Môj krutý princ

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Prvá kapitola 
Bavorské Alpy, 1816 
Keď jej ďalšia strela zahvízdala okolo ramena, vrhla sa za najbližší strom. Načo si sem prišla? pomyslela si. Si rovnako šialená ako on! Mala však inú voľbu? Bola jediným blízkym človekom, ktorý mu ostal, a ak mu nepomôže ona, tak kto? 
Les okolo nej sa ozýval výstrelmi a zlostnými povelmi mužov v čiernych uniformách, ktorí sa za ňou hlučne vyvalili z waldfortského hradu v tom okamihu, ako ju zbadali. Emily Harperová sa dychčiac pritisla chrbtom o kmeň stromu a čakala na ďalšiu príležitosť, aby sa mohla pustiť do behu. 
Niekoľko týždňov ostražito sledovala z diaľky svojho človeka, ale keď jej zmizol v zlovestnej pevnosti vysoko v horách, mohla sa iba skrývať v jej okolí a čakať, kým ho zahliadne. Po celý čas premýšľala, ako ho vylákať von. Ale potom ju zbadal jeden zo strážcov pevnosti a jej pokusu o Drakeovu záchranu bol koniec. 
Teraz! Znovu sa rozbehla nadol jeleňou prťou s vejúcim hnedým vlneným plášťom za sebou, do chrbta jej pri každom kroku narážal luk a tulec. Zlaté šípy slnečného svetla prepichovali zelené šero lesa, akoby jej anjeli svojimi kopijami ukazovali cestu. Obozretne si hľadela pod nohy pred každým ďalším krokom na tejto drsnej, hrboľatej pôde. Na prudkom svahu sa šmykla a takmer spadla, no zachytila sa o pokrútený koreň stromu, obrastajúci jeden z balvanov ako kostnatá ruka, a hnala sa ďalej. 
Usporiadali na ňu hon. 
Pulz jej divoko bubnoval v ušiach, nohy však nehlučne dopadali na mäkkú vrstvu ihličia nastlatého na lesnej pôde. Nemala čas zastaviť sa a spočítať, koľko cudzích žoldnierov ju naháňa, mnohí pešo, iní na koňoch. 
A niektorí so psami. 
Ak spoločnosť niekedy pochybovala o tom, že elitný prometeovský spolok skutočne existuje, prítomnosť jej strážcov bola v tejto chvíli viac ako presvedčivá. 
Len čo zbadali Emily, húfy žoldnierov sa vyvalili spoza múrov odľahlého bavorského hradu, kde sa práve konalo tajné stretnutie najbohatších a najmocnejších mužov Európy. Ak by nemali za lubom niečo zločinné, načo potrebovali všetky tieto ozbrojené stráže, ktoré mali udržať možných návštevníkov z dosahu? 
Emily boli úplne ľahostajné plány o zavedení celosvetovej tyranie, ktoré snovali urodzení okultní sprisahanci vo svojej nekonečnej honbe za mocou. Vydala sa sem s jediným cieľom: priviesť Drakea domov. On sem nepatrí, bez ohľadu na to, čo povedal, a hoci ju najatí vrahovia teraz hnali dolu kopcom, prisahala si, že naň vylezie znova. Odmietala si priznať neúspech, odmietala sa Drakea vzdať. Jej milovaný blázon ju potrebuje – či si to uvedomuje alebo nie. Nech to zaberie času, koľko chce, neodíde bez neho. On ju neopustil kedysi dávno, v najťažších chvíľach, teraz teda prišiel čas vrátiť mu dlh. 
Drake bol vo väčších problémoch, ako si vôbec uvedomoval. Chceli ho zabiť nielen jeho nepriatelia, ale teraz dokonca i jeho priatelia. 
„Dort! Dort ist er! Tam je!“ 
„Là-bas! Tam!“ 
Dočerta. Zachmúrila sa, keď jej ďalšia strela preletela tesne nad hlavou, a zaryla sa do kôry stromu pred ňou. Zbadali ju. 
Uskočila za starý brest, zlostne sa obzrela a sňala z pleca luk. Plynulo doň vložila šíp, akoby jej zbraň sama viedla ruku. Vyčkávala na vhodnú chvíľu. V mysli jej pritom vírili spomienky na dlhé hodiny, keď sa v detstve hrali s Drakeom na schovávačku na panstve jeho rodiny. Ako divosi sa naháňali v lesoch v odľahlej časti Westwood Manor: hlučný dedičný gróf a neskrotná hájnikova dcéra. 
