Klamár

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Polovicu víkendu som strávila v práci, druhú v tichej domácnosti. Teda, ja som ju mala tichú. Mlčala som naplnená zlobou a sklamaním. Martin v kuse rozprával. Buď esemeskoval, alebo fajčil na balkóne a telefonoval. Medzitým si schrupol alebo niečo zjedol. Po necelých troch mesiacoch vzťahu to nebol jav, z ktorého by som mala radosť. 
    Najskôr na mňa vychrlil prúd výhovoriek, potom pár chabých ospravedlňujúcich slov, napokon sa ukážkovo nasral a všetky výčitky mi vrátil späť ako bumerang. Nakoniec som sa ako zbitý pes cítila ja. No epizóda s jeho ranným príchodom domov bol len slabý odvar toho, čo ma v skutočnosti čakalo...
    V skutočnosti lietal v oveľa vážnejších problémoch, nešlo len o to, že nevedel povedať prepáč. 
    Neviem celkom presne, kedy sa mi prvýkrát priznal, že nemá peniaze Aj keď ja som to už dávno tušila. Bol totálne na mizine. Nie na nule, to by sa ešte dalo rozchodiť. On bol v hlbokom mínuse. Možno niečo naznačil v čase, keď som bývala s Alou, ale vtedy som to nevnímala. Zahmlievanie problému s platením auta som vtedy vymazala z pamäti, takisto problémy so zákonom. Zrazu som to mala späť na vyleštenom striebornom podnose aj s čipkovaným obrúskom ako dekoráciou. 
    Môj ideálny chlap má naozaj problémy? 
    Kdeže! 
    Martin bol predsa pre mňa splneným snom, nemohol to byť chronický klamár. 
    Ale bol. 
    Najlepší klamár na svete. 
    Viem len toľko, že keď mu prišla výplata, o dva dni z nej nemal nič. Nie preto, že by ju minul. Ale preto, že z nej splácal dlžoby. Niečo si stiahla banka, pretože si na svoj prúser musel vziať spotrebný úver. Niečo odišlo na auto. A zvyšok ľuďom, ktorí ho dennodenne bombardovali žiadosťami o vrátenie peňazí. Môj Martin mal v skutočnosti holú riť. Nekupoval si oblečenie, na kozmetiku vyhradil len pár drobných, knihy a časopisy boli pasé. Holiča navštevoval veľmi zriedkavo. Dokonca vydržal byť o chlebe s masťou a cibuľou celé dni. Takto dokonale sa vypracoval k divnej skromnosti voči sebe samému. 
    Sedela som za barovým pultom v našej kuchyni. Stal sa mi útočiskom. Ale asi len preto, že v izbe, ktorú sme honosne nazývali obývačka, chýbal gauč. Nemali sme peniaze na jeho kúpu. Ja som bola na jednej strane pultu a muž, s ktorým som chcela stráviť zvyšok života, na druhej. Opíjal ma rožkom. Doslova. Snažil sa mi nahovoriť, že do problémov sa dostal ešte pred rokmi pri jednej bývalej frajerke, pred ktorou chcel byť veľký macho. A platil všetko, na čo si len pomyslela. Aby na všetko mal, začal si požičiavať. Pár stovák, ktoré o pár dní sľúbil vrátiť. Lenže nemal z čoho. Tak si požičal inde a viac. A opäť sľúbil, že peniaze vráti veľmi rýchlo. Takto sa zamotával do svojej finančnej rulety a jeho dlžoby narastali. Počula som sa, ako mu hovorím, že mu pomôžem, že spolu všetko zvládneme, len ma nemôže klamať a musí byť disciplinovaný. Horlivo prikyvoval, odpovedal na moje otázky a bez zaváhania súhlasil, že vytvoríme harmonogram splátok.
    „Si si istý, že mi hovoríš všetko?“ pozerala som na hárok papiera položený pred sebou. Od vrchného po spodný riadok bol zaplnený menami a dlžnými sumami. Príšerne ma začala bolieť hlava. Migréna mi gradovala rýchlejšie ako hurikán Katrina nad New Orleansom.
    „Áno, som.“
    „Určite?“ Tak strašne som mu chcela veriť. 
    „Prisahám.“
    Neverila som mu. Ale nepriznala by som to. Ani pred ním, ani pred sebou. Nahodila som všetky čísla do kalkulačky. Z výslednej sumy mi prišlo fyzicky zle. Už nielen hlava. Už aj žalúdok. 
    „Ty máš u ľudí sekeru viac ako štyridsaťtisíc eur?“ Neviem, či som v tej chvíli kričala, alebo zhrozene šepkala.
    Pokrčil plecami.
    „Štyridsaťtisíc eur?“ To už som kričala. 
    Pozerala som sa na displej kalkulačky. Počet číslic ma neklamal, bolo ich tam päť. Martin sedel pokojne. Pil kávu a bubnoval prstami pravej ruky po pulte.
    „Za túto sumu by si mal jednoizbový byt.“
    „A čo mám teraz urobiť?“ vyprskol. Správal sa ako štvaná zver. Útočne. Zahnaný do kúta. Namiesto toho, aby bol pokorný, obviňoval všetkých vôkol. Čo sa paradoxne bilo s jeho tvrdením, že je to jeho chyba a so mnou chce začať nový život a bez chýb. Dokonca v tej absurdnej situácii prejavil niečo také ako vôľu uzavrieť so mnou manželstvo. Mne sa pritom chcelo vracať.
    „Je to konečná suma?“ zopakovala som svoju otázku skôr pre seba ako pre neho. 
    „Áno,“ ubezpečil ma opäť. Mala som si znova položiť zásadnú otázku: Dá sa veriť klamárovi? Ale - vedela som už vtedy, že je klamár?
    Nasledujúce hodiny som strávila nad papiermi. Plánovaním. Označila som si mená, ktoré pálili najviac. Kam museli peniaze odísť čo najskôr. Splátkový kalendár bol komplikovaný a mal trvať takmer osem rokov. OSEM ROKOV bez dovoleniek, zbytočných nákupov, vlastného bytu či detí. OSEM ROKOV splácania JEHO dlžôb. Prečo som vtedy od neho neodišla? Lebo som bola na hlavu. To sa už ani nedalo ospravedlniť zaľúbenosťou. Veď pre také niečo sa musí odľúbiť každý človek. 
    Okrem mňa.