Päťdesiat odtieňov sivej (Fifty Shades of Grey)

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Čo má toto znamenať? Unáša snáď deti do otroctva na nejaké bohom zabudnuté miesto na našej planéte? Je členom nejakej zločineckej organizácie? Tým by sa dalo vysvetliť, prečo je taký bohatý. Alebo je hlboko veriaci. Je snáď impotentný? To určite nie, určite by ma dokázal presvedčiť o opaku. Z premýšľania nad všetkými možnosťami sa mi asi zavarí mozog. Toto nikam nevedie. Chcem tú záhadu menom Christian Grey rozlúštiť čo najskôr. A ak je to jeho tajomstvo tak hrozné, že už ho nikdy nebudem

chcieť vidieť, tak nech – aspoň sa mi uľaví. „Čo si to nahováraš“? okríkne ma moje podvedomie. „Ak sa ukáže, že má pravdu, budeš na tom pekne mizerne“.

„Ešte dnes,“ rozhodujem sa.

Neveriaco dvíha obočie.

„Si ako Eva, už sa nemôžeš dočkať jablka poznania,“ uškrnie sa.

„Skutočne ste sa práve uškrnul, pán Grey,“ podpichnem ho sladko. „A mám ťa, nafúkanec!“

Namiesto jeho očí teraz vidím iba úzke štrbinky. Berie svoj mobil a vytáča rýchlu voľbu.

„Taylore, budem potrebovať Charlie Tango.“

Charlie Tango?! To je čo?

„Z Portlandu, povedzme o pol deviatej... Nie, zostane pristavená u Escaly... celú noc.“

Celú noc?!

Áno. Na výzvu, zajtra ráno. Z Portlandu do Seattlu, poletím ja.“

Poletím?

„Pilot nech je v pohotovosti o pol jedenástej.“ Končí hovor. Žiadne prosím, ani ďakujem.

„To vždy všetci skáču ako pískaš?“

„Skoro vždy, ak si chcú udržať prácu,“ prednesie s kamennou tvárou.

„A keď pre teba nepracujú?“

„Dokážem byť veľmi presvedčivý, Anastasia. A teraz by si mala dojesť svoje raňajky. A potom ťa hodím domov. U Claytonovcov ťa vyzdvihnem o ôsmej, až skončíš. Do Seattlu poletíme.“

Zrýchlene zažmurkám.

„Poletíme?“

„Áno, mám helikoptéru.“

Hľadím naňho so spadnutou sánkou. Mám druhé rande s Christianom. Tak-Strašne-Tajomným Greyom. Prešli sme od kávy rovno k vrtuľníku. Wow!

„To poletíme do Seattlu helikoptérou?“

„Áno.“

„Prečo?“

Nasadzuje ten svoj zmyselný úsmev. „Pretože môžeme. A teraz to dojedz.“

Ako mám teraz asi jesť? Poletím vrtuľníkom do Seattlu. S Christianom Greyom. Ktorý chce hrýzť moju spodnú peru... Keď na to pomyslím, som zmätená.

„Jedz,“ nasadzuje ostrejší tón. „Anastasia, plytvanie jedlom ma znervózňuje... Jedz.“

„Nedokážem to zjesť všetko.“ Pozerám na to množstvo jedla, ktoré je ešte stále na stole.

„Zjedz to, čo máš na tanieri. Keby si sa včera poriadne najedla, nebola by si teraz tu, a ja by som nevykladal karty na stôl tak skoro.“ Ústa sa mu sťahujú do tvrdej linky. Vyzerá nahnevane.

Namosúrene sa vraciam ku svojim vychladnutým raňajkám. Na jedlo som jednoducho veľmi rozrušená, vieš? Christian, čo to nechápeš? vysvetľuje mu moje podvedomie. Ale som príliš zbabelá na to, aby som tie myšlienky vyslovila nahlas, zvlášť, keď je taký rozladený. Hmm, ako malý chlapec. Ani neviem, prečo ma tá myšlienka tak pobaví.

„Čo je tu na smiech?“ ohradzuje sa.