Takéto hry v nich podporovali súťaživosť, v pretekoch sa usilovali za každú cenu poraziť jeden druhého, dokázať väčšiu odvahu: hojdali sa na konároch stromov, prechádzali po spadnutých kmeňoch ako po mostoch cez hlboké rokliny na pozemkoch grófstva, kadiaľ zurčal potok. Kto ľahšie preskočí kameň, kto ďalej dohodí vetvou namiesto oštepu? Nastavovali pasce na králiky, ale potom nemali srdce odniesť zvieratká do grófskej kuchyne, a radšej ich pustili. A za letných popoludní takisto chytali a púšťali na slobodu žaby. 
Ale potom prišiel verbovač, ten obrovský, mlčanlivý Škót menom Virgil, a vybral si Drakea pre Rád svätého Michala archanjela. Jeho rodičia súhlasili s touto tajnou dohodou, ktorú kedysi dávno pred stáročiami uzavreli Drakeovi predkovia, križiacki rytieri. Kým Drake s rodičovským požehnaním odišiel do tajomnej polovojenskej školy v Škótsku, pochválil sa jej, že jedného dňa bude najlepším bojovníkom Rádu. 
Za svoju pýchu od nej utŕžil kopanec do holene, ale keď na druhý deň prišla na ich miesto a nebol tam nik, s kým by sa hrala, takmer si oči vyplakala. Ostala jej len zvláštna spoločnosť zranených divých zvierat, ktorým navracala zdravie, a ony sa postupne stávali jej domácimi miláčikmi. 
Časom si zvykla byť sama, kým Drake neochvejne smeroval k svojmu cieľu. 
Z hlučného čiernovlasého chlapca rýchlo vyrástol neuveriteľne pekný mladý muž, ktorý jej už nesmel prezradiť, kam ide, keď ho Rád poslal na niektorú z dlhých a nebezpečných misií. 
A potom minulý rok, v najtemnejší deň jej života, dostali od Rádu správu, že zmizol. 
Emily sa chrbtom pritisla o široký kmeň stromu a načúvala, ako sa jej prenasledovatelia približujú. 
Azda by som sa im mala dať chytiť. 
Možno by ju odviedli do hradu, bližšie k Drakeovi. Ale vzápätí tú myšlienku zapudila. Priveľmi riskantné. Emily sa nenarodila ako šľachtičná, a rozzúrení nepriateľskí muži ako títo boli známi hrubým zneužívaním neurodzených žien. Dala by za Drakea život, ale nijaký prometeovský ničomník jej nesmel siahnuť na česť. 
Prenasledovatelia postupovali, blížiac sa medzi stromami, a Emily vystrelila šíp za nich do lesa. Chcela ich zmiasť. Okamžite sa rozbehli za zvukom. Vytiahla ďalší šíp a opäť vystrelila tým istým smerom. Žoldnieri vyrazili za ním, aby vystopovali zdroj hluku. Len čo odišli, prehodila si luk cez plece a vyrazila opačným smerom. 
Ďaleko pred ňou sa zaligotal odblesk slnka v horskom potoku, kde zvykla loviť ryby. Skákala zo skaly na skalu, aby cezeň prešla, no keď zrazu začula, že jej je na stope viac mužov ako doteraz, vedela, že prišiel čas ukryť sa. Pohľad jej utkvel na maličkej jaskynke alebo skôr dutine medzi skalami. Pravdepodobne to bol líščí brloh. Prezrela si ho a usúdila, že je dosť drobná, aby sa zmestila do úzkeho otvoru – a dosť zúfalá, aby to vôbec skúsila. Rýchlo ako mačka prebehla po úzkom brehu nad krištáľovým prúdom. Bol to iba pruh bahnitej pôdy s hromadou balvanov, ktorý sa prudko lomil do strmej skalnej steny, vytvárajúcej po oboch stranách malý hlučný vodopád. 
Emily začala liezť. Srdce jej búšilo, ale bojovala so strachom. Bolo takmer isté, že zomrie v týchto lesoch, ďaleko od domova, hoci si to nechcela pripustiť. No vyhliadka, že ju dolapia a len tak pre zábavu kruto zneužijú títo cudzí žoldnieri, nepôsobila o nič lákavejšie. 
Vytiahla sa až k okraju jaskynky a nazrela do nej. Našťastie bola prázdna, ale plytká preliačina v hline potvrdzovala, že to kedysi bol úkryt nejakého zvieraťa. Emily sa prilepila ku skalnej stene a vtisla do tmavého brlohu. Pritiahla si k telu plášť, ktorého sivohnedý odtieň splynul so skalou. 
