Keď diabol svieti na cestu

Na obálke knihy vzadu je napísané. „Tento znepokojujúci román...“. To ho naozaj vystihuje. Okrem tej krimi podstaty otvára aj ďalšie závažné otázky, ktoré sú príznačné aj pre nás na Slovensku. Mladí ľudia akoby nevedeli, čo so sebou. Nevedia si nájsť zmysluplné vyplnenie svojho voľna. Nedomýšľajú dôsledky svojho konania. Andreas a Zipp sú mladí tínedžeri – taká nesúrodá dvojica, ktorí sú stále spolu. Teda okrem času, keď Andreas musí robiť. Zipp nerobí, nie že by nemal robotu, ale sa mu nechce. Nemá však problém míňať Andreasove peniaze. Vozia sa na starom Zippovom aute po meste, peniaze míňajú na pivo a na benzín do auta. Keď sa im minú, tak si ich zaobstarajú. Vyhliadnu si osamelé ženy a okradnú ich o tašku. Taká „nevinná“ tínedžerská zábava. Matky oboch sú presvedčené tom, že ich chlapci nerobia nič nezákonné. Veď predsa všetci mladí ľudia sa nejako zabávajú... Je to na zamyslenie, či rodičia takýmto prístupom skorej nerobia svojim deťom „medvediu“ službu. I keď na druhej strane, sú to už vlastne skoro dospelí ľudia, ktorí sa rodičom nespovedajú a na ich otázky aj tak nepovedia pravdu. Taký bludný kruh, v ktorom sa ocitnú asi všetci rodičia. Chcú veriť že ich deti predsa nerobia nič zlé. Andreasova matka má kamarátku, Irmu. Žije sama, nechce nikoho a nič, len svoj pokoj. Od malého dieťaťa si nesie so sebou veľkú traumu. Rodičia ju prehliadali, nikdy nikde nezapadla aj pre svoj robustný zjav a toto všetko si so sebou nesie celý život. Je duševne chorá. Jej postava je veľmi pekne vykreslená, plasticky. Autorka v knihe venuje priestor jej myšlienkovým pochodom a tomu, ako sa na jednotlivé udalosti pozerá. Andreas a Zipp raz pri prepade mladej ženy, ktorá tiská pred sebou kočík, to riadne preženú. Vytrhnú jej kabelku a ona v šoku sa za nimi rozbehne a dieťa jej pri tom vypadne z kočíka. Udrie si hlavu a na druhý deň zomiera na následky vnútorného krvácania. Keď sa to chlapci dozvedia, dosť ich to zasiahne, ale načo púšťala kočík? Je to predsa jej chyba. Nedomýšľajú svoje konanie. Až sa im to raz stane osudným. Krúžia nočnými ulicami a hľadajú ľahký zdroj príjmov. Narazia na osamelú Irmu, ktorá sa vracia sama domov z divadla, kde bola s Andreasovou mamou. Nepoznajú ju. Sledujú ju k jej domu. Zipp ostane von a Andreas ide dnu. Stane sa však to, čo nik nečakal. Irma sa bráni a Andreas nešťastne spadne do pivnice, pričom si zlomí väz. Ostane ochrnutý, nemôže sa hýbať a je väzňom duševne chorej ženy, ktorú konečne niekto „potrebuje“. Zipp má strach, stratil sa mu kamarát, ale bojí sa to oznámiť polícii, aby nevyšlo na povrch, čo robili v dome starej ženy. Andreasova matka nahlási na políciu strateného syna, kde medzitým prišla aj mladá matka, ktorej zomrelo dieťa. Na otázku policajtov, prečo neprišla hneď mala zaujímavú odpoveď asi v tom zmysle: Načo? Aj tak by ste nikoho nechytili a založili to. Úľava, alebo znepokojenie, že nielen u nás je to tak? Ale na druhej strane aj tu sú zákony „nedokonalé“. Lebo nešlo predsa o zabitie. Šlo „len o jednoduchú krádež“. Ani sa jej nedotkli. Potom chápete skepsu ľudí. Andreas medzitým zomiera kruto a pomaly, ale jeho koniec je naozaj drsný. Zomiera aj Irma – sama sa rozhodne pre dobrovoľnú smrť. Zipp zmizne. Nechcem priveľmi opisovať dej – prečítajte si knihu. Opisuje aj otázku homosexuality a čo to robí s ľuďmi, keď ju musia skrývať a hľadajú si pred ostatnými „alibi“. A čo to robí s týmu druhými, keď sa to dozvedia. Načne sa aj téma rasizmu. Ale takého zaujímavého. Nenašla som si v knihe nejakého naozaj kladného hrdinu. Ešte snáď dvaja policajti, ale tí celkom do tej „kategórie“ mi nepasovali. Postavy autorka veľmi pekne vykreslila. Po dočítaní ostala vo mne taká otázka: Čo sa to deje v našich uliciach, okolo nás? Koľko ľudí, ktorých stretávame si v sebe nesie nejakú traumu? Ale z knihy ide aj závan beznádeje a akejsi rezignácie. Nečíta sa ľahko, ale nie pre to, ako je napísaná. Je to tým obsahom, ktorý je naozaj znepokojujúci. Odporúčam prečítať.