Pavol Dobšinský

Pavol Dobšinský (16. marec 1828 – 22. október 1885)

Pavol Dobšinský je určite všetkým generáciám známy ako zberateľ a vydavateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí. Na jeho rozprávkach vyrástli celé generácie čitateľov a boli a sú inšpiráciou aj pre iných spisovateľov, ilustrátorov, ale i pre hercov a režisérov. Kto by nepoznal jeho najznámejšie rozprávky ako: Starý Bodrík a vlk, Trojruža, O dvanástich mesiačikoch, či asi najslávnejšie tri zväzky pod názvom Prostonárodné slovenské rozprávky s nádhernými ilustráciami vynikajúceho slovenského maliara Martina Benku. Niektoré jeho rozprávky boli podkladom pre natočenie filmov a televíznych inscenácií ako Plavčík a Vratko, alebo Popolvár najväčší na svete. 

16. marca sme si pripomenuli 190. výročie narodenia tohto výnimočného a skromného človeka. Jeho tvorba, ktorá sa zaraďuje do obdobia romantizmu, bola nesmierne bohatá rovnako ako jeho život. Bol  evanjelický farár, pedagóg, spisovateľ štúrovskej generácie, básnik, uznávaný prekladateľ z francúzštiny a angličtiny, literárny kritik a historik, redaktor, folklorista. Prekladal diela takých svetových autorov ako Byron, Rousseau či Shakespeare.  Redigoval časopis pre umenie a literatúru Sokol. Vo svojich článkoch sa hlavne venoval folkloristike a ľudovej slovesnosti.  

Pavol Dobšinský sa celý svoj život zaoberal spisovaním a vydávaním rozprávok, ktoré pochádzali z najrôznejších regiónov Slovenska. Jeho tvorbu môžeme považovať za národný poklad, ktorý sa musí uchovať aj pre ďalšie generácie. Je nevysychajúcim prameňom poznania života a kultúry nášho národa.  

Vo svete nás dospelých sú rozprávky, v ktorých dobro vždy zvíťazí nad zlom, inšpiráciou a hnacím  motorom vo všednosti každodenného bytia plného starostí a povinností.  Sú silnou detskou spomienkou, keď pred popoludňajším spánkom učiteľky v škôlke alebo rodičia doma večer, nám čítali čarovné rozprávkové príbehy so šťastným koncom. Často sme prežívali ten príjemný pocit zadosťučinenia a očarenia, keď sa chudobnému ale odvážnemu hlavnému hrdinovi podarilo poraziť zlého černokňažníka, či prekabátiť čerta. S napätím sme počúvali ako dobro bojuje so zlom a ako nakoniec dobro víťazí: ako odvážni bratia oslobodia zakliatu horu, ako mladý junák odkľaje zámok a získa krásnu princeznú, ... Vo fascinujúcom svete rozprávok vládne spravodlivosť.   

„Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial ...“  

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v ktorej spravodlivosť dávno nevládne. Zabudlo sa, že múdrosťou je možné premôcť hrubé násilie, že poctivosť, pracovitosť, pravdovravnosť a vernosť sa vždy oplatia. Nájde sa odvážny junák, ktorý nenásytnému drakovi odsekne hlavy? Budeme sa musieť stále myšlienkami vracať do detstva, aby sme si pripomenuli šťastie, ktoré sme prežívali? Alebo konečne zazvoní zvonec a rozprávke ZLU je koniec?