„Šiel tadiaľ, kapitán!“ 
Uškrnula sa. Samozrejme predpokladali, že prenasledujú muža – bez ohľadu na to, či zbadali jej chlapčenský odev. Bola to výhoda, lebo to znamenalo, že nezahliadli jej tvár. 
„Za ním!“ zavelil mužný hlas po anglicky. 
Emily vytreštila oči a zalapala po dychu. Ten hlboký, mierne zachrípnutý hlas poznala tak dôverne ako tlkot svojho srdca. „Choďte tadiaľ,“ zopakoval Drake príkaz ostatným po francúzsky i po nemecky. „Ja to prezriem tu.“ 
Musel vedieť, že je to ona. Určite to v duši vycítil vďaka takmer mystickému putu, ktoré ich spájalo už od detstva. Rozbúšilo sa jej srdce a musela si zahryznúť do pery, aby sa nerozosmiala od radosti. Konečne! Za toto sa modlila – aby dostala ešte jednu šancu na rozhovor s ním. Chcela ho priviesť k rozumu a presvedčiť, aby sa vrátil domov – ako jedno z jej zranených divých zvierat. Keď sa sem vybral, naozaj nevedel, čo robí. 
Vyčkávala, kým ostatní muži nezmiznú z dohľadu, a stúpala v nej radosť a úľava, hoci naposledy jej Drake ako dáky ničomník priložil nôž na krk a urobil si z nej rukojemníčku, aby s jej pomocou ušiel. Isteže, nikdy by jej neublížil, uisťovala sa. Nebolo dôležité, ako veľmi ho prometeovci týrali a poškodili mu myseľ, koľko spomienok mu mučením vymazali z pamäti počas dlhých mesiacov, keď ho držali vo väzení – bez ohľadu na to, ako ho mohla zmeniť ich ukrutnosť, bol to ešte vždy Drake. 
A v srdci cítila, že je stále jej najlepším priateľom, hoci to znelo nezmyselne, pretože on sa narodil ako gróf, kým ona neznamenala nič. 
Počula, ako sa vojaci náhlia lesom pri poľovaní na neznámeho votrelca. Chvíľu potom nebolo počuť nič okrem žblnkotu horského potoka. Aj vtáky stíchli, vystrašené streľbou. Ostala bez pohybu, až kým nezačula jeho tichý a napätý hlas. „Preboha, povedzte, že to nie ste vy.“ 
Emily si pomaly stiahla okraj plášťa z tváre. Najprv uvidela len spodnú polovicu jeho urasteného tela. Dlhý, voľný čierny kabát. Priliehavé čierne kožené nohavice. Čierne čižmy vyše kolien. 
Dúfala, že sa na ňu nebude hnevať, a tak bleskurýchlo zhodila plášť a vykukla z úkrytu, obozretne sa pritom obzerajúc, či sú ostatní naozaj preč. Potom vyliezla z líščieho brlohu na úzky pás zeme. Usmiala sa naňho a prehodila si dlhé vlasy cez plece. „Prekvapenie!“ 
Drake sa na ňu z druhej strany potoka díval chladným, meravým pohľadom. Keď mu pozrela do ostro rezanej tváre, bledej od hrôzy – a možno od zúrivosti, jej drzý úsmev zmizol. Neveriacky krútil hlavou, neschopný slova, vysoký, čiernovlasý poloboh, ktorý si ju premeriaval od hlavy až po päty, uisťujúc sa, že nie je zranená. 
Urobila to isté, keď sa k nemu opatrne priblížila, a uľavilo sa jej, že nevidela nijaké rany na jeho vysokom, impozantnom tele. V očiach však mal rovnaký neprítomný pohľad, vychádzajúci odkiaľsi z čiernych hlbín. V tej chvíli si uvedomila, že hoci od nej bolo šialene riskantné prísť sem, urobila správnu vec. 
Drake ani zďaleka nebol v poriadku. Bože, ako ju zabolel ten bezvýrazný pohľad v jeho kedysi oduševnených očiach – po všetkom, čo musel prežiť! Bolo zrejmé, že nechápal dôsledky svojich činov. Čo si myslel, že robí? Prometeovci mu neverili. Skôr či neskôr ho zabijú, a ak nie oni, zabije ho niekto z Rádu. Jeho bratia bojovníci ho považovali za zradcu. 
