Prikladanie slnka

Básnická zbierka od Janka Martona z roku 2021, jeho desiata v poradí.

"V tme, čo oberá nás o svetlá lámp

Sadajú úkradmo k čaši tušu

Bez obáv vyzliekať pravde háb

Ochotní vykostiť pred nami dušu

... Tú vlastnú...

Prazvláštni alchymisti

Snílkovia - sú Realisti!

... Ján Marton?

- je taký istý..."

Sveťo Vladař (spevák skupiny HT)

Ukážky básni z knihy:

Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu

Si ako slnko nad temným

výjavom neurčitej viery.

Rana nad ľavé obočie

môjho zmyslu.

Si Vianocami mojich pohrebov

v gurmánskych papuliach

lásky.

Si batoľa i starena.

Stena prekrásneho výjavu

nad utrpením tmy.

Si premena mojej doby,

môjho rytmu i tónu.

Hlas mojich pochodní,

zrodu i smrti.

Skutočne existuješ.

A to je na tom to najstrašnejšie..

Dlhá a nežne blčanlivá

I.

Chcel by som byť

tvojim pohárom.

Tesne pred pol štvrtou

v ďalšej básni.

Cez okno však len

lámem lúč,

a vravím slnku ešte nezhasni

tú prekliatu vec:

Deň.

II.

Ohnivé dunenie mojich stotín,

iba napája tušenia

a podobne poslednú nádej

na nové ráno a tú istú teba.

Len tak,

akoby bola noc nad čakanie

vzácnejšia.

Dlhá a nežne blčanlivá.

Ako ohne v tvojich studniach.

Je ráno plné okien

Všetko, čo mám,

vo svojej sopke,

sú obrazy. Bez rámov

a ochranných skiel.

Všetko, čo mám,

je ráno,

keď sa nadýchnem vetra,

čo mi posiela tvoje vlasy.

Tvoje ruky. Po vetre

v tom istom obraze bez rámu.

Lebo je ráno

v opuchnutých očiach.

V úsmeve motýľa,

čo sa ukryl do rozprávkovej knihy.

Je ráno teba a mňa.

Sopiek a slnka.

Usmej sa. Hovorím si

a v dlaniach lámem kamene.

Je ráno plné okien

a teba.

Strácam dych a slová.

Znova

v priamom prenose,

keď ti hladím vlasy.

Oknami, čo ostali mi namiesto očí.