znehybnela som a pozrela som sa vedľa neho na rozhryzenú gumenú loptičku. Čušala, akoby za to mohla ona.

Stiahlo mi hrdlo. Nevedela som sklopiť viečka, hoci som strašne chcela zatvoriť oči, neprizerať sa. No bola som zvedavá, ako sa to skončí. Každou sekundou som si viac a viac uvedomovala, že jedného dňa takto dopadnú všetci vôkol mňa. Od tej chvíle som bola presvedčená, že za všetky ďalšie úmrtia budem zodpovedná ja.

(str. 53)