Zatmenie mysle

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Kapitola 1

„Ahoj,“ vložila som svoju dlaň do Lukášovej a vtiahla ho k sebe na izbu. Dívala som sa mu do očí a na chvíľu mi napadlo, či je viac stratený on, alebo ja.
„Ahoj Linda,“ keď si priložil svoje pery k mojim, vedela som, že nie je stratený.
Pobozkal ma.
Priložil si pery na moje a úplne pomaly, letmo sa ich dotkol. Voňal rovnako, ako som si pamätala a nebol stratený, pretože keď mi tú pusu dával, tak si ma pritiahol k sebe. Cítila som, že je vzrušený. A cítila som aj to, ako mi srdce začalo biť medzi nohami.
„Nemám poháre. Nevadí?“ usmiala som sa a sadla si do tureckého sedu priamo medzi jeho nohy.
Vzal fľašu a otvoril ju.
Lakťom som sa opierala o jeho pravé stehno a dívala sa mu striedavo raz do očí, raz na jeho ruky.
„A teraz čo?“ podal mi fľašu írskej.
Pokrčila som plecia a vzala mu ju.
„Nič,“ priložila som si ju k perám a odpila z nej. Potom som mu ju podala a kývla hlavou, aby urobil to isté.
Podávali sme si ju v určitých intervaloch, ktoré sme predlžovali, aby sme dokázali vnímať jeden druhého a všetko, čo sa s nami deje. Čo najdlhšie.
„Vždy si dávaš veľký pozor na to, čo kde povieš? Potom musíš byť stále v strehu.“
Položila som fľašu na zem a on sa dotkol dlaňou mojich vlasov. Vzal si ich medzi svoje prsty a dotkol sa mi tváre a krku.
„Väčšinou!“ napätie, ktoré medzi nami vibrovalo sa dalo krájať.
Vnímala som ho celým telom. Tú zúrivosť a oheň, ktorý prúdil mojimi žilami a prenikal do každej bunky môjho tela. Cítila som hlbokú sexuálnu príťažlivosť v čistej forme, ktorá sa predierala von cez moje oči.
„Nemyslíš, žeby bolo uvoľňujúce, keby si sa prestal ovládať?“ dvihla som hlavu a pozrela sa mu do tváre.
Vytiahol obočie a ja som rýchlo dopovedala to, čo som začala.
„Zaťažuješ sa tým. Svoju myseľ, aj telo. Nemôžeš vždy fungovať na dvesto percent. Je to oslobodzujúce, ak sa naučíš naraz vysloviť všetko.“
„Neviem, neskúsil som.“
Natiahol sa za fľašou a odpil si z nej. Oči sa mi leskli. Na perách som mala hlúpy úsmev, ale vôbec mi to nevadilo.
„Skús to niekedy. Nemôžeš žiť v obale. Nemusíš hneď všetko a priamo. Skús to najprv s obyčajnými vecami a stoj si za tým. Začni s ľuďmi, ktorí sú ti aj tak ukradnutí.“
Usmial sa a prešiel rukami po mojich vlasoch. Zahmlievalo sa mi pred očami a celá som sa striasla.
Úplne.
„Zahráme sa vadí, nevadí?“ opýtala som sa ho.
„Akože nejaký tréning?“ zasmial sa.
Prikývla som.
„Moje pravidlá. Povieme si témy. Práca, jedlo, túžba, myseľ. Ak vadí, napríklad myseľ, posunieme sa na tému, ktorá nevadí. Kladieme si otázky a odpovedáme, ale bez uváženia a ak zvládneme tie, ktoré nevadili, budeme sa vracať späť k tým, ktoré vadili. Podstatné je, aby sme odpovedali. Bez uváženia.“
Priložil si špičku ukazováka na moje pery, prešiel mi ním po nich a vsunul mi ho do pusy. Odvrátila som oči a vysunula svoj jazyk tak, aby som ním dokázala obopnúť špičku jeho prsta, ktorým sa dotýkal mojich pier. Prešla som po ňom a vzala ho medzi pery.
„OK, chcem to zažiť, ale moje pravidlá doplníme tiež. Ak niekto posunie tému, čiže neodpovedá, tak si vyzlečie to, čo mu ten druhý povie.“
Odpila som si a prikývla.
Ešte stále som sedela v tureckom sede na zemi. Medzi jeho nohami. Ale to, že sa mi neustále hrabal vo vlasoch, spôsobovalo, že som vyzerala ako nejaká psychopatka. Blbý úsmev, tik a všade husia koža. Medzi nohami som mala mokro a napriek tomu, že som sa Lukáša vôbec nedotkla, vnímala som, že mal navreté nohavice. Ruka sa mi šmykla po jeho stehne, ale vždy, keď sa takmer dostala na miesto, ktoré bolo na prasknutie, som ju siahla späť.
„Čo by si vynechal?“ opýtala som sa ho.
„Prácu.“
„Dobre. Ty prácu a ja city.“
„Aj túžba je cit.“
Prešiel rukou po mojom krku. Zatiahol ma za vlasy, aby som zaklonila hlavu, a druhá ruka sa mu posunula cez môj krk až pod košeľu. Posúval ju, kým sa mi nedotkol bradaviek. Ak by som vtedy mohla, tak ho pohľadom zničím. Doslova! Ale odolávala som.
„Pocit. Túžba je pocit! A city nemiešame, máme dohodu!“
Usmiala som sa a on ma pustil. Prešla som mu svojimi prstami po perách a podala mu fľašu, ktorú sme bez slov dopili. Raz odpil on, raz ja, až kým neostala prázdna.