Poviedky o strachu

Pulz na krčnej tepne sa nedal spomaliť. Postupne sa zrýchľoval. Nič nepomáhalo. Hlboké nádychy len viac a viac upozorňovali, že moje srdce búši čoraz divokejšie. Na hrudníku som cítil zväčšujúcu sa dieru, do ktorej som nemilosrdne padal. Hnusný pocit. Voľný pád na húsenicovej dráhe sa opakoval v mojom vnútri čoraz častejšie. Na chodidlách ma šteklilo, v ústach sucho. Ešte šťastie, že som sedel. Prvá kvapka potu sa pomaly predierala cez póry na mojom čele. Cítil som, akoby som ju pomaly rodil. Jemne sa vytvárala a naberala čoraz viac a viac slanej vody. Zaobaľovala sa a zväčšovala. Ak si ju nezotriem, do pár sekúnd začne vytvárať malý potôčik v strede môjho čela. Nechal som ju tak. Postupne za ňou vybiehajú ďalšie a ďalšie. Kriste. Záchvat úzkosti sa stupňoval. Takto sa cítia ľudia pár sekúnd pred infarktom? Čo mám robiť? Čo mám, kurva, robiť?

Myslieť na niečo pozitívne je pekná chujovina. Ak sa bojíte, nedokážete myslieť. A už tobôž nie na niečo príjemné. Uvedomil som si, že moje nohy sú v nezastaviteľnom pohybe. Trasú sa, mykajú. Môcť tak kričať, asi zúfalo vyšteknem, až mi slzy vystreknú z očí. Ale nemôžem. Nepatrí sa to. Ostatní ma sledujú. Tvária sa, že nie, ale sledujú. Sú na tom rovnako. Neónová lampa nás tu nemilosrdne robí všetkých zelenými. Preblikáva, prská. Nepatrí sa pozerať, nepatrí sa civieť. Ale nikto vám to tu nezakáže a vy to jednoducho robiť musíte. Už pre ten pocit, že v tom nie ste sami. Vlastne je nás tu viac. Kto nakoniec bude ten šťastný? A kto nebude? Rozmýšľajú o mne tak, ako ja rozmýšľam o nich? Či si to tento tu zaslúži a táto nie. Dáva mi z nich aspoň jeden jediný šancu? Alebo ma všetci potápajú, mysliac si, že ak všetci budú na tom zle, na nich sa štatisticky usmeje šťastie?

Kvapka potu mi zastala na mihalniciach. Impulzívne som si ju zotrel a obe ruky som si dal na kolená. Aspoň na chvíľu som zastavil nezdvorilé mykanie nohami. Asi šesťdesiatročná bledá žena sa na mňa usmiala. Myslí si, že ten úsmev potrebujem? Že som na tom až tak zle? Verí, že potrebujem povzbudenie? Alebo práve naopak? Ona si potrebuje dokázať, že aj na takomto mieste sa dá nájsť porozumenie? Neviem. Nedokázal som opätovať ten záchvev ľudskosti. Prebehol mnou mráz a ja som sa rýchlo striasol. Obrátil som sa iným smerom. Slnko cez premaľované sklo v okne nedokázalo prestrčiť ani kúsok svojho vesmírneho svetla k nám. Paráda, aké symbolické. Na stenách viseli plagáty, na ktoré som nedovidel. Určite na nich niekto splietal niečo o nádeji a o večnom optimizme. Také bludy. Zaboril som sa ešte viac do koženkového sedadla. Sám, opustený. Čas tiekol až drasticky pomaly.

Spamätaj sa, Boris! Toto nie je prvýkrát, čo si v krízovej situácii. Nikdy neboli horšie, ale ani lepšie. Nedaj na sebe nič poznať. Dostaneš sa z toho a všetko bude fajn. No tak, si predsa chlap! Vtipné. Ako keby mi moje pohlavie malo nejako pomôcť. Tieto stereotypy do nás vtĺkajú už od detstva a ja sa naozaj teraz necítim ako nejaký tvrdý chlapisko. Hovno. Mám chuť plakať a ujsť. Na vedľajšej sedačke sedí malé dievčatko. Má asi osem a je s ňou otec. Plače. Pomaly a neutíchajúco, ako to vedia len malé ženy. Otec ju pevne drží za ruku a snaží sa neplakať. Byť ním, nezdržím sa. Vie, čo ju asi čaká, a tvári sa hrdinsky. Nerozumiem mu. Rozumiem dievčatku. Plače a ja mám sto chutí plakať s ním. Jediné to tu nehrá. Jediné má na háku všetku tú pretvárku. Jediné je tu autentické. A všetci to tu vieme. Viem to ja. Vie to jej zasratý hrdinský tatko. Vie to aj tá usmiata babička, aj tridsiatnička vedľa nej. Aj ten chlapík v obleku, ktorý vyzerá, že si sem odbehol z obedíka. My všetci tu hráme, že sme totálne nad vecou, a sme posratí viac ako tá malá. Tvárime sa, že sme si sem len tak odskočili. A pritom nás sem zavolali oni. Oni, ktorí nám dnes povedia ortieľ. Nie je ich. Ale niektorí z nás ich za to doživotne budeme preklínať.