Priblížila sa k nemu, hľadiac mu do očí. „Ako sa máte? Ste v poriadku?“ spýtala sa ticho. Chladne sa usmial, no neodpovedal. Ale Emily sa nedala odradiť– ako vtedy dávno, keď ju sokol so zlomeným krídlom sekol zobákom do prsta. Drake potrebuje pomoc, preto sem prišla. Blížila sa k nemu, ale srdce ju zabolelo, keď mu pozrela do očí a čítala v nich bolesť. Čo s ním urobili tí prometeovskí bastardi? Čas prežitý v zajatí ho zmenil na uzavretého cudzinca, z ktorého sálala tichá nenávisť a hnev – z muža, ktorý kedysi na počkanie sypal žarty z rukáva! 
Už ako chlapec rozveseľoval každú spoločnosť. V dvadsiatke to bol príťažlivý darebák, ktorý nepokazil nijakú zábavu, hoci v opitosti mal nešťastný zvyk spievať na plné hrdlo oplzlé krčmové odrhovačky. Rozosmieval tým všetky tie hrozné vymaľované ženské, ktoré sa oňho bili a volali ho Westie, skratkou jeho titulu gróf z Westwoodu. 
Aj teraz, po tridsiatke, bol rovnako krásny. Krása mu ostala... ale Emily vedela, že tí mučitelia mu rozbili vnútro. Zničili jeho kedysi nákazlivé kúzlo, jeho ohnivú radosť zo života. Zdalo sa, že jedine ona sa k nemu môže priblížiť, pretože mali spoločnú minulosť. 
Jej dôveroval. 
Po mesiacoch bitia a vypočúvania, ktoré musel pretrpieť u nepriateľov, ho Rád konečne za vysokú cenu dostal zo zajatia. Drake sa však vrátil v takom stave, že to všetkých vydesilo. Nespoznával svojich bývalých druhov a divo na nich útočil v presvedčení, že ho chcú zabiť. Potom ich prosil, aby ho pustili, a vyhlasoval, že sa musí vrátiť k Jamesovi. Ten starý muž je v nebezpečenstve, tvrdil znova a znova. Ale jeho priatelia ho vôbec nepočúvali, naopak, nasilu ho odvliekli domov, aby sa uzdravil. 
Emily sa ešte teraz chvela od zlosti, keď si spomenula, aký bol vychudnutý a ako sa strhával pri najmenšom hluku. Nevedno, čím mu jeho väznitelia tak poškodili rozum, no nespoznal ani vlastnú matku, ani vidiecke panstvo, kde vyrastal. To jediné, na čo si spomenul... bola ona. 
Lord Rotherstone, jeden z jeho najbližších priateľov v Ráde, sa podujal dávať naňho vo Westwood Manor pozor, a Emily sa vžila do úlohy liečiteľky svojho milovaného druha z detstva. 
Už po niekoľkých týždňoch urobil Drake znateľný pokrok. Emily ho pomaly, opatrne a nenásilne vyvádzala z búrlivej temnoty, v ktorej doteraz žil. Keď prespal celú noc a ráno sa zobudil skutočne odpočinutý, vychutnávala sladký pocit víťazstva. Po nejakom čase sa mu už vodilo tak dobre, že jeho zúfalý skutok bol to posledné, čo by od neho čakala. Vzal veci do vlastných rúk, využil ju ako rukojemníčku, aby unikol svojim priateľom, a to všetko len preto, aby sa mohol vrátiť k svojmu drahému Jamesovi a tým darebákom, ktorí ho tak týrali. 
Hoci presvedčivosť všetkých týchto dôkazov priam bila do očí, Emily stále nemohla uveriť, že Drake je zradca. Nemožné. Mala hrozný pocit, že jeho skutočným motívom, aby sa vrátil do nemeckých hôr, je pomsta. To len dokazovalo, v akom stave je jeho úbohá myseľ. Rád bojoval so zvrhlými prometeovcami dlhé stáročia. Jeden jediný muž teda nemohol sám zničiť celú túto dômyselnú organizáciu. Či je však Drake šialený alebo nie, pomyslela si, treba mu dať šancu. 
Možno mal v rukáve schovaný nejaký tromf, no s ňou vo svojich plánoch očividne nerátal. 
„Čo tu hľadáte, dočerta?“ spýtal sa ticho a napäto, keď sa odvážila urobiť k nemu ďalší krok. 
„Nie ste rád, že ma vidíte?“ pokúsila sa o žartovný tón. 
Podráždene na ňu pozrel. „Ani v najmenšom.“ 
„Vy viete, prečo som tu, Drake,“ pokarhala ho mierne, pokúšajúc sa byť trpezlivá. „Chcem vás odviesť domov.“ 
Zavrel oči, sklonil hlavu a pretrel si obočie. To neveštilo nič dobrého. Potom prudko otvoril oči čierne ako žúžoľ a rýchlo na ňu pozrel. „Zmiznite odtiaľto. Ihneď.“