Máša a Lili

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Raz boli Valachovci, samozrejme, že aj s Mášenkou, na návšteve u sestry tety Valachovej. Dáša na obed upiekla také dobré kura, až sa slinky zbiehali. Všetkým. Aj Mášenke.

Keď si všetci posadali za stôl a nedočkavo začali jesť, na Mášenku akoby zabudli. Chodila od jedného k druhému a škrabkajúc ich po nohe prosila, aby jej dali ochutnať. „Mášenka, prestaň,“ napomenul ju prísne ujo Valach. Prešla k tete Valachovej a znova skúšala šťastie. „Toto nemôžeš papať, zlatko. Choď na miesto,“ upozornila ju a rukou ukázala na brlôžok v kúte. Mášenka neposlúchla, ale schovala sa medzi valachov. Škrabkala raz jedného, raz druhého. Kubko si ju nevšímal, pokojne sa napchával a robil sa, že tam nie je. „Naozaj nemôžeš. Toto je ľudské jedlo,“ vysvetľoval Maťko s plnými ústami. „Akí ste všetci bezcitní. Nemôžete jej dať aspoň kúsoček?“ ľutovala ju Dáša a pod stôl potajomky spustila ruku s chutnou chrupavkou pre úbohého psíka. Takto Mášku prikrmovala, až kým ju nezbadala sestra. „Dáša! Nemôžeš ju kŕmiť ľudskou stravou!“ napomenula ju zvýšeným hlasom. „Čo by sa jej z takých malých kúskov mohlo stať? Hlavne, že vy sa napchávate,“ obviňovala ich. „Ona má granulky, my máme mäso,“ vysvetľovala jej sestra. „Veru, ani ja jej neujedám granuly,“ pridal sa Maťko. „Akože čo by sa jej mohlo stať? Keď už nič iné, vieš si predstaviť, ako dokáže psík prdieť z ľudskej stravy?“ pridal sa aj ujo Valach. „No bóóže. Nič iné, iba prdieť?“ zľahčovala ich obavy Dáša. „Ešte ju môže okrem toho poriadne bolieť bruško.“ „A môže aj vracať.“ „Potom ti jej nebude ľúto?“ dohovárali jej spoločne. Aj keď si Dáša myslela, že preháňajú, Mášenku viac nekŕmila. Poobede sa vracali  domov.

„Fúj, cítite ten smrad? To kto bol?“ prvý začal krútiť nosom ujo Valach. „Fúj, už to cítim aj ja. Chalani, to vy?“ teta Valachová si musela otvoriť okienko a vystrčiť hlavu. „Blé, to prdí Máša,“ vyplazoval jazyk Maťko a tiež vystrčil hlavu z okna. „To sa vážne nedá vydržať,“ pridal sa Kubko sťahujúc okienko. „Dokonalá biologická zbraň. Naša Máša by mohla plniť plynové bomby,“ prisvedčil ujo Valach a o chvíľu už šoféroval s hlavou vystrčenou z okna. Ešte šťastie, že práve išli cez dedinu, kde bola znížená rýchlosť. „Dobre, že nejdeme po diaľnici a môžeme sa vetrať,“ tešil sa Jakub. Ujo Valach nič nehovoril, lebo sa bál, aby mu do úst nevletela mucha. Skutočne sa potešil, keď zbadal parkovisko pri ceste. Len čo zastavil, otvorili sa všetky dvere a celá rodina povyskakovala z auta, akoby im išlo o život. Len Mášenka zostala sedieť na sedadle a nestačila sa čudovať, čo to tá jej rodina vyvádza.