Stará som už bola

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Do návratu rodičov sme mali ešte veľa času a využili sme ho. Naučila som sa toho o sebe veľa. Nikdy by som nebola povedala, že budem tak nahlas a bez hanby vzdychať.

Že nebudem chcieť, aby skončil, že si budem želať, aby sme zostali už navždy zavesení do seba. Oblievali ma vlny neznámeho mora. Prečo som sa tomuto doteraz bránila?

Toto je kráľovstvo nebeské, nie to, o ktorom hovorí mama!

Toto je stav blaženosti a absolútneho šťastia, ktoré je človeku dopriate.

O pol tretej som musela povedať vetu, ktorú som nenávidela.

„Už by si mal ísť. Musím tu upratať, aby si naši nič nevšimli. Nechcem to, ale bude to tak lepšie.“

„Ešte chvíľočku, ešte zopárkrát ťa pobozkám, prosím... Ale náš plán na večer platí! Kamarát mi tú chatku požičal, tak budeme pokračovať!“

Spomenula som si zrazu, že odchádza na sústredenie. Stiahlo mi hrdlo, ale nechcela som, aby si to všimol.

„Všetko platí. O šiestej budem pri stánku s hotdogmi. Ale teraz už naozaj musíš odísť.“

Rýchlo som sa osprchovala, vydrhla kúpeľňu, ustlala. Po celý čas som ho cítila, až ma triaslo. Toto na mne určite bude vidno! Trochu som sa bála, že sa prezradím pred mamou. Naši prišli, ale dlho sa doma nezdržali. Ponáhľali sa na nákupy. Našťastie sme spolu prehodili len pár slov a opäť som osamela.

Večer som si už užívala bez obáv. Každú minútu som sa cítila viac ženou a čoraz viac sa mi to páčilo. Keby som nemusela, nikdy z tej chatky neodídem. Bohužiaľ, vytriezvenie prišlo.

„Cestujeme už ráno,“ prehovoril akoby mimochodom.

„A kedy sa vrátiš?“

„Asi o tri týždne. Nie je to isté, lebo ak si ma vyberú do reprezentácie, tak asi pôjdem hneď trénovať k nim.“

„A čo bude s nami?“ To už sa mi nedarilo skrývať zlomené srdce. Hlas sa mi chvel a nechýbalo veľa, aby som sa rozplakala.

„Bolo by lepšie, keby si sa neviazala. Si úžasná, ľahko si niekoho nájdeš.“

„Prosím?“ neverila som vlastným ušiam.

Pozrel sa na mňa a ja som v jeho očiach odrazu uvidela nový výraz. Akoby sa zmixovalo pohŕdanie s výsmechom, celé sa to dochutilo jeho víťazstvom a na záver ešte okorenilo mojím ponížením. A tento koktail si budem musieť vypiť do dna ja.

„Ty sviniar!“ kričala som ako hysterka. Zrazu mi to celé došlo.

„Ty si si chcel pred odchodom len užiť, čo? Nemohol by si odísť bez toho, aby si toto leto nemal prírastok. Ďalšiu kravu naivnú, ktorá sa dala pretiahnuť a ešte sa pritom na teba zamilovane dívala, čo?“

„Nekrič, ešte nás niekto začuje. Nemáš pravdu, s tebou to bolo iné.“

„Aké iné? Keby si ku mne cítil viac, tak mi toto neurobíš!“

„Ale doteraz si sa tvárila, že sa ti to páči.“

„Páči, nepáči, teraz hovorím o inom! Ty sa teraz pokojne zbalíš a odídeš, bohvie, kedy sa vrátiš, a ja si mám nájsť náhradu? Si odporný a bezcitný, toto som naozaj nečakala.“

Cítila som sa zúfalo. V ženských románoch sa v takejto situácii napíše: Chcela som zomrieť. Naozaj som to chcela. Keby sa to dalo, chcela som sa vrátiť v čase, ochrániť svoju dušu a srdce pred týmto naničhodníkom. Narýchlo som sa obliekla a ušla odtiaľ preč. Ani som ho nepozdravila, ani som sa neobzrela. Ten pohľad by bolel.