Silo

Upozornenie: Kto trpí klaustrofóbiou, nech sa radšej do čítania nepúšťa. Dej sa totiž odohráva v prevažnej miere v sile – betónovej, valcovitej stavbe, ktorá má 144 poschodí a nad zemou v jedovatom ovzduší trčí len malá časť s kamerami, ktoré snímajú okolie. Silom sa ako dopravná tepna vinie kovové schodište, spájajúce poschodia. Vrchnú tretinu obývali tí, ktorí silo riadili (aspoň to tak vyzeralo), spodok sila - to boli hlbiny, kde sa vyrábala elektrina, ťažila sa ropa, hučali tam stroje – a väčšinou tam posielali „nepohodlných“ ľudí. Na 34. poschodí bolo oddelenie IT – dalo by sa povedať štát v štáte, ktorého šéf vlastne riadil celé silo. Sem nesmeli ľudia len tak vstupovať, nik nevedel čo vlastne robia. Bolo to oddelenie s počítačmi a servermi. Bol tu ešte šerif a starostka. Život ľudí sa tu riadil prísnymi pravidlami – nemohli mať všetci deti, len tí, čo vyhrali lotériu, každé zamestnanie malo svoje farby kombinéz, ľudia mali „tiene“- mladých, ktorí ich nasledovali na každom kroku a učili sa od nich, v sile neboli knihy, mŕtvy sa pochovávali do záhrad pod rastliny aby ich vyživovali, elektrinou sa šetrilo, priestorov bolo málo, o niektorých veciach bolo zakázané hovoriť. Dôležité pre dej sú práve tie kamery, ktoré boli na vrchole sila – nepohodlných ľudí, ktorí sa priveľa vypytovali, alebo šírili reči, ktoré boli zakázané – tak tých poslali na povrch ich vyčistiť od špiny... Človeka obliekli do ochranného odevu a všetci umierali v jedovatom ovzduší. Nik sa nevrátil. Tak dopadol aj šerif Holston, ktorý sa tam vybral dobrovoľne za svojou ženou. Jej mŕtvolu totiž videl na obrazovke. Keď šerif zomiera vedľa nej, starostka začína hľadať jeho nástupcu. A tak prídu na Jules – ženu, ktorá sa dobrovoľne vzdala „pohodlia“ vrchných poschodí a odsťahovala sa na dno sila, kde sa z nej stala jedným z najlepších mechanikov. Starostka so zástupcom šerifa sa vydá na úmornú cestu dolu, ktorá im trvá tri dni. Pri tom po ceste na 34. poschodí navštívi šéfa IT Bernarda, ktorého chce oboznámiť so svojou voľbou na šerifa, aby jej podpísal na to papier. Tu naráža na tvrdý odpor, lebo Bernard Jules nechce. Starostka na tom trvá a postupuje do hlbín... Pri ceste späť starostku otrávia vodou. Jules sa stane šerifkou, ale len na kratučký čas – Bernard si nájde dôvod a pošle ju čistiť kamery. Totiž okrem toho, že je šikovná, je aj veľmi bystrá a pozisťuje veci, o ktorých vôbec nemala vedieť . Lenže aj vďaka svojim priateľom z hlbín čistenie prežije a dostane sa do iného sila, ktoré je však mŕtve. Zápach a mŕtvoly na každom kroku ju nútia zostúpiť hlboko do jeho útrob. A tu naráža na chlapa – Sama, ktorý tu žije od dieťaťa. Jules vie veľa vecí, vie o klamstvách, ktorými ich kŕmilo IT oddelenie a preto sa chce vrátiť do svojho sila a povedať ľuďom pravdu. Medzitým v jej sile vypukne povstanie, ako dôsledok toho, že ju poslali na smrť. Ľudia nevedia o existencií ďalších síl, nevedia, že to nejaký šialenec ich zavrel ako pokusné králiky, zatiaľ čo Zem sa stala mŕtvou, jedovatou pustatinou. Jules sa vracia do sila na veľké prekvapenie ľudí , ktorí medzitým pošlú čistiť Bernarda. Ten to odmieta a tak zhorí v pretlakovej komore. Jules však čaká, že čistiť by mal niekto iný a snaží sa ho zachrániť. Jej život je ohrozený, ale dostane sa z toho, aby sa stala starostkou. Ale kladie si podmienky. Už nikdy viac žiadne klamstvá. Asi najviac sa mi v knihe páčila časť (od kapitoly 64), kde Jules zostupuje v cudzom sile na jeho zaplavené dno... Tu sa spisovateľ naozaj vyhral s malými priestormi, chladnou vodou, temnotou, plávajúcimi mŕtvolami a pocitmi. Veľmi pekne je opísané schodisko sila, ktoré ako keby si žilo vlastný život s pohybujúcimi sa a vzájomne sa vyhýbajúcimi ľuďmi, chvením sa kovových schodíkov, vyhladeným zábradlím od tisícok rúk a útržkami slov a šepotom, ktorý sa stráca v šachte. V deji majú svoje miesto aj knihy a pekná myšlienka: Pre koho budú knihy, keď tu nebude ani jeden človek? A našlo by sa toho viac – zvyk pri pohreboch rozdávať paradajky a za mŕtvym do jamy hádzať zvyšky z nich, ako sa ľudia po „čistení“ kamier húfne ponáhľali schodiskom nahor, aby sa mohli pozrieť na čistý obraz zlovestne vyzerajúcej Zeme... Pekne, plasticky sú vykreslené hlavné postavy, ich charaktery aj vzťahy. Škoda len, že spisovateľ „nezabŕdol“ trošku viac do života ľudí v sile, je to spomínané len tak okrajovo. A samozrejme hlavnú úlohu tu hrá moc a zvrátenosť niektorých ľudí, ktorí v duchu moci, ktorú získali a nejakého „vyššieho blaha a ideí zachovať ľudstvo“ pre ľudí, robia z väčšiny pokusné morčatá a žijú na ich úkor. Ich myšlienky na zachovanie ľudstva boli v podstate rozumné a dobré, ale spôsob akým to dosahovali už nie. Nejasný pre mňa bol aj dôvod, prečo tak Zem skončila. Zničili sme si ju sami ľudia? Výborná kniha. Čakala som, že sa bude podobať Metru, ale nie. Je to originál každým kúskom, ktorý si milovníci tohto žánru určite vychutnáme a možno kniha získa aj ďalších priaznivcov do našich radov.