Odumiera mi telo.

Nedokážem to zastaviť.

Nemám ani toľko sily, aby som sa pohol. Svaly sa premenili na aminokyseliny, ktoré telo potrebuje, aby prežilo. Kĺby stuhli a pobolievajú ma, lebo sa v nich už netvorí maz. Pod kožou sa mi sťahujú cievy, aby ochránili najdôležitejšie orgány, a to mi v nohách a rukách vyvoláva mravčenie. Ďasná sa zošúverili a zuby sa mi začali kývať.

Koniec je blízko.

Cítim to.

Dýcham rýchlo a plytko. Točí sa mi hlava. Prvýkrát za posledné dni sa mi chce spať. Chcem zaspať a nezobudiť sa.

Už sa nehnevám.

Najprv ma išlo rozdrapiť od hnevu. Celé dni som vrieskal a vykrikoval, aké je to nespravodlivé. Práve keď som sa chystal urobiť dieru do sveta, o všetko ma obral muž so žraločími očami.

Už som to prijal.

Koniec koncov, je to moja chyba. Zišiel som sem dobrovoľne, lebo som sa chcel pochváliť, čo som objavil.