S dobrou knihou zabúdam na okolitý svet

Viera Molnárová rada spoznáva život v odlišných kultúrach. Fascinuje ju knižný svet, vzťahy, jóga a astrológia. Má za sebou 9 maratónov a je matkou 5 detí.

Môžete sa našim čitateľom najprv trochu predstaviť?

Som úplne normálna žena, aspoň teda verím. Vekom síce pomaly vykopávka, ale zmysel pre dobrodružstvo ma našťastie stále neopúšťa. Rada spoznávam život v cudzích kultúrach. Najviac ma očaril pobyt v rovníkovej Rwande, kde dcéra robila humanitárnu lekárku. Až tam vo výške 2300 metrov nad morom v chudobnej dedinke Bigugu som si uvedomila, ako sa napriek našim častým lamentáciám máme v Európe dobre. Vidieť napríklad v pamätníkoch genocídy aj veľa nevinných detských obetí bolo nad moje sily, slzám som sa veru neubránila. Taiwan má zase zaujal milými vždy ochotnými ľuďmi a tiež neuveriteľne čistým metrom v Taipei.

A čo vy a knižný svet?

Ten ma neprestáva očarovávať už od detstva. Kým som nevedela čítať, sprostredkovával mi jeho zázračnú existenciu ocko, vyrastala som na rozprávkach. Potom uz ako dospelá som v jeho šľapajach odkrývala nádheru tajomných i veselých príbehov svojim piatim deťom. Tie som stihla porodiť počas 8 rokov, takže sa v nich mohli nájsť všetky naraz. Vlastne moje deti boli hlavným dôvodom, prečo som napísala Do lejaka bez dáždnika. Aby si uvedomili, že aj z ťažkých situácií vedie cesta na slobodu. Ale odhodlávala som sa k tomu veľmi, veľmi dlho.

Môžete prezradiť prečo?

O samotné písanie nešlo. Literárne ambície mi nedávali spávať už na základnej škole. Najprv som sa realizovala vo vlastných slohových úlohách. Slovenčina aj vďaka vynikajúcim kantorom bola mojím najobľúbenejším predmetom. A priznávam, slohy som písala i vlastným deťom :). Okrem toho som pravidelne prispievala do rôznych periodík, rozhlasu a televízie v tematickom celku Ako byť so životom kamarát (“Sex nie je hriech”, “Jeho veličenstvo dych”…). Pôvodne som totiž chcela byť novinárkou.

Ale vo Vašej knihe Do Lejaka bez dáždnika som sa dočítal, že ste v Prahe vyštudovali medicínu.

Áno. Na ňu ma doviedol môj doteraz neutíchajúci záujem o zdravotnú problematiku. Keďže naša západná medicína má ešte stále veľa oblastí, kde nie je dostatočne úspešná (napríklad autoimúnne ochorenia), rozšíril sa môj okruh záujmov aj o tradičnú čínsku medicínu, jogu a zdravotnú astrológiu, ktoré sú mojimi spoločníkmi už vyše 30 rokov.

Na prebale Vašej knihy je uvedené, že máte ubehnutých 9 maratónov. Tie barle, ktoré teraz používate pri chôdzi, sú vari potvrdením hesla Športom k invalidite?

Nie, nie, za to môže môj dlhoročný život vo veľmi stresujúcich podmienkach. Presnejšie moja vlastná hlúposť, že som také niečo vôbec pripustila. Vlastne tiež preto moja kniha uzrela svetlo sveta, písala som ju aj ako psychicky detox. Predtým ako som odišla študovať do Prahy, som svoj život nežila, iba ho trávila čítaním. Vďaka knihám som totálne zabúdala na okolitý svet, boli mojimi najlepšími priateľmi. Ale vybudovala som si na nich doslova závislosť. Knihy boli pre mňa okrem nevyčerpateľného zdroja duševného obohatenia bohužiaľ aj niečo ako psychoaktívna látka. Doslova som do nich utekala pred niekedy krutou realitou života a výsledkom bola moja veľká naivita.

A prečo ste tú vlastnú knižku vydali pod pseudonymom Ciba?

Ciba je moja študentská prezývka, doteraz ma ňou bývalí spolužiaci oslovujú. Na prebale je miesto môjho celého mena uvedená preto, aby sa moji rodičia od hrôzy nad nezdarnou dcérou neotáčali v hrobe. Tiež aby som sa nemusela pred potenciálnymi čitateľmi červenať kvôli pikantnostiam v nej uvedeným. Dcérka napríklad po jej prečítaní varovala svojho najmladšieho brata: To nečítaj, je tam samý sex.

Ako dlho Vám samotné písanie trvalo?

Približne dva roky. Keďže píšem rukou, v svojich čmáraniciach som sa stále strácala a s výsledkom nebola spokojná. Našťastie vo finále mi pomohol syn, takže konečnú verziu som počítaču diktovala. Ale asi to bol nejaký nekvalitný program, lebo veľmi často sa na papieri objavovali nezmysly.

Kde vlastne žijete? Ktoré miesto je vášmu srdcu najbližšie a kde sa rada vraciate?

Trvalý pobyt mám ešte stále v Košiciach, kam som sa pred rokmi nešťastne vydala. Okrem bytu tam mám pod rozhľadňou na hranici lesa záhradu, ktorá mi poskytuje úžasný relax. Ale doma sa cítim najmä v Prievidzi a aj v Chebe u priateľa. No úplne najviac som doma v našej prekrásnej prírode s dobrou knižkou v ruke.

Je ešte niečo, s čím by ste sa chceli s našimi čitateľmi podeliť?

Áno. Mne pomáha v živote riadiť sa dvoma zásadami:

1. Nie je hanbou spadnúť, ale pridlho ležať.
2. Keď spadneš, nevstaň s prázdnymi rukami.

Podľa nich som svoje deväťročné zážitky pretavila do písmeniek a vznikol autobiografický román Do Lejaka bez dáždnika. 

Ďakujeme vám za rozhovor a prajeme všetko dobré!