Dva plus dva

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

„Dáš si...?“
„Dám,“ odvetila som a bolo mi jedno, čo prinesú.
Campari sóda.
Ako budem šoférovať domov? Neviem. Budem vôbec šoférovať? Neviem. Chcem piť campari? Neviem. Chcem vedieť, prečo tu sedím? Neviem.
Štrngli sme si. Znelo to tak priateľsky, nenásilne. Ako keď sa stretnú starí kamaráti.
Vlastne viem.
„Michael.“
„Áno.“
„My spolu chodíme či už nie?“
Posúval prázdny pohár po stole. Šuch sem, šuch tam.
„Ja si myslím, že keď sa dvaja šesť či koľko týždňov nestretnú, tak už spolu nechodia.“
„Ešte jedno,“ zakričala som miesto odpovede na čašníka.
„Dve,“ zahulákal Michael.
Šokovalo ma, ako dobre vyzerá.
Tento chlap mi patril? Alkohol sa mi rozširoval pomaličky v žilách a pocítila som slabosť v rukách.
Po druhom v nohách.
Mala som približne sto hlúpych a sto fakt pádnych otázok. No len som sa naňho dívala. A on na mňa. Ja naňho. On na mňa.
Čašník nám zmätene niesol tretiu rundu a položil ju na naleštený stôl.
Však teda niečo poviem. Nezáväzné.
„Ako v robote?“ vybafol zrazu a predbehol ma.
„Fasa.“
„A čo, už máš niekoho? Kto sa nebojí záväzkov?“
„A ty?“
„Prvý som sa pýtal.“
„Nemám.“
„Ani rozrobeného?“
Campari vo mne sa veselo smialo. Ja som sa smiala retardovane.
„Ani.“
„Ani ja.“
Opäť sme sa odmlčali a pohltila nás komorná vrava dvojíc sediacich okolo. Evidentne si mali čo povedať a nebáli sa to vysloviť. Šťastní ľudia.
Budeme spolu?
Dokážeš byť aj normálnym partnerom alebo len zúrivým otcom?
Zabojujeme?
Máme o čo?
Chceš ma ešte?