Len zavrtím hlavou – to sa mu neopovážim povedať – a ďalej sa venujem jedlu. Keď prehĺtam posledný kúsok lievanca, nesmelo naňho pozriem. Zamyslene ma sleduje.

„Dobré dievča,“ pochváli ma. „Keď si vysušíš vlasy, odveziem ťa domov. Nechcem, aby si ochorela.“ V jeho slovách jasne počujem nejaký nevyslovený prísľub. Na čo zase myslí? Vstávam od stola a odrazu ma napadne, či by som sa ho nemala spýtať, či vôbec smiem, ale hneď ten nápad zavrhnem. Znie to ako veľmi veľká provokácia. Cestou do spálne sa z náhleho impulzu zarazím.

„Kde si vôbec v noci spal?“ Otáčam sa a upriem naňho a na stoličku, na ktorej stále sedí, skúmavý pohľad. Nikde som tu nezahliadla žiadnu prikrývku, ani plachtu – je možné, že to už upratal.

„Vo svojej posteli,“ odpovedá jednoducho a už zase sa tvári ľahostajne.

„Aha.“

„Iste, aj pre mňa to bola celkom novinka,“ usmeje sa.

„Myslíš to, že si sa so mnou... nevyspal?“ Tak – a povedala som to. Samozrejme, že sa červenám.

„Nie.“ Zatočí hlavou a zamračí sa, ako keby si spomenul na niečo nepekné. „Myslím to, že som spal s niekým.“ Znovu berie do ruky noviny a pokračuje v čítaní.

Čo zase preboha znamená toto? To akože nikdy s nikým nespal? Je snáď panic? Tak o tom teda pochybujem. Stojím tam a neveriacky naňho hľadím. On je bezpochyby tým najtajomnejším človekom, akého som kedy poznala. Až potom mi odrazu dochádza, že som vlastne spala s Christianom Greyom. Najradšej by som sa teraz prefackala – čo by som dala za to, keby som bola pri zmysloch a videla ho, ako spí. Zraniteľného. Ale voľajako si to nedokážem predstaviť. No, dnes v noci sa to údajne zmení...

V jeho spálni prehľadám zásuvky bielizníku a nachádzam fén. Prstami si suším vlasy ako najlepšie viem. Len čo to mám hotové, zamierim do kúpeľne. Chcela by som si vyčistiť zuby. Môj pohľad padá na Christianovu zubnú kefku. To by bolo, ako keby som z neho kúsok ochutnala. Hmm... Previnilo sa obzriem cez rameno ku dverám a potom sa opatrne dotknem štetiniek na kefke. Sú vlhké. Takže už ho použil. Rýchlo ju beriem, vytlačím na ňu trochu pasty a v rekordnom čase si vyčistím zuby. Cítim sa tak nemravne. Ale bolo to úžasné vzrušujúce.

Beriem si svoje tričko, podprsenku i nohavičky zo včerajška a všetko ukladám do nákupnej tašky, ktorú priniesol Taylor. Odchádzam späť do obytných priestorov, aby som našla svoj kabát a  kabelku. S hlbokou úľavou v nej nachádzam gumičku do vlasov. Keď si sťahujem vlasy do chvosta, Christian zo mňa nespúšťa oči. Jeho pohľad na sebe cítim, aj keď potom sedím a čakám, kým dohovorí. S niekým totiž znova telefonuje.

„Chcú dva? ... Koľko to bude stáť? ... Dobre, a akú tam máme úroveň bezpečnosti? ... A ako pôjdu cez Suez? ... Ben Sudan je bezpečný? ... A kedy dorazí do Darfuru? ... Dobre, ideme do toho. Priebežne ma informujte.“ Položí.

„Pripravená?“

Prikývnem. To by ma zaujímalo, o čom to hovoril. Oblieka si modré sako s pásikmi, berie kľúče od auta a vyráža ku dverám.

„Až po vás, slečna Steelová,“ povie, keď mi ich otvára. Je stelesnením nedbalej elegancie.

Zostávam stáť a až príliš dlho sa opájam pohľadom na neho. Keď si pomyslím, že som s ním dnes v noci spala a on je ešte stále tu – po všetkej tej tequile a vracaní. A čo viac, chce ma vziať do Seattlu. Prečo mňa? Tomu nerozumiem. Prechádzam dverami a do mysle sa mi znovu vkrádajú jeho slová: „Niečo na tebe je.“ Nuž, tie pocity sú dočista vzájomné, pán Grey, a ja tú záhadu vylúštim.

V tichosti kráčam cez chodbu k výťahu. Zatiaľ čo čakáme, ukradomky sa naňho pozriem cez mihalnice a on na mňa žmurkne kútikom oka. Placho sa usmejem a jemu sa zachvejú pery.

Prichádza výťah a my vchádzame dovnútra. Sme sami. Náhle, z nejakého nevysvetliteľného dôvodu, myslím, že kvôli našej tesnej blízkosti a tak uzatvorenému priestoru, sa atmosféra medzi nami mení - iskrí, a plní sa očakávaním. So zrýchľujúcim sa tepom sa mi prehlbuje dych. Christian pootočí hlavu mojim smerom. Oči má oceľovo sivé. Hryziem si spodnú peru.

„Ale, kašlem na papierovanie!“ precedí. Vrhá sa ku mne a tlačí ma ku stene výťahu. Skôr, než sa spamätám, zviera mi jednou rukou obidve zápästia nad hlavou a tlakom bokov ma drží v šachu. Ty bláho! Do druhej ruky berie môj chvost a ťahom zaň mi dvíha hlavu. A potom sú už jeho pery na mojich. Len – len, že to nebolí. Z úst mi uniká prekvapený ston, a to je príležitosť pre jeho jazyk. Okamžite ju využíva a skúsene sa mi vkráda dovnútra. Takto ma ešte nikto nebozkával. Môj jazyk sa váhavo pridáva k tomu jeho v pomalom, zmyselnom tanci. Vnímam všetky jeho dotyky, pocity,  krúženie a trenie. Dvíha ruku a pevne do nej berie moju bradu, takže sa nemôžem ani pohnúť. Som úplne bezmocná, ruky mám ako prikované, hlavu ako vo zveráku a trup pod tlakom jeho bokov. Na podbrušku cítim, ako veľmi je vzrušený. „Môj ty Bože... On ma chce! Christian Grey, grécky boh, ma chce. A ja, ja chcem jeho. Tu, teraz, v tomto výťahu.“

„Ty. Si. Taká. Sladká,“ chrapľavo delí slovo od slova.

Výťah sa zastavuje a dvere sa otvárajú. Christian behom sekundy ustupuje a necháva ma tam prišpendlíkovanú visieť. Zvonku sa na nás pozerajú traja muži v oblekoch. Keď pristúpia, trhá im kútikmi úst. Mám pocit, akoby som práve dobehla preteky, a mám obavu, že moje srdce preskočí plafón výťahu. Nutne by som sa potrebovala predkloniť, zaprieť ruky o kolená... ale to by bolo príliš okaté.

Hádžem letmý pohľad na Christiana. Vyzerá taký vyrovnaný a pokojný, akoby práve vylúštil krížovku v The Seattle Times. Je to také nespravodlivé. Vari to s ním vôbec nič neurobilo? Hodí po mne očami a pomaly dlho vydýchne. Ha! Takže je na tom rovnako ako ja. Moja práve narodená vnútorná bohyňa, predvádza malý, víťazoslávny tanec.

Naši spolucestujúci vystupujú na druhom poschodí. Nám zostáva ešte jedno.

„Ty si si umyla zuby,“ povie neveriaco.

„Použila som tvoju kefku,“ vypadne zo mňa.

Dvíha jeden kútik v polovičnom úsmeve. „Ej, Anastasia, Steelová... čo si ja len s vami počnem?“

Na prízemí výťah zastaví. Christian ma berie za ruku a vyvádza von.

„Čo všetci s tými výťahmi majú?“ zamrmle skôr pre seba než pre mňa, keď si vykračuje cez halu. A  ja sa vedľa neho sotva držím na nohách, pretože všetky moje životné funkcie zostali bezo zvyšku rozprsknuté na podlahe a na stenách výťahu číslo tri hotelu Heathman.

© Fifty Shades Ltd